Denník N

Prekladateľka knihy Černobyľská modlitba: Pri každom čítaní mi chodil mráz po chrbte

Silvia Šalatová žije v Košiciach. Je úradnou prekladateľkou
a tlmočníčkou
z ruského aj
nemeckého jazyka.
Silvia Šalatová žije v Košiciach. Je úradnou prekladateľkou a tlmočníčkou z ruského aj nemeckého jazyka.

V apríli 1986, v čase najväčšej európskej jadrovej katastrofy, študovala Silvia Šalatová v Bielorusku. Teraz do slovenčiny preložila Černobyľskú modlitbu Svetlany Alexijevič, ktorú vydal Absynt. Prečítajte si rozhovor a ukážku z knihy.

V čom je pre vás Svetlana Alexijevič ako autorka literatúry faktu výnimočná?

Je pre mňa dôležitá jednak tým, že je Bieloruska, a potom tým, že obdobie, o ktorom píše, je pre mňa osobne zaujímavé. Práve v 80. rokoch som študovala na Bieloruskej univerzite v Minsku. Bolo to veľmi krásne. Boli sme mladí. Bolo to prelomové, perestrojkové.

Vtedy bol už pri moci Gorbačov.

Áno a práve on priniesol glasnosť, závan demokracie. Ako študenti sme boli z toho nadšení. Mali sme veľké očakávania. Pre mňa je celkovo literatúra 80. rokov dobovo i tematicky veľmi zaujímavá. O to viac Černobyľ. Veľa sa o ňom už napísalo a natočilo. Je to téma, ktorá sa vracia bez toho, aby ju niekto umelo živil. Stále je aktuálna.

Čo sa týka jej spôsobu rozprávania, nenájdeme v ňom záplavu faktov, ale celá kniha je postavená na osobných výpovediach ľudí. Emotívne obrazy, ktoré nám Alexijevič predkladá, sú niekedy až neznesiteľne silné.  

Fakty sú vlastne len v úvode knihy, všetko ostatné je silno emocionálne podfarbené výpoveďami svedkov. Bola to pre mňa „šleha“. Pri každom čítaní či potom pri redigovaní, vždy to bol zážitok, z ktorého mi chodil mráz po chrbte.

Aj v rozprávaniach prostých ľudí je často obsiahnutá silná poetika, napriek tomu, že sa tam často hovorí o ťažkých veciach. Ako je to rozprávanie upravované, beletrizované?

V každom prípade to je autentické. Beriem to ako výpovede ľudí. Beletrizáciu ich výpovede ani nepotrebujú. Je tam výpoveď jedného filozofa, zhodou okolností môjho bývalého učiteľa. Učil nás históriu buržoáznej filozofie a teraz pôsobí ako poslanec Bieloruského parlamentu, Gennadij Gruševoj. A pri ňom vidíte, že to už je iný jazyk.

Prečo sa v rozhovoroch s ľuďmi, ktorí žili v okolí Černobyľa, tak často spomína príroda?

Bielorusko je krajina lesov a veľa obyvateľov žije na vidieku. Miliónovým veľkomestom je vlastne iba Minsk. Ľudia sú tam spojení s prírodou a v knihe cítiť ľútosť nielen voči človeku, ale aj voči zvieratám a prírode.

Černobyľskú katastrofu si najsilnejšie odnieslo súčasné Bielorusko. Tak alebo onak bolo zasiahnutých 20 % obyvateľov, čo sú dva milióny ľudí. O pár dní, 26. apríla, uplynie 31 rokov od katastrofy. Ako táto udalosť poznačila, respektíve zmenila túto krajinu?

Z Bieloruska som odišla v roku 1987. Bezprostredné kontakty prirodzene odznievali. V čase môjho štúdia bola krajina touto udalosťou naozaj poznačená. Elektráreň stála blízko ukrajinsko-bieloruskej hranice. Aj keď vtedy to nikto ako hranicu nevnímal, bol to jeden Sovietsky zväz. Vietor v dňoch po požiari elektrárne fúkal na sever a aj keď je všeobecne Ukrajina vnímaná ako najväčšia obeť Černobyľa, zasiahlo to hlavne Bielorusko. V internáte som mala spolužiačky, ktoré prinášali

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Teraz najčítanejšie