Denník N

Jeden cukrík teraz alebo dva neskôr? Slovenská vedkyňa išla na Vanuatu, aby skúmala, ako deti odolávajú pokušeniu

Antropologička Veronika Rybanská bola na Vanuatu, aby skúmala správanie detí v odlišnej kultúre. Foto – archív Veroniky Rybanskej (všetky práva vyhradené)
Antropologička Veronika Rybanská bola na Vanuatu, aby skúmala správanie detí v odlišnej kultúre. Foto – archív Veroniky Rybanskej (všetky práva vyhradené)

Antropologička Veronika Rybanská z Oxfordskej univerzity odišla do Oceánie, aby skúmala, ako sa deti z odlišnej kultúry učia odolávať pokušeniu. Vedkyňa vraví, že schopnosť oddialiť uspokojenie predpovedá lepšie študijné výsledky alebo lepšiu schopnosť udržiavať si vzťahy.

V konvenčných termínoch, „lebo som povedal/a“, „lebo sa to tak patrí“ rozprávame častejšie, ako si uvedomujeme. Zďaleka nejde iba o záležitosť exotických komunít, vraví antropologička Veronika Rybanská z Oxfordskej univerzity.

Vo výskume, ktorý vám vo februári vyšiel v časopise Child Development, ste porovnávali správanie detí zo Slovenska a z Vanuatu, štátu vo vzdialenej Oceánii. Boli ste osobne na ostrove? A prečo ste si na výskum vybrali práve toto miesto?

Áno, bola som priamo na Vanuatu. Vybrali sme si ho, aby sme mohli porovnať rôzne kultúry, ktoré sa v mnohých aspektoch celkom líšia. Pracovala som tam úplne rovnako, ako by som pracovala kdekoľvek inde: zoznámila som sa s miestnymi ľuďmi, našla si u nich ubytovanie a robila svoj výskum. Pamätám sa na jeden vtipný zážitok: na maličkom ostrove Gaua v severnom Vanuatu, ktorý má veľmi členitý terén a stále aktívny vulkán v strede ostrova, som sa zastavila v maličkých potravinách a jednou z vecí na predaj tam bol pravý slovenský Vifon. Kurací, s originálnym slovenským opisom.

Ako prebiehali experimenty, ktoré ste s deťmi robili?

S deťmi sme sa hrali hry, takzvané „circle time games“, ktoré boli navrhnuté ako prostriedok na zlepšenie ich exekutívnych funkcií. Medzi exekutívne funkcie patria procesy ako pozornosť, udržiavanie relevantnej informácie v pamäti či schopnosť inhibície (zdržanie sa nejakého správania, pozn. red.). V hrách, ktoré sa deti hrali, sa po niekoľkých opakovaniach pozmenili pravidlá tak, aby vyžadovali používanie exekutívnych funkcií, a tým ich trénovali. Manipulácie spočívali v tom, ako sa jednotlivé hry deťom predstavili. Bolo to buď v konvenčnom zmysle („Musíme sa hrať takto, pretože tak sa to robí vždy, takto je to správne“), alebo vo viac praktickom zmysle („Ak to budeme robiť takto, naučíme sa rôzne farby, dobre sa rozcvičíme.“).

Veronika Rybanská (1986) OLYMPUS DIGITAL CAMERA

je antropologička. Študovala na Fakulte sociálnych a ekonomických vied UK v Bratislave. Doktorandské štúdium absolvovala na Inštitúte kognitívnej a evolučnej antropológie na Oxfordskej univerzite. Venuje sa výskumu v oblasti kognitívnych vied, ktoré sa zaoberajú napríklad sociálnym učením, problematikou rasových a etnických klasifikácií, migráciou, integráciou, politikou národnostných menšín a hierarchiou v skupinách.

Čo ste zistili?

Prišli sme na to, že účasť na aktivitách, ktoré sú formulované ako spoločenské konvencie, čiže ako aktivity, čo majú určité nemenné zaužívané pravidlá, zlepšuje schopnosť detí oddialiť uspokojenie. Ide napríklad o schopnosť šetriť finančné prostriedky namiesto toho, aby sme ich okamžite minuli. Predchádzajúce výskumy ukázali, že schopnosť oddialiť uspokojenie predpovedá lepšie študijné výsledky, lepšiu schopnosť udržiavať si vzťahy, nižšiu náchylnosť na závislosť od omamných a škodlivých látok a mnohé iné.

Pretrváva takýto pozitívny efekt dlhodobo?

Áno, po desaťročia. Ak dieťa naučíme ovládať sa a oddialiť uspokojenie, pozitívne dôsledky sa odzrkadľujú aj ďaleko v dospelosti.

Pozorovali ste nejaké rozdiely vo výsledkoch medzi deťmi zo Slovenska a z Vanuatu?

Nie, nenašli sme významné rozdiely medzi západnou spoločnosťou a spoločnosťou, ktorej obyvatelia žijú v buši v oblasti južného Pacifiku. To len potvrdzuje, že akési vrodené rozdiely v kognitívnej architektúre sú iba konštruktom, ktorý často slúži iba na politické účely. 

127b
Antropologička Veronika Rybanská bola na Vanuatu, aby skúmala správanie detí v odlišnej kultúre. Foto – archív Veroniky Rybanskej (všetky práva vyhradené)

Hovoríte, že aktivity formulované ako spoločenské konvencie – čiže aktivity, ktoré majú určité nemenné zaužívané pravidlá – zlepšujú exekutívne funkcie. O čo ide?

Exekutívne funkcie sú kognitívne funkcie vyššieho rádu, ktoré zahŕňajú procesy ako pozornosť, udržiavanie relevantnej informácie v pamäti a schopnosť inhibície. Tieto funkcie však nie sú od seba úplne oddelené, ale sa dopĺňajú a spolupracujú. Dobrým príkladom je experiment, ktorého autorom je známy švajčiarsky psychológ Jean Piaget. V experimente sa dieťaťu ukážu dve sklenené nádoby, jedna je vysoká a úzka, druhá je nízka a široká. Do nádob sa naleje rovnaké množstvo tekutiny a dieťa má ukázať na nádobu, o ktorej si myslí, že obsahuje viac tekutiny.

Keďže nádoba, ktorá je vysoká a úzka, má hladinu vyššie, deti do veku okolo 5 až 6 rokov zhodne tvrdia, že je v nej viac tekutiny, a to aj napriek tomu, že boli svedkami toho, že sa do nádob nalialo rovnaké množstvo tekutiny. Až keď sú deti staršie a ich exekutívne funkcie sú dostatočne rozvinuté, dokážu venovať pozornosť podstatným informáciám, držať ich v pracovnej pamäti (do nádob sa nalialo rovnaké množstvo vody) a vedia zabrániť tomu, aby informácia, ktorá je síce vizuálne nápadná, ale klamlivá (t. j. vyššia hladina tekutiny), ovplyvnila ich odpoveď.

Rozvoj exekutívnych funkcií dieťaťa je dôležitý preto, lebo zohrávajú rolu v jeho schopnosti oddialiť okamžité uspokojenie a počkať si na uspokojenie, ktoré je síce vzdialené v čase, ale výhodnejšie?

Áno, hoci to nie je len o exekutívnych funkciách. Vezmite si takzvaný „marshmallow experiment“ (experiment so sladkosťou), jeho autorom je Walter Mischel. Deti sa v ňom majú rozhodnúť, či si vezmú jednu sladkosť (cukrík či niečo iné) ihneď, alebo vyčkajú 15 až 20 minút a dostanú dva cukríky. Dva cukríky sú, samozrejme, pre dieťa lákavejšia možnosť, ktorá je však spojená s nepríjemným čakaním. Pätnásť minút je pre dieťa v predškolskom veku celá večnosť: rozhodnutie počkať je ťažké a mnoho detí si radšej vezme jeden cukrík, než aby čakali na väčšiu odmenu neskôr. Sú však deti, ktoré vydržia, a práve u nich boli objavené pozitívne dôsledky ich schopnosti oddialiť uspokojenie.

„Marshmallow experiment“. Zdroj – YouTube

Ako súvisí takýto výskum s konvenciami?

Všetky spoločenské konvencie a rituály majú svoje fixne stanovené pravidlá. Sú dané, nemenné a podľa nich neexistuje lepší alebo horší spôsob, ako veci robiť – existuje len ten správny spôsob. Nikto nevysvetľuje, prečo a aký to má zmysel, veci sa jednoducho robia istým stanoveným spôsobom. Takéto spoločenské konvencie, ako sú rôzne ideológie, normy a pravidlá, si často vyžadujú značnú dávku exekutívnych funkcií a oddialenie uspokojenia.

Aj keď mnohokrát existuje efektívnejší alebo príjemnejší spôsob, musíme zabrániť nutkaniu robiť veci inak a musíme ich robiť zaužívaným spôsobom. Dôsledky, keď sa rozhodneme správať inak, sú pomerne závažné: posmech, vylúčenie až ostrakizácia. Preto je dôležité ovládnuť sa (zapojiť exekutívne funkcie) a oddialiť okamžitý pôžitok, aby sme získali uznanie od ostatných členov spoločnosti. Schopnosť oddialiť uspokojenie je spojená s týmto správaním. Namiesto správania, ktoré je pre nás individuálne výhodnejšie alebo príťažlivejšie (napríklad predbehnúť sa v rade, jednoducho si od niekoho len tak zobrať, čo chceme), volíme konvenčné správanie, ktoré schvaľuje spoločnosť.

Aké ponaučenie plynie z vášho výskumu pre praktický život? Že by sme mali zámerne rozprávať v „konvenčných termínoch“?

Nie, ale v konvenčných termínoch rozprávame častejšie, ako si uvedomujeme. Najčastejšie dôvody, ktoré asi každý rodič uvádza svojmu dieťaťu, sú, „lebo som povedal/a“, „lebo sa to tak patrí“ a iné. Ponaučenie je skôr také, že takzvané rituály nie sú iba záležitosťou exotických komunít, ale že sú súčasťou nášho každodenného života a majú svoj zmysel a možno oveľa širší záber, čo sa týka ich vplyvu na sociálne učenie a rozhodnutia. 

OLYMPUS DIGITAL CAMERA
Z Vanuatu. Foto – archív Veroniky Rybanskej (všetky práva vyhradené)

Aké správanie by ste rodičom odporučili, aby v deťoch nepestovali stereotypy?

Treba začať od seba. Je síce pohodlnejšie myslieť skupinovo a stereotypizovať, ale je najvyšší čas, aby sme začali myslieť aj trochu kriticky a za reportážou o tom, že Rómovia niekomu niekde napichli elektrinu, hľadať viac. Niektoré médiá v súčasnej politickej situácií robia viac škody ako osohu a prispievajú k čoraz väčšiemu strachu a neznášanlivosti. Smutné pritom je, že ľudia nevedia, ako o týchto veciach diskutovať.

Vždy, keď sa s niekým pokúšam mať konverzáciu o pálčivých témach, ako sú rómske menšiny alebo islam, ľudia sa len rozčuľujú a hovoria mi historky napríklad o tom, ako kdesi nejaký Róm vykopal niekomu zemiaky v záhrade. Ľudia si neuvedomujú, že toto nie je nijaký argument a historky tohto typu sú úplne irelevantné – je to len príbeh, ktorý niekde počuli. Pekne im sadne do predstavy, akú majú o Rómoch, a koniec diskusie. Keď sa dospelí naučia filtrovať informácie a naučia sa, že jedna reportáž v správach alebo novinách nie je všetko, čo potrebujeme na vytvorenie informovaného názoru, zmení sa aj ich správanie a vyjadrovanie. A vtedy sa to naučia aj deti.

V marcovom rozhovore pre Psypost ste spomenuli, že poznatky z vášho výskumu by sa dali vztiahnuť aj na politiku k utečencom. Ako?

Náš výskum okrem iného prispieva k poznaniu, akým spôsobom deti prijímajú informácie zo svojho prostredia a akým spôsobom si ich pamätajú. Deti sa v rámci kultúry dajú považovať za akýchsi „nováčikov“: musia sa naučiť veľké množstvo informácií, aby zapadli medzi ostatných a boli považované za plnohodnotných členov určitej skupiny, kultúry.

Podobné to je aj pri ľuďoch, ktorí prichádzajú žiť do inej krajiny. Netvrdím, že procesy a spôsoby učenia sú rovnaké ako u detí. Podobnosť spočíva skôr v tom, že sa musia naučiť relatívne veľké množstvo informácií, ku ktorým často nedostanú nijaké vysvetlenia ani návod. Deti sa tieto informácie učia v skupinách tým, že sú priamo integrované do spoločnosti, a tak je to efektívne. Podobne by to malo byť aj s utečencami – riešením nie je izolovať ich a pretvoriť, ale skôr integrovať do spoločnosti a umožniť im účasť na rôznych skupinových aktivitách, vďaka ktorým sa začlenia do spoločnosti.

Ako ste sa dostali na Oxfordskú univerzitu a prečo ste tam odišli?

Hlásila som sa na niekoľko univerzít, na viaceré ma dokonca prijali. Vybrala som si Oxford, lebo má bohatú tradíciu v štúdiu antropológie. Čo sa týka pracovných podmienok, nikde nie je ľahké nájsť si stabilnú prácu. V oblasti spoločenských vied je Slovensko stále pozadu a ľudia sa tvária, akoby také štúdium bolo dobré len na predaj hranolčekov. Tento názor však svedčí len o ignorantstve. Spoločenské vedy a výskumy, ktoré sa v nich realizujú, prichádzajú často s prevratnými a dôležitými poznatkami o ľudskej spoločnosti, ktoré pomáhajú v tvorbe sociálnej politiky a nemožno ich ignorovať, ani u nás.

Kedysi som na jednom pohovore na Slovensku predniesla svoj návrh na výskumný projekt o sociálnych menšinách a migrácii. Strela som sa s uchechtávaním, odfrkávaním a ironickými komentármi, že veď to nie je také jednoduché. No nie je, a práve preto treba niekde začať. Po prednesení tohto projektu v iných krajinách dostávam ponuky na spoluprácu. Ale netvrdím, že na Slovensku je všetko zle. Napríklad možnosť študovať bezplatne od samého začiatku až po doktorát (pričom doktorandi u nás dostávajú plat, hoci nie najvyšší) je veľmi výnimočná.

Teraz najčítanejšie