Denník N

Kostoly a domy vypálili, Ježiša vytrhli z kríža. Boli sme tam, kde stratíte reč

Čerta vyženieš, diabol ti vojde. Onedlho v Mosule porazia Islamský štát, nenahradia ho však šíitskí radikáli? Kedy tu bude mier? V divokom Kurdistane sme boli aj za kresťanmi, ktorí sa napriek vojne vrátili zo Slovenska, kde dostali pred jeden a pol rokom azyl.

Niekto, možno miestni, medzičasom upravoval poničené sochy v jednom z kostolov v Karakoši. Foto – Andrej Bán

„Vystúpte a poďte so mnou,“ slušne, ale dôrazne nás vyzval iracký vojak. Zbadal v rukách režiséra Jara Vojteka kameru. Sme na jednom z mnohých check-pointov, kontrolnom stanovišti. Do Mosulu, kde sa bojuje, je to asi tridsať kilometrov. Napravo od nás je rieka a nad ňou zničený (alebo nedostavaný?) most a ten sa veru snímať nesmie. To isté som zažil aj v Kosove či v Afganistane.

„Československo? Vitajte u nás. Máte dobré zbrane. Samopaly VZ 58. Poznám,“ vystrúha široký, a ak to možno tak opísať, dobrosrdečný úsmev štyridsiatnik v slušivom sivom obleku. Predstaví sa ako šéf kurdskej tajnej polície pre túto oblasť plukovník Aršad. Sedí za masívnym stolom z lesklého tmavého dreva – v unimobunke, kde je okrem stola a vlajky kurdskej autonómnej provincie iba pohodlná mäkká sedačka, klimatizácia a LCD televízor. Jeho ozbrojenci stoja pre istotu vo dverách. Kurdská vlajočka na stole, neustále vyzváňajúci (a ním vypínaný) mobil v ruke. Chlap je priamy, z očí do očí. Neodmietneme ani jeho ľahké tenké cigarety, také tu fajčia paradoxne všetci. Ako naše ženy.

Iracký policajt v stánku s občerstvením pri vstupe do mesta Karakoš. Foto – Andrej Bán

Pozeráme sa cez okno na davy utečencov, ktorí stoja za plotom. Vyzerajú pokojní. „To sú ľudia, čo utekajú z Mosulu. Odhalili sme medzi nimi za posledné týždne 740 infiltrovaných bojovníkov ISIS. Utekajú z mesta, ktoré obkľúčila a zovrela do klieští iracká armáda. Stotisíc vojakov proti možno štyrom stovkách posledných džihádistov na západnom brehu Tigrisu. Sú v pasci. Niektorí sa pokúšajú ujsť tak, že sa oholia a zamiešajú v civile medzi utečencov,“ vraví Aršad.

Na otázku, ako ich odhalia, iba roztiahne už beztak široký úsmev a záhadne dodá: „To už je naša práca.“

Dvaja novinári a jeden Ježiš

Aj tu, tak ako všade na severe Iraku, komunikujeme s pomocou nášho tlmočníka Barhuma Nakhlého. Vie po arabsky, po turecky aj po perzsky. Jazyk otvára dvere, vždy a všade. Jeho mama je Slovenka, otec Sýrčan. Keď si Barhum rozpustí cop a jeho hnedé vlasy splývajú popri dlhej hustej brade, zmení sa tak trochu z hipstera na… no koho vlastne? Asi najpresnejšie nás troch opísala ukrajinská lekárka Kaťa, ktorá tu v Erbile a Dohuku pracuje pre medzinárodný tím lekárov z Vysokej školy sv. Alžbety: „Sú tu takí dvaja novinári a jeden Ježiš.“

Utečenecký tábor v okolí mesta Dohuk. Foto – Andrej Bán

Smerujeme do Karakoša, úplne zničeného a po odchode ISIS vlani na jeseň zatiaľ prázdneho kresťanského mesta, vzdialeného päť hodín pešej chôdze od Mosulu. Plukovník Aršad sa trochu upokojí: „Máte deti a chcete ich ešte vidieť? Ísť do Mosulu vám neodporúčam.“ Nie, nemusí nás strašiť. Do Mosulu nejdeme nie pre strach, ale pre nedostatok času – a tak trochu aj peňazí. „Fixer“, čo je vo vojne obvyklá živnosť lokálneho sprievodcu zahraničných novinárov, by nás stál najmenej štyristo dolárov na deň. Včera sme s jednou mladou „fixerkou“ v bare Baristo v kresťanskej časti Erbilu, v Ankawe, strávili hodinku. Nemal som z nej príliš pocit, že vie a vyzná sa. Pýtala sa, čo extra chceme vidieť, akoby to bolo safari.

Vojnové safari.

„Nič,“ odvrkol som nevrlo. Bum-bum streľba naverímboha, spoza domu alebo z cesty ľudoprázdnej ulice na dron na oblohe, ktorý vyslali ISIS? Pre záber kameramana? To nemusíme, to je večer v každej televízii. A opancierované buldozéry, ktoré ISIS napechuje výbušninami, aby ich poslal zo západu mesta na východ, to asi (určite) neuvidíme. A nie som si ani istý, či po tom túžim.

Do Karakoša sa postupne začínajú vracať prví obyvatelia, ktorých vyhnal v roku 2014 ISIS. Foto – Andrej Bán


Ide nám o ľudí, o svedkov, ktorí prežili to peklo. O ich príbehy. A ísť bez „fixera“ je za hranicou únosného rizika: ak by nás aj kurdské, pri Mosule potom federálne iracké kontroly na check-pointoch pustili bez zvláštneho povolenia z Bagdadu (ktoré nemáme), tak by sme boli ako traja nezorientovaní cudzinci príliš nápadný a ľahký cieľ. Barhum jednému kamarátovi, lekárovi z (medzičasom oslobodeného) východného Mosulu volal, či by sme sa mohli stretnúť. Ten najprv súhlasil, no v noci zavolal, že si to rozmyslel: „Aj po oslobodení tu žijú medzi nami udavači a konfidenti ISIS. Nevieme, kto sú to, no keby ma videli s vami…“ nedokončil vetu.

S Aršadom sme už kamoši, beztak tenké ľady sa prelomili. Obšírne hovorí o tuneloch, ktoré si džihádisti ako krtkovia vykopali v zemi, v Mosule aj v Karakoši. To vieme, to poznám aj z Pásma Gazy. Kde-tu sa nečakane vynorili, aby zabili zopár irackých vojakov a potom zase zaliezli. Tunely obvykle ústia v domoch, takže z ulice ich nevidno.

Aršad tvrdí, že Kurdi účinne chránili kresťanov už pred tým, ako sem vtrhol ISIS. Tu som však opatrný. „Vtedy sme ich ešte bránili pred politickými rozhodnutiami z Mosulu a Bagdadu, ktoré uprednostňovali desaťpercentnú menšinu moslimov v dedinách Ninivskej planiny. Z centra prichádzali rozhodnutia prerozdeľovať pozemky v prospech moslimov. Ja a moja správa sme proti tomu zasahovali. Bohatí šíitskí Šabakovia skupovali pozemky, ktoré patrili kresťanom, za niekoľkonásobné ceny. Brojil som voči tomu a dbal som o to, aby kresťania neprišli o pôdu.“



V čom má Aršad pravdu, sú (nielen) jeho obavy z toho, že po neodvratnej porážke sunnitského ISIS pri Mosule, ktorá sa očakáva do leta, sa stanú pre obyvateľstvo hrozbou radikálne šíitské milície podporované Iránom. Čerta vyženieš, diabol ti vojde?

Nad budúcnosťou Iraku visí otáznik práve pre tento spor v rámci islamu ako takého. Šíitské milície budú možno voči kresťanom, jezídom a iným menšinám rovnako tvrdé ako ISIS, ak ich, pravda, niekto nezastaví. Je to zlepenec frakcií, ktorý sa sformoval v roku 2014, keď šiitski duchovní vyhlásili fatwu a odporučili každému šíitovi schopnému boja, aby sa postavil proti ISIS. Medzičasom sa však sformovali, spolitizovali a teraz ich už bude ťažké zabrzdiť, odstaviť. Okrem toho, kto to urobí? V Iraku tvoria šíiti väčšinu a Američania z tejto krajiny dávno odišli, ak nepočítame dnešných vojenských poradcov v okolí Mosulu.

Irackí policajti pri obede a vodnej fajke na periférii Karakoša. Foto – Andrej Bán

Nie, Islamský štát nepretrvá

Silný čierny presladený čaj, ani nie jedno deci. Najtypickejší nápoj celého Stredného východu si dávame aj pri vstupe do Karakoša. Veď, kam sa ponáhľať? Kebaby (tu sú to kúsky čerstvého hovädzieho mäsa opečené na ražni na ohni, nie odrezky ako u nás) si ráno prišli dať do garáže k Mustafovi aj irackí policajti v modrých uniformách a aj vojaci Oddielov Ninivskej planiny (NPU) v zelených.

Karakoš, to je dnes mesto duchov. Z približne 50-tisíc obyvateľov sa zatiaľ nevrátil nikto. Zničené a vypálené sú tu nielen všetky domy, ale aj deväť tunajších kostolov. Pomalá jazda autom cez cetrum mesta pripomína aj na pravé poludnie horor – netreba na to ani noc.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Slon za Zemplíne, kniha od Andreja Bána v našom obchode

zobraziť

Teraz najčítanejšie