Denník N

Kotleba trpí schizofréniou ako Turčín Poničan. Bojuje s tým, čo je mu najbližšie

Poľský kráľ Ján III. Sobieský pri Viedni, obraz Jana Matejka. Zdroj – Wikipédia
Poľský kráľ Ján III. Sobieský pri Viedni, obraz Jana Matejka. Zdroj – Wikipédia

Slovensko porážka Osmanskej ríše naozaj zachránila. Nie preto, lebo bola moslimská, ale preto, lebo to bola orientálna despocia.

Kotlebovci robia všeličo, aby nám mohli aspoň kradmo podsunúť svoju nenávistnú ideo­lógiu. Jedným z ich obľúbených spôsobov je v posledných mesiacoch premietanie veľmi kontroverzného poľsko-talianskeho filmu s názvom 11. september 1683 – Bitka pri Viedni. Film pravidelne uvádza politik Ľudovej strany Naše Slovensko a občas si k nemu diváci môžu vypočuť aj výklad nejakého amatérskeho historika.

Nie vždy sa kotlebovcom darí. Veľa závisí od postojov, pozornosti či odvahy miestnych politikov a občanov. Minulý mesiac neuspeli v Topoľčanoch, kde si chceli na premietanie filmu podvodne prenajať koncertnú sálu pod radnicou. Až deň pred premietaním podľa radnice z plagátov šírených po meste vysvitlo, že ide o stranícku akciu a film uvedie podpredseda ĽSNS Milan Uhrík. Radnica následne prenájom zrušila.

Naopak, v Mestskom kultúrnom stredisku v Dolnom Kubíne sa premietalo bez problémov, vedeniu mesta neprekážal ani stánok s propagačnými materiál­mi strany. Každý návštevník si mohol odniesť aj vydanie mesačníka Extraplus, pochvaľuje si akciu facebooková stránka miestnej ĽSNS. Úspešné vraj bolo aj premietanie v Krajskej knižnici vo Zvolene, uvedené poslancom strany Jánom Morom.

Kotlebovci v rámci taktiky vydávať sa za utlačovaných a ukrivdených a budiť dojem, že ľuďom prinášajú zakázané poznanie, aj tento film propagujú ako cenzurovaný. Pritom ide len o to, že ho slovenská verejnoprávna televízia odmietla vysielať s odôvodnením, že je historicky nepresný, hlavne však je jeho spracovanie manipulatívne a xenofóbne.

RTVS mala v tomto prípade pravdu a urobila dobre, že film neodvysielala. V tejto súvislosti jej možno vyčítať maximálne to, že sa podobne zásadovo nespráva pri ruskej propagande.

Víťazstvo pri Viedni

Film 11. september 1683 má byť historický veľkofilm pripomínajúci skutočne zásadnú udalosť európskych dejín. Od 60. rokov 17. storočia zažívala Osmanská ríša krátke (a posledné) obdobie rozkvetu. Chcela ho využiť na konečnú porážku svojho hlavného rivala, dynastie Habsburgovcov, ktorej jedna odnož vládla väčšine strednej Európy, druhá Španielsku.

V lete 1683 osmanské vojská po druhý raz obsadili Viedeň (prvý pokus mali v roku 1529). V septembri sa vyhladovaní a vyčerpaní zvyšní obrancovia mesta bránili z posledných síl, pripravovali sa na záverečný turecký útok a posledný zúfalý boj v uliciach. Obliehatelia na viacerých miestach prerazili hradby.

Mesto zachránil príchod koaličnej armády zloženej z habsburských vojakov, pomocných jednotiek z nemeckej ríše a najmä poľských jednotiek vedených kráľom Jánom III. Sobieským. Napriek tomu, že boli stále v početnej nevýhode, v takzvanej bitke pri Viedni osmanskú armádu vyčerpanú dobývaním mesta porazili a obrátili na útek.

Spojenci ustupujúcich Turkov prenasledovali a opäť porazili pri dnešnom Štúrove. Preto tam pred niekoľkými rokmi Sobieskému postavili veľkú a umelecky dosť anachronickú jazdeckú sochu.

Socha poľského kráľa Jána Sobieského v Štúrove. Zdroj sturovo.com
Socha poľského kráľa Jána Sobieského v Štúrove. Zdroj sturovo.com

Víťazstvo pri Viedni definitívne zastavilo osmanskú expanziu a bolo začiatkom oslobodzovania Turkami okupovanej časti strednej Európy. V roku 1686 už spojenci oslobodili spod tureckej nadvlády Budín a následne až na jedno menšie územie vyhnali Turkov z celého Uhorska. Skončila sa éra osmanskej okupácie, večných protitureckých bojov a neustáleho tureckého rabovania, ktoré náš región pustošili viac ako 150 rokov a boli jednou z príčin jeho zaostávania za západom Európy.

Mizerná propaganda

Ak by sa film zaoberal len týmto, bolo by to s akceptovaním určitej miery umeleckej licencie v poriadku. Neprekážalo by ani trochu prehnané zdôrazňovanie poľských zásluh na úkor ostatných – v strednej Európe tým trpíme všetci, čo už narobíš.

Film je však len veľmi nekvalitne a nudne spracovanou politickou a ultrakonzervatívnou katolíckou náboženskou propagandou. Históriu prekrúca či presnejšie falšuje vedome, cielene a účelovo.

V snahe vytvárať za každú cenu paralely s dneškom klame už názvom. Bitka pri Viedni sa nekonala 11., ale 12. septembra. Ak by však mala v titule správny dátum, nebila by do očí údajná súvislosť s útokom islamistických teroristov na dvojičky. Autori filmu povedali, že nápad natočiť toto dielo dostali práve po 11. septembri 2001.

Tvorcovia filmu sú známi radikálnymi postojmi proti moslimom a imigrantom. V utečencoch vidia modernú obdobu armády porazenej pri Viedni a západný svet sa podľa nich musí proti moslimom zjednotiť rovnako, ako to urobil v roku 1683. Nečudo, že úlohu hlavného hrdinu, poľského kráľa, pôvodne ponúkli Melovi Gibsonovi. Americký herec je známy svojimi ultrakonzervatívnymi a xenofóbnymi názormi.

V skutočnosti to všetko bolo oveľa zložitejšie. Bitka pri Viedni Európu nezachránila pred tým, aby sa celá stala moslimskou. Išlo o posledný zúfalý pokus upadajúcej a po všetkých stránkach oproti Západu zaostávajúcej Osmanskej ríše. Bolo to vojenské dobrodružstvo na pokraji jej vojenských možností, na samom konci akčného rádia osmanskej armády a ako sa napokon ukázalo, vlastne až za nimi.

Ak by aj Turci Viedeň dobyli, ťažko by ju dokázali udržať a už vôbec by nemohli pokračovať ďalej. Porážka začala a urýchlila turecký odchod zo strednej Európy, nebola však ani jeho hlavnou príčinou. Stačí si uvedomiť, ako krátko, v priebehu niekoľkých rokov po bitke, sa skoro dve stáročia budované osmanské panstvo v strednej Európe zrútilo ako domček z kariet.

Mocenský zápas

Európu nezachránila pravá viera a zázrak, ako tvrdí film. Zápas medzi Osmanskou ríšou a Západom mal veľmi dôležitý náboženský rozmer, obe strany väčšinou úprimne verili v to, že bránia jedinú pravú vieru. Povzbudzovali tým svojich bojovníkov, ospravedlňovali svoje činy a mnohí účastníci aj na kresťanskej strane vojnu prežívali ako náboženský boj.

V skutočnosti však vždy aspoň v rovnakej miere išlo o prostý mocenský zápas, v ktorom sa obe strany dokázali správať veľmi pragmaticky. Francúzski králi boli spojencami Osmanov, Habsburgovci totiž boli ich spoločnými nepriateľmi. Dovoľovali dokonca tureckým lodiam využívať francúzske prístavy pri útokoch proti Španielsku.

Turci, samozrejme, chápali svoju expanziu aj ako nástroj šírenia islamu, to isté však platilo pre druhú stranu. A turecký postoj bol v tom čase obvykle pragmatickejší a tolerantnejší ako postoj kresťanov. Najmä ak pragmatický prístup vyhovoval tureckým mocenským záujmom.

To bolo jednou z príčin, prečo sa Turkom podarilo pomerne rýchlo ovládnuť Balkán. Tamojší pravoslávni kresťania a prívrženci kresťanských heretických hnutí, ako boli napríklad bogomilovia, trpeli prenasledovaním katolíckymi mocnosťami, ktoré ovládali veľké časti ich územia, či už išlo o Benátky, alebo o Uhorsko. Turecké panstvo im preto často pripadalo prijateľnejšie.

Agresívne rekatolizačné kroky habsburského dvora boli napokon bezprostrednou príčinou vypuknutia stavovského povstania Imricha Thökölyho, ktoré zase poslúžilo ako vítaná zámienka či príležitosť na osmanské obliehanie Viedne. Thökölyho kuruci pri Viedni bojovali tiež, lenže na osmanskej strane. A medzi nimi pravdepodobne bol aj nejeden Slovák. Oveľa viac však asi bolo ich súkmeňovcov v habsburskej armáde.

Napriek tomu všetkému nemožno význam bitky v roku 1683 podceňovať. Pre dnešné Slovensko má obrovský význam, že sa expanziu Osmanskej ríše podarilo zastaviť a že u nás osmanské panstvo pominulo. V prvom rade nie preto, lebo presadzovalo islam.

Iný vývojový model

Hlavnou hrozbou osmanskej vlády bolo, že presadzovalo iný vývojový model, orientálnu despociu. Naše územie a naši predkovia už vtedy patrili k západnému vývojovému modelu, ktorý nakoniec viedol k demokratickej slobodnej spoločnosti a trhovému hospodárstvu a historicky sa ukázal oveľa úspešnejší, efektívnejší a príjemnejší na život. Kresťanstvo je jedným z dôležitých pilierov tohto vývojového modelu, ale nie jediným a možno ani nie najdôležitejším.

V Uhorsku Turci nikdy nedokázali úplne konsolidovať svoju moc a integrovať toto územie do vlastnej ríše tak, ako to urobili s Balkánom. Neustále boje Uhorsko ničili, ale tým, že zabránili konsolidácii osmanskej moci, zabránili aj tomu, aby sa náš vývoj ešte viac a na dlhší čas odklonil od Západu. A bitka pri Viedni túto hrozbu eliminovala úplne – teda až do nástupu totalitných systémov v 20. storočí.

Vysvetľujte to však kotlebovcom, ktorým sa práve tá orientálna despocia tak veľmi páči. Ich ideálom je predsa Putinov režim v Rusku alebo nacistický v Nemecku, ktoré mali s orientálnou despociou určite oveľa viac spoločného, ako so západnou demokraciou. Kotlebovské tupé hlavy tak dnes oslavujú víťazstvo nad niečím, čo je im vlastne veľmi blízke a rady by tu tiež niečo podobné zaviedli.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre, Veda

Teraz najčítanejšie