Miro Kern
Krátko po piatej ráno 18. apríla 1947 bola na dvore bratislavského Justičného paláca ešte tma. Komplex súdnych budov a väzenia má pri pohľade zvrchu tvar kríža. V tom čase stál len desať rokov a bola to jedna z najmodernejších budov v Bratislave. Len pár rokov pred týmto ránom zažívali v týchto priestoroch utrpenie stovky politických väzňov, ktorí neboli po vôli režimu Slovenského štátu.
V aprílove ráno pred sedemdesiatimi rokmi eskorta zo zvláštneho traktu pre prominentov vojnového režimu vyviedla na dvor najvyššieho exponenta tohto štátu, bývalého prezidenta Jozefa Tisa. Priviedla ho pod šibenicu.
Národný súd len tri dni predtým 59-ročného kňaza odsúdil na trest smrti obesením za „zradu“. Bolo to 15. apríla 1947. Nezastala sa ho Slovenská národná rada, československá vláda a ani prezident Edvard Beneš. Najvyšší trest s menšími komplikáciami vykonal kat v ošúchanom civilnom oblečení a jeho dvaja pomocníci. Podľa dobovej tlače Tisa sedem minút od začatia popravy lekár vyhlásil za mŕtveho. Týmto momentom sa začali legendy a mýty okolo procesu a jeho smrti .
Život, politická kariéra presvedčeného nacionalistu, ale hlavne proces a poprava dodnes robia z Jozefa Tisa pre časť verejnosti mučeníka. Bol prezidentom štátu, ktorý vznikol po dohode s Adolfom Hitlerom, slovenských Židov prijatím zákonov ponížil na úroveň zvierat, obral ich o všetok majetok a ešte aj za transport každého z nich do táborov smrti platil 500 ríšskych mariek.
Štát, ktorého prezidentom bol, mučil a zabíjal svojich kritikov, plne sa stotožnil s fašistickou a nacistickou ideológiou. A Tiso osobne vyznamenával nemeckých vojakov za to, že pri potláčaní Slovenského národného povstania zabíjali skutočných vlastencov.
Zaslúžil si však prezident takého štátu dva roky po vojne iný trest než smrť? Nezaslúžil si predsa len milosť a zníženie trestu na doživotie? Bol proces s ním len odplatou bez preukázania viny či úmyslu? A čo sám Tiso? Štylizoval sa od začiatku do úlohy martýra a na šibenici skončiť chcel? Ublížil si pred súdom svojou tvrdošijnosťou a pocitom neomylnosti?
Najsledovanejší proces
Súdny proces s Jozefom Tisom sa začal 2. decembra 1946 a vynesením rozsudku sa skončil v polovici apríla 1947. Proces to bol mimoriadne medializovaný. Bola to mimoriadna udalosť – víťazi druhej svetovej vojny súdili porazených a trest smrti hrozil bývalému a pomerne obľúbenému prezidentovi. Navyše katolíckemu kňazovi, teda autorite, ktorá bola v našej kultúre dovtedy prakticky nedotknuteľná.
Procesu predchádzalo Tisovo zatknutie americkými vojskami v júni 1945, keď sa schovával v kláštore v bavorskom Altöttingu. Pre vedenie katolíckej cirkvi bol už čiernou ovcou s krvavými rukami. Vatikán mu nepomáhal na úteku a sklamali ho aj viacerí cirkevní hodnostári v Nemecku či v Rakúsku, takže ho rád, ktorý ho ukrýval pred zadržaním, Američanom dobrovoľne vydal.
V októbri tohto roku ho prepravili do Prahy a 29. októbra do Bratislavy s putami na rukách, aby si s ním urobil poriadky jeho vlastný národ.
Na proces čakal viac ako rok v zvláštnom trakte Justičného paláca. Zhromaždili tam prominentov ľudáckeho režimu, ktorí sa mali postaviť pred Národný súd. Podmienky na život tam boli skromné, nie však ponižujúce či neľudské. Na chodbe s ním býval aj bývalý poslanec Slovenského snemu a jeden z neskorších šíriteľov Tisovho kultu Pavol Čarnogurský.
Jozef Tiso už zrejme pred procesom tušil, čo ho čaká. V auguste 1946 rovnaký súd, pred aký sa mal postaviť, odsúdil na trest smrti bývalého predsedu vlády slovenského štátu, 66-ročného Vojtecha Tuku. Predstaviteľa radikálneho a vyslovene pronacistického krídla strany, ktorej bol Tiso predsedom, obesili napriek jeho chatrnému zdraviu. Historik Ivan Kamenec sa domnieva, že súdny proces s Tukom mohol urýchliť aj osud českého protektorátneho prezidenta Emila Háchu, ktorý sa súdu nedožil a zomrel vo väzení ešte v roku 1945 pred vynesením rozsudku.
Na šibenici skončil v auguste 1946 aj organizátor transportov Židov Anton Vašek a v rovnaký mesiac popravili zastrelením aj niekdajšieho zástupcu šéfa Hlinkových gárd Otomara Kubalu. V Nemecku zároveň bežal Norimberský proces s hlavnými predstaviteľmi Hitlerovho režimu. Na Slovensku počas povojnových retribučných súdov do konca augusta 1946 vyniesli 3966 rozsudkov, z ktorých 29 boli tresty smrti a vykonalo sa 17 z nich.
Proces sa začal 2. decembra 1946. Bez voľných dní sa podľa pamätí Tisovho obhajcu Ernesta Žabkaya pojednávalo spolu 171 dní a budovu súdu vždy strážila polícia a armáda. „Na strechách boli guľometné hniezda, na vstup do areálu bola potrebná priepustka,“ opisoval v knihe spomienok.
Denníky Čas (noviny Demokratickej strany, ktorá vo voľbách záskala 61 percent) a Pravda (denník komunistov, ktorých volilo ďalších 30 percent) o tejto udalosti písali od prvého do posledného dňa pojednávania. Čitatelia si mohli každý deň prečítať podstatné časti Tisových výpovedí, veľkú časť obžaloby a pozrieť si aktuálne fotografie bývalého prezidenta. Proces v prvých dňoch naživo vysielal aj rozhlas a venovali sa mu filmové týždenníky.
Vtedajšie elity si dali záležať, aby nevznikol dojem, že ide o českú pomstu voči Slovákom. Tisa súdil tzv. národný súd, predsedal mu Igor Daxner, ktorý pochádzal zo známej slovenskej rodiny. Okrem bývalého prezidenta bol obžalovaný aj minister vnútra a šéf Hlinkových gárd Alexander Mach a niekoľkonásobný minister Ferdinand Ďurčanský. Zatiaľ čo Mach bol obyvateľom rovnakého väzenského traktu ako Tiso, Ďurčanský stihol ujsť do zahraničia a súdili ho v neprítomnosti.
Vinu od začiatku odmietal
Tiso od začiatku popieral akúkoľvek vinu. Len jeho výpovede trvali niekoľko dní. Pred súd predstúpilo aj niekoľko dôležitých svedkov. Obžaloba sa skladala z týchto hlavných bodov – z podielu na rozbití Československa, z likvidácie demokracie a slobody v krajine a nastolenia totality, z aktívneho potlačenia SNP, zo zavlečenia krajiny do vojny so Sovietskym zväzom a západom a z účasti na deportáciách Židov.
Od začiatku bolo zjavné, na ktorý bod sa obžaloba sústreďuje najviac: na rozbitie Československej republiky, ku ktorému došlo spolčením sa Tisa s Hitlerom. A práve v tejto veci sa bývalý prezident bránil oproti ostatným častiam obžaloby efektívnejšie. Bol dlhoročným autonomistom, za rozdelenie krajiny otvorene nebojoval. „V tomto bola obžaloba postavená na