Denník N

Slovenská antropologička z Oxfordu: Pätnásť minút je pre dieťa v predškolskom veku celá večnosť

Antropologička Veronika Rybanská bola na Vanuatu, aby skúmala správanie detí v odlišnej kultúre. Foto – archív Veroniky Rybanskej (všetky práva vyhradené)
Antropologička Veronika Rybanská bola na Vanuatu, aby skúmala správanie detí v odlišnej kultúre. Foto – archív Veroniky Rybanskej (všetky práva vyhradené)

Vedkyňa Veronika Rybanská a jej kolegovia porovnávali deti zo Slovenska a z Vanuatu a skúmali, či sa líšia v schopnosti odolávať pokušeniu.

Marshmallow test patrí v psychológii k tým úplne najznámejším.

Predškolákovi povedia, že môže dostať jeden „marshmallow“ (sladká pochúťka) hneď, alebo viacero sladkostí o pätnásť minút neskôr.

Otázka je, čo dieťa urobí.

„Pätnásť minút je pre dieťa v predškolskom veku celá večnosť: rozhodnutie počkať je ťažké a mnoho detí si radšej vezme jeden cukrík, než aby čakali na väčšiu odmenu neskôr,“ povedala v rozhovore pre Denník N antropologička Veronika Rybanská z Oxfordskej univerzity.

Schopnosť oddialiť uspokojenie

Podľa odborníčky viaceré výskumy ukazujú, že schopnosť dieťaťa oddialiť uspokojenie „predpovedá lepšie študijné výsledky, lepšiu schopnosť udržiavať si vzťahy, nižšiu náchylnosť na závislosť od omamných a škodlivých látok a mnohé iné“.

Slovenská vedkyňa odišla na Vanuatu v Oceánii, aby tam v celkom odlišnej kultúre skúmala, ktoré aktivity zlepšujú schopnosti detí odolať bezprostrednému pokušeniu.

O zisteniach informovala s kolegami v článku, ktorý vo februári vyšiel v časopise Child Development.

Konvencie

Autori do experimentu zapojili deti zo Slovenska a z Vanuatu. Rozdelili ich do viacerých skupín podľa toho, či hry, ktoré sa hrali, vedci naformulovali ako spoločenské konvencie a deťom len povedali, že „takto sa to robí“, alebo im poskytli aj vysvetlenia činností, ktorými ich zamestnali, takže napríklad hovorili: „Ak to spravíme takto, naučíme sa rozpoznávať farby.“ Tretia skupina detí bola kontrolná.

Antropologička pre Denník N vysvetlila, čo mali autori na mysli pod spoločenskými konvenciami: „Ide o fixne stanovené pravidlá. Konvencie sú dané, nemenné pravidlá a podľa nich neexistuje lepší alebo horší spôsob, ako veci robiť – existuje len ten správny spôsob. Nikto nevysvetľuje, prečo a aký to má zmysel, veci sa jednoducho robia istým stanoveným spôsobom.“

Výsledky

Hry trvali tri mesiace a deti pracovali v skupinách do desiatich členov. V hrách, ktoré sa predškoláci hrali, sa po niekoľkých opakovaniach pozmenili pravidlá tak, aby vyžadovali používanie exekutívnych funkcií, čím ich trénovali.

Medzi exekutívne funkcie patria procesy ako pozornosť, udržiavanie relevantnej informácie v pamäti či schopnosť zdržať sa nejakého správania, vraví Rybanská.

Autori zistili, že „účasť na aktivitách, ktoré sú formulované ako spoločenské konvencie, čiže ako aktivity, čo majú určité nemenné zaužívané pravidlá, zlepšuje schopnosť detí oddialiť uspokojenie“.

Rybanská a jej tím nenašli významné rozdiely medzi západnou spoločnosťou a spoločnosťou, ktorej obyvatelia žijú v buši v oblasti južného Pacifiku. „To len potvrdzuje, že akési vrodené rozdiely v kognitívnej architektúre sú iba konštruktom, ktorý často slúži iba na politické účely,“ dodala antropologička.

Nie izolovať, ale integrovať

Vedkyňa hovorí, že pre ľudí – spoločenské tvory – je kľúčové, aby zapadli do skupiny, ktorej sú členom. Vyžaduje veľké kognitívne úsilie, aby sme veci robili konvenčným zaužívaným spôsobom, a nerobili veci, ktoré nám možno vyhovujú, ale skupina ich neschvaľuje (predbehnúť sa v rade, zviezť sa načierno v MHD a iné). Lebo riskujeme posmech, vylúčenie až ostrakizáciu.

Podľa Rybanskej výskum ukazuje, že spoločenské konvencie, kam patria rôzne ideológie, normy a pravidlá či rituály, nie sú záležitosťou iba exotických komunít. „Sú súčasťou nášho každodenného života a majú svoj zmysel a možno oveľa širší záber, čo sa týka ich vplyvu na sociálne učenie a rozhodnutia,“ dodáva antropologička z Oxfordskej univerzity.

Vedkyňa vraví, že deti sú „kultúrni nováčikovia“, čo znamená, že sa musia naučiť množstvo informácií, aby zapadli do skupiny a mohli sme ich považovať za plnohodnotných členov. „Deti sa tieto informácie učia v skupinách tým, že sú priamo integrované do spoločnosti, a tak je to efektívne. Podobne by to malo byť aj s utečencami – riešením nie je izolovať ich a pretvoriť, ale skôr integrovať do spoločnosti a umožniť im účasť na rôznych skupinových aktivitách, vďaka ktorým sa začlenia do spoločnosti,“ povedala v rozhovore pre Denník N Rybanská.

Dostupné z: DOI: 10.1111/cdev.12762

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Človek

Veda

Teraz najčítanejšie