Denník N

Kostoly a domy vypálili, Ježiša vytrhli z kríža. Boli sme tam, kde stratíte reč

Čerta vyženieš, diabol ti vojde. Onedlho v Mosule porazia Islamský štát, nenahradia ho však šíitskí radikáli? Kedy tu bude mier? V divokom Kurdistane sme boli aj za kresťanmi, ktorí sa napriek vojne vrátili zo Slovenska, kde dostali pred jeden a pol rokom azyl.

Niekto, možno miestni, medzičasom upravoval poničené sochy v jednom z kostolov v Karakoši. Foto – Andrej Bán

„Vystúpte a poďte so mnou,“ slušne, ale dôrazne nás vyzval iracký vojak. Zbadal v rukách režiséra Jara Vojteka kameru. Sme na jednom z mnohých check-pointov, kontrolnom stanovišti. Do Mosulu, kde sa bojuje, je to asi tridsať kilometrov. Napravo od nás je rieka a nad ňou zničený (alebo nedostavaný?) most a ten sa veru snímať nesmie. To isté som zažil aj v Kosove či v Afganistane.

„Československo? Vitajte u nás. Máte dobré zbrane. Samopaly VZ 58. Poznám,“ vystrúha široký, a ak to možno tak opísať, dobrosrdečný úsmev štyridsiatnik v slušivom sivom obleku. Predstaví sa ako šéf kurdskej tajnej polície pre túto oblasť plukovník Aršad. Sedí za masívnym stolom z lesklého tmavého dreva – v unimobunke, kde je okrem stola a vlajky kurdskej autonómnej provincie iba pohodlná mäkká sedačka, klimatizácia a LCD televízor. Jeho ozbrojenci stoja pre istotu vo dverách. Kurdská vlajočka na stole, neustále vyzváňajúci (a ním vypínaný) mobil v ruke. Chlap je priamy, z očí do očí. Neodmietneme ani jeho ľahké tenké cigarety, také tu fajčia paradoxne všetci. Ako naše ženy.

Iracký policajt v stánku s občerstvením pri vstupe do mesta Karakoš. Foto – Andrej Bán

Pozeráme sa cez okno na davy utečencov, ktorí stoja za plotom. Vyzerajú pokojní. „To sú ľudia, čo utekajú z Mosulu. Odhalili sme medzi nimi za posledné týždne 740 infiltrovaných bojovníkov ISIS. Utekajú z mesta, ktoré obkľúčila a zovrela do klieští iracká armáda. Stotisíc vojakov proti možno štyrom stovkách posledných džihádistov na západnom brehu Tigrisu. Sú v pasci. Niektorí sa pokúšajú ujsť tak, že sa oholia a zamiešajú v civile medzi utečencov,“ vraví Aršad.

Na otázku, ako ich odhalia, iba roztiahne už beztak široký úsmev a záhadne dodá: „To už je naša práca.“

Dvaja novinári a jeden Ježiš

Aj tu, tak ako všade na severe Iraku, komunikujeme s pomocou nášho tlmočníka Barhuma Nakhlého. Vie po arabsky, po turecky aj po perzsky. Jazyk otvára dvere, vždy a všade. Jeho mama je Slovenka, otec Sýrčan. Keď si Barhum rozpustí cop a jeho hnedé vlasy splývajú popri dlhej hustej brade, zmení sa tak trochu z hipstera na… no koho vlastne? Asi najpresnejšie nás troch opísala ukrajinská lekárka Kaťa, ktorá tu v Erbile a Dohuku pracuje pre medzinárodný tím lekárov z Vysokej školy sv. Alžbety: „Sú tu takí dvaja novinári a jeden Ježiš.“

Utečenecký tábor v okolí mesta Dohuk. Foto – Andrej Bán

Smerujeme do Karakoša, úplne zničeného a po odchode ISIS vlani na jeseň zatiaľ prázdneho kresťanského mesta, vzdialeného päť hodín pešej chôdze od Mosulu. Plukovník Aršad sa trochu upokojí: „Máte deti a chcete ich ešte vidieť? Ísť do Mosulu vám neodporúčam.“ Nie, nemusí nás strašiť. Do Mosulu nejdeme nie pre strach, ale pre nedostatok času – a tak trochu aj peňazí. „Fixer“, čo je vo vojne obvyklá živnosť lokálneho sprievodcu zahraničných novinárov, by nás stál najmenej štyristo dolárov na deň. Včera sme s jednou mladou „fixerkou“ v bare Baristo v kresťanskej časti Erbilu, v Ankawe, strávili hodinku. Nemal som z nej príliš pocit, že vie a vyzná sa. Pýtala sa, čo extra chceme vidieť, akoby to bolo safari.

Vojnové safari.

„Nič,“ odvrkol som nevrlo. Bum-bum streľba naverímboha, spoza domu alebo z cesty ľudoprázdnej ulice na dron na oblohe, ktorý vyslali ISIS? Pre záber kameramana? To nemusíme, to je večer v každej televízii. A opancierované buldozéry, ktoré ISIS napechuje výbušninami, aby ich poslal zo západu mesta na východ, to asi (určite) neuvidíme. A nie som si ani istý, či po tom túžim.

Do Karakoša sa postupne začínajú vracať prví obyvatelia, ktorých vyhnal v roku 2014 ISIS. Foto – Andrej Bán


Ide nám o ľudí, o svedkov, ktorí prežili to peklo. O ich príbehy. A ísť bez „fixera“ je za hranicou únosného rizika: ak by nás aj kurdské, pri Mosule potom federálne iracké kontroly na check-pointoch pustili bez zvláštneho povolenia z Bagdadu (ktoré nemáme), tak by sme boli ako traja nezorientovaní cudzinci príliš nápadný a ľahký cieľ. Barhum jednému kamarátovi, lekárovi z (medzičasom oslobodeného) východného Mosulu volal, či by sme sa mohli stretnúť. Ten najprv súhlasil, no v noci zavolal, že si to rozmyslel: „Aj po oslobodení tu žijú medzi nami udavači a konfidenti ISIS. Nevieme, kto sú to, no keby ma videli s vami…“ nedokončil vetu.

S Aršadom sme už kamoši, beztak tenké ľady sa prelomili. Obšírne hovorí o tuneloch, ktoré si džihádisti ako krtkovia vykopali v zemi, v Mosule aj v Karakoši. To vieme, to poznám aj z Pásma Gazy. Kde-tu sa nečakane vynorili, aby zabili zopár irackých vojakov a potom zase zaliezli. Tunely obvykle ústia v domoch, takže z ulice ich nevidno.

Aršad tvrdí, že Kurdi účinne chránili kresťanov už pred tým, ako sem vtrhol ISIS. Tu som však opatrný. „Vtedy sme ich ešte bránili pred politickými rozhodnutiami z Mosulu a Bagdadu, ktoré uprednostňovali desaťpercentnú menšinu moslimov v dedinách Ninivskej planiny. Z centra prichádzali rozhodnutia prerozdeľovať pozemky v prospech moslimov. Ja a moja správa sme proti tomu zasahovali. Bohatí šíitskí Šabakovia skupovali pozemky, ktoré patrili kresťanom, za niekoľkonásobné ceny. Brojil som voči tomu a dbal som o to, aby kresťania neprišli o pôdu.“



V čom má Aršad pravdu, sú (nielen) jeho obavy z toho, že po neodvratnej porážke sunnitského ISIS pri Mosule, ktorá sa očakáva do leta, sa stanú pre obyvateľstvo hrozbou radikálne šíitské milície podporované Iránom. Čerta vyženieš, diabol ti vojde?

Nad budúcnosťou Iraku visí otáznik práve pre tento spor v rámci islamu ako takého. Šíitské milície budú možno voči kresťanom, jezídom a iným menšinám rovnako tvrdé ako ISIS, ak ich, pravda, niekto nezastaví. Je to zlepenec frakcií, ktorý sa sformoval v roku 2014, keď šiitski duchovní vyhlásili fatwu a odporučili každému šíitovi schopnému boja, aby sa postavil proti ISIS. Medzičasom sa však sformovali, spolitizovali a teraz ich už bude ťažké zabrzdiť, odstaviť. Okrem toho, kto to urobí? V Iraku tvoria šíiti väčšinu a Američania z tejto krajiny dávno odišli, ak nepočítame dnešných vojenských poradcov v okolí Mosulu.

Irackí policajti pri obede a vodnej fajke na periférii Karakoša. Foto – Andrej Bán

Nie, Islamský štát nepretrvá

Silný čierny presladený čaj, ani nie jedno deci. Najtypickejší nápoj celého Stredného východu si dávame aj pri vstupe do Karakoša. Veď, kam sa ponáhľať? Kebaby (tu sú to kúsky čerstvého hovädzieho mäsa opečené na ražni na ohni, nie odrezky ako u nás) si ráno prišli dať do garáže k Mustafovi aj irackí policajti v modrých uniformách a aj vojaci Oddielov Ninivskej planiny (NPU) v zelených.

Karakoš, to je dnes mesto duchov. Z približne 50-tisíc obyvateľov sa zatiaľ nevrátil nikto. Zničené a vypálené sú tu nielen všetky domy, ale aj deväť tunajších kostolov. Pomalá jazda autom cez cetrum mesta pripomína aj na pravé poludnie horor – netreba na to ani noc.

„Islamský štát pretrvá.“

„Niet Boha okrem jediného Boha.“

Podobné nápisy ISIS v arabčine sú na všetkých múroch a garážach, na jednom je aj neslávne známa vlajka teroristickej organizácie Islamský štát: kruh znázorňujúci Prorokov pečatný prsteň a v ňom tri slová. Alah Prorok Mohamed.

Darebáci! ISIS odtiaľto zmizol narýchlo koncom októbra 2016. Boli v ničení dôslední, nevidel som tu v priebehu tých dní ani jeden dom, ktorý by nebol vyrabovaný alebo vypálený. Ani jeden.

Ešte väčšiu spúšť za sebou zanechali v tunajších chrámoch a kostoloch. Od ohňa čierne stropy, pováľané kusy kameňa, zúrivo zlámané sochy Krista či Panny Márie. Na nádvorí najväčšieho chrámu si dokonca urobili strelnicu – a uprostred zapálili kopu Biblií. Ich zuhoľnatené kožené obaly a prázdne nábojnice sú tu dodnes, poletujú vo vetre. Novodobá verzia Hitlerových nacistov zanechala po sebe čosi najdesivejšie v budove miestneho kresťanského seminára. Je to obrovský kamenný kríž na stene a pod ním zrejme kamenný reliéf svätého Petra s Písmom v ruke. Krista z kríža vytrhli, či lepšie povedané dlátom vysekali a apoštolovi zohavili v mene ich chorého výkladu viery tvár.

Tu prídete o reč.

img_0448
Mobiliár chrámu v Karakoši, ktorý zničil ISIS. Foto – Andrej Bán

img_0516

Dobrí susedia, zlí susedia

Pamätajú si na to celkom presne. 8. alebo 9. júna 2014 utekala iracká kresťanka Mádžida z Mosulu pred ISIS. Spoločne so štyrmi dcérkami a dvomi synmi. Jej manžel a hlava rodiny, pán Tárik, v tom čase pracoval v reštaurácii asi 180 kilometrov smerom na hlavné mesto Bagdad. Celá rodina sa stretla v Karakoši, vtedy ešte bol bezpečný.

„Išli sme sami. Prezliekli sme sa za moslimky, cez hlavu sme si dali hidžáb, aby sme neboli nápadné. Peši, iba s tým, čo sme vzali do ruky, sme vyrazili z Mosulu na Karakoš. Asi dvadsať kilometrov nám trvalo päť hodín. Premávka na cestách nebola, no báli sme sa. V dedinách sa pohybovali ľudia so zbraňami v rukách, asi boli prichystaní na obranu pred ISIS,“ spomína pani Mádžida.

Sedíme u nich doma v Ankawe, v rodinnom dome, ktorí si prenajali po iných kresťanoch – tí medzičasom odišli do Austrálie alebo do Kanady či na Nový Zéland. Podobne ako mnohí z tohto mesta.

Rodina jezídov v utečeneckom tábore pri meste Dohuk na severe Kurdistanu. Foto – Andrej Bán

Chastonovci sa nedávno vrátili zo Slovenska, prišli k nám pred Vianocami v roku 2015 ako súčasť skupiny 149 irackých kresťanov. Spomínate si, že? Naspäť v Iraku je už dnes asi polovica z nich. Niektorí dúfajú, že sa vrátia do Karakoša a opravia si zničené domy, iní snívajú o živote za oceánom. Tam, kde už je časť širokej rodiny. Na to však musia ísť najprv do táborov v Jordánsku alebo v Libanone a dúfať, že ich budú vnímať ako utečencov, napriek tomu, že návratom zo Slovenska azyl v EÚ stratili a uznali Irak ako bezpečnú krajinu. Absurdné? Nie, obvyklé a pochopiteľné.

„Marhaba, Salam Alejkum, mier s vami,“ vchádzajú s pozdravom do miestnosti ďalší členovia tejto rodiny. Všetci, deti aj dospelí, sa hrajú so smartfónmi. Obvyklá činnosť všade na Strednom východe.

Rodina stihla ujsť z Mosulu ešte predtým, ako tam vošli jednotky ISIS. Prvý týždeň po úteku sa tam dokonca vracali po veci. Vládol tam údajne relatívny pokoj a bezpečie. „Boli to obyčajní chlapi. Zamaskovaní, iba oči sme im videli. Nie, našich známych sme medzi nimi nespoznali. Podľa prízvuku to boli irackí moslimovia, to rozpoznáme. Nijakí Sýrčania ani žoldnieri z iných krajín,“ spomína pán Tárik a pokračuje: „Nejaký civil alebo džihádista vtedy ukradol v Mosule generátor z kresťanského kostola, veliteľ ISIS ho potrestal useknutím ruky. No už o pár dní bolo všetko inak. Kričali, že nijaký kresťan neodíde z mesta živý, buď konvertuje na islam alebo ho zabijú. To už sme sa báli do Mosulu vkročiť.“

img_0912
Foto – Andrej Bán

Pani Mádžida cíti naše rozpaky, preto sa ujíma slova: „Viete, moslimovia nie sú všetci rovnakí. Všetci naši susedia v Mosule boli moslimovia a boli k nám dobrí. Keď manžel nebol doma a dcéra ochorela, vzali ju do nemocnice. Keď raz iracká armáda prehľadávala domy a manžel tiež nebol doma, veliteľ sa postavil do dverí a prikázal vojakom: sem nevstúpite, kým nebude doma otec rodiny!“

Nie, nemožno si veci idealizovať. Aj tí „dobrí susedia“, ktorých ako sunnitských moslimov ISIS nechal relatívne na pokoji, ak, pravda, plnili ich príkazy a nariadenia, potom možno s týmito zločincami začali kolaborovať. Aby prežili. Tak je to vždy a všade.

Na Slovensku prekážali klamstvá

V Karakoši po príchode z Mosulu vydržali Mádžida a Tárik iba dva mesiace, do 6. augusta 2014. Aj to si pamätajú celkom presne a zreteľne. Bývali najprv u rodičov, neskôr krátko v prenajatom dome. Potom ušli pred ISIS aj odtiaľ. Tak rýchlo, že si už nestihli vziať vôbec nič.

Predavač ponúka bábiky na ceste pri Dohuku. Foto – Andrej Bán

Ušli do hlavného mesta autonómneho irackého Kurdistanu, do Erbilu. Na pomery regiónu je to moderná, donedávna prosperujúca metropola s miliónovými terénnymi toyotami a lexusmi na širokých bulvároch. Pred dvoma rokmi, keď sa ISIS ocitol takmer pred bránami mesta, možno tridsať kilometrov, sa tu však mnohé zmenilo – zahraniční investori z obáv o život ušli a zanechali po sebe rozostavané výškové budovy. Tie sú dnes najtypickejším poznávacím znakom Erbilu. Dostavajú ich niekedy?

Kurdistan poznačili aj spory o ropu a dane z nej medzi Erbilom a centrálnou vládou v Bagdade. Provincii vládne klan Barzániovcov, hrdinov antisaddámskeho odboja. Starší Masúd je prezident, jeho mladší bratranec Nečervan premiér. Ak niekto sníva o vzniku jednotného Kurdistanu ako protiváhy džihádistov, ktorého viac ako 40 miliónov obyvateľov sa dnes nachádza na území štyroch štátov – Turecka, Iraku, Sýrie a Iránu – tak by bolo fajn sa tejto ilúzie zbaviť. Sýrski Kurdi svojich bratov v Iraku príliš nemusia a naopak. Okrem toho, Barzániovci z pragmatických dôvodov celkom dobre vychádzajú s tureckým prezidentom Recepom Tayyipom Erdoganom, ktorý zase likviduje vlastných Kurdov.

img_0809
Posádky irackej armády a jednotiek NUP v Karakoši. Foto – Andrej Bán

img_0817

Medzičasom s ISIS prestala bojovať aj v minulosti úspešná „ozbrojená päsť“ Kurdov Pešmerga, hlavná ťarcha bojov o Mosul tak dnes spočíva na špeciálnych jednotkách irackej armády. To všetko kresťania Mádžida a Tárik sledujú a vedia. Bezpečnosť je pre nich, tak ako pre všetkých tu, prvá podmienka. Vedia si predstaviť návrat do Karakoša či do Mosulu?

„Ani nie,“ potiahne si Tárik z tenkej ľahkej cigarety a dodá: „Pôjdeme asi za príbuznými do Austrálie.“

Rozhodná a dominantná manželka, ktorá je inak nepísanou hlavou rodiny, aspoň z nej mám ten pocit, sa mu zrejme podvolí. Tak ako sa manželovi podvolila aj s deťmi na Slovensku, keď zavelili: „Ideme naspäť do Iraku.“ Paradoxne, ich najstaršia dcéra Valentína vidí zmysel v tom, aby ostali v Iraku a pomohli svojej krajine, čo je sympatický postoj. Obvykle to býva s utečencami naopak: doma chcú ostať (a pri hroboch svojich predkov dožiť) rodičia, deti chcú odísť do prosperujúcej slobodnej krajiny.

Kurdské deti sa hrajú so šarkanmi pri Dohuku. Foto – Andrej Bán

„Musíme vám niečo povedať. Za Saddáma Husajna sme sa ako kresťania nebáli ničoho. Nikto si voči nám nič nedovolil, prezident nad kresťanmi držal ochrannú ruku. Áno, bol diktátor, ale bol tu poriadok. Vládol strach. Po jeho páde naplno prepukli náboženské konflikty,“ dodá Mádžida dôležité slová, aké som počul pred pár rokmi aj medzi irackými kresťanmi, ktorí ušli do Libanonu. Po invázii Spojencov a po vojne v roku 2003 nastal chaos, to tu hovoria mnohí. Presnejšie, všetci.

„Nevedeli sme, kto je polícia, kto armáda, kto je náš prezident, kto premiér. Bolo tu polobezpečie,“ dodáva Tarík. Preto pristúpili na ponuku odísť na Slovensko. U nás v Hrnčiarovciach pri Nitre ich čakali milí ľudia, na susedov dodnes spomínajú v dobrom, dokonca za nimi plačú, ale tiež tu dostali, ako tvrdia, nepresné či dokonca zavádzajúce informácie od organizácií a inštitúcií, ktoré im pomáhali.

„Tie klamstvá, tie nám prekážali u vás na Slovensku najviac,“ dodá na záver pani Madžída a rozhovorí sa o nenaplnených sľuboch. Pred príchodom počúvali, že pôjde všetko hladko, uznajú im vodičáky, diplomy, budú si môcť zriadiť irackú reštauráciu. Napokon sa to všetko ukázalo ako príliš zložité a počiatočnú ochotu vystriedalo nepochopenie.

Ak na vás namierim zbraň, neprestúpite na islam?

Ahmad Ibrahim Abdel Bakr (61) je jezíd z provincie Ninive, mesto Hattín. Rozpráva svoj strastiplný príbeh a skúsenosti s ISIS: jezídi ako náboženská skupina spoločne s kresťanmi patria v Iraku medzi najohrozenejšie. Dnes žije Bakr v obrovskom utečeneckom tábore v okolí mesta Dohuk na severe, o ktorý sa starajú aj slovenskí lekári z Vysokej školy sv. Alžbety.

V roku 1964 zanechal školu a prihlásil sa ako maloletý k hraničnej polícii. Po tridsiatich dňoch v Basre na juhu z jednotky utiekol. Tvrdí, že sa mu ako jezídovi moslimovia vyhrážali a šikanovali ho.

jezid-bakr-01
Jezíd Ahmad Ibrahim Abdel Bakr opisuje svoj príbeh. Foto – Andrej Bán

jezid-bakr-05

jezid-bakr-03

„V roku 1975 bola v Iraku všeobecná amnestia, týkala sa aj mňa ako dezertéra od polície. Vtedy som sa prihlásil do armády, v ktorej som slúžil šestnásť rokov. V iracko-iránskej vojne som bojoval celý čas, od roku 1980 do roku 1988. Asi na desiatich miestach. Vážne som si zranil chrbticu, pri obrane jedného objektu som spadol z výšky. Najprv som nešiel k lekárovi, potom mi lekár vynadal, že som prišiel neskoro a nemám teda nárok na vojenské ošetrenie. Chápete? Ja, ktorý som bojoval za Irak!“ Aj dnes sa ešte rozčuľuje starší muž, ktorý sa pohybuje iba s pomocou palice.

Hovoríme spolu v stane utečeneckého tábora, on strnulo sedí na stoličke a nemôže príliš hýbať hlavou; okolie sleduje iba pohybom očí.

A potom sa to stalo. 3. augusta 2014 ho chytili bojovníci ISIS v meste Hattín, na hlavnej ulici za bieleho dňa. Spoločne s rodinou. Dopadli lepšie ako mnohí jezídi zo Sindžáru a okolia, ktorých pozabíjali. „Odvliekli nás na bývalú americkú základňu. Povedali nám: kto ste jezídi, zodvihnite ruky. Zodvihli sme ich všetci. Rozdelili nás na mužov a ženy, na zdravých a postihnutých,“ pokračuje Bakr v bolestivých spomienkach.

„A ty, čo sedíš na stoličke?“ opýtal sa ho jeden džihádista. Odvetil, že je zranený. „A čo fajčíš? Nevieš, že to je v rozpore s našimi zásadami?!“ okríkol ho druhý a vytrhol mu z úst cigaretu s tým, že teraz musia všetci jezídi prejsť na islam. Ak nie, popravia ich.

„‚Nemali sme v Iraku krutejšieho prezidenta, ako bol Saddám, ani on nám však neprikazoval, že ako jezídi musíme prestúpiť na islam,‘ povedal som im. Okríkli ma: ‚Nás nezaujíma žiaden Saddám, buď prestúpite na islam, alebo vás zabijeme.‘ My že dobre, prestúpime. Ak by som teraz na vás namieril zbraň, neprestúpili by ste na islam?“ pýta sa nás Bakr. Rečnícka otázka.

Ozbojenci z ISIS uznali, že je telesne postihnutý a nedokáže sa modliť poklačiačky, ale šahádu, teda vyznanie viery vysloviť pred nimi musel. Potom jemu a jeho druhom, už bývalým jezídom, priniesli polievku a iné jedlo. O hodinu nato došiel rozkaz veliteľa jednotky asi dvadsiatich bojovníkov, že všetkých majú prepustiť.

Nastal chaos, pri ktorom jeho druhovia, medzi nimi jeho príbuzní a blízki, naskákali do pripravených džípov – on to pre zranenie chrbtice nestihol a ostal tam sám. So svojimi väzniteľmi. „Došiel za mnou nejaký Afgánec, zbil ma kalašnikovom a spadol som. Potom došiel veliteľ a vraví: ‚Si špión Masúda Barzáního!‘ Ja ani neviem, kto je, poznám ho iba z televízie, vravím mu. Neveril mi. Prehľadali ma. Nenašli nič, ani mobil, iba prídelovú kartu pre potraviny a identifikačnú kartu. Ich veliteľ si ju prezrel, potom ju trikrát pobozkal a povedal o mne: ‚Toto je dôstojník irackej armády, my wahhábisti sme sa prišli zmocniť Iraku a týmto slabým národom, ako ste vy, Turkméni či kresťania, sme priniesli pravý islam.‘ Bolo tam tridsaťšesť bojovníkov ISIS a ja,“ pokračuje Bakr.

Príslušník jednotiek NPU v Karakoši vo vypálenom dome, ktorý patril kresťanskej rodine. Foto – Andrej Bán

Veliteľ ISIS, hovorili mu tam emír, čo je náboženská hodnosť, povedal, že ho nechajú žiť – ak odpovie správne na štyri otázky. Ak nie, mečom ho zotnú. Musel vymenovať štyroch generálov irackej armády. Ale Arabov, sunnitov, nie nejakých „zmäkčilých“ Turkménov či Kurdov!

Buď alebo. Bakr chcel získať čas a zasypal svojich väzniteľov z ISIS otázkami. Koľko mám času? Päť minút na uvažovanie? Nie? Iba jednu? Prečo tak málo?

„Odporoval som ich veliteľovi, že som celý od krvi, zbitý a zranený. Povedal dobre, máš päť minút.“

„Saddám Husajn, povedal som im meno prvého generála.“

„To bol prezident, to neplatí,“ odvetili.

„Adnan Chalíf, povedal som druhé meno.“

„Aký Adnan Chalíf? To bol premiér! Klameš! Ty si armádu ani nevidel!“ začali na neho revať.

„Chalífa Ráwí z oblasti Rummán,“ povedal a jeden z ozbrojencov ISIS išiel na notebooku do auta overiť, či človek s tým menom bol skutočne generálom irackej armády. Vrátil sa s palcom hore. Džihádisti prvýkrát zatlieskalli. Jedného by teda mal.

Ešte troch.

Povedal mená Ibrahim Ahmad Ammár, Máher Abdel-Rašíd a Abdel-Karím al-Chazradží. Všetko správne. Potom si ho väznitelia z ISIS odfotografovali, na účely vystavenia ich dokladov. Načo, to mu nepovedali.

„Oni nemali radi irackú armádu, ich veliteľ mal však Saddáma v úcte. A keď overili, že nie som kurdský špión, nechali ma žiť,“ pokračuje Bakr.

Na druhý deň ho previezli džípom so zaviazanými očami na miesto vedľa Sindžáru. Tam ho väznili ešte tri týždne, v objekte, ktorý vyzeral ako škola. Opakovane ho vypočúvali. Napokon mu opäť previazali oči čiernou šatkou, odviezli ho pred neznámy kopec a povedali mu: „Teraz choď. Ale nie, že budeš niekomu o tom, čo si s nami zažil, rozprávať.“ Na ceste ho našli Kurdi, zaviezli ho do Sýrie, neskôr naspäť do Iraku, kde sa stretol s blízkymi. Zistil, že jeho neter spáchala v zajatí ISIS zrejme samovraždu. Ako inak si vysvetliť, že počas prevozu v aute začala šatkou škrtiť šoféra, džíp sa prevrátil, ona a dvaja militanti ISIS zomreli?

„Nemôžem ísť na Slovensko na liečenie? Aspoň na mesiac,“ povie na konci starší chorý jezíd.

Druhýkrát v tejto krutej, no krásnej krajine strácam slová. Veľmi by som mu chcel povedať, že áno, určite.

Slon za Zemplíne, kniha od Andreja Bána v našom obchode

zobraziť

Teraz najčítanejšie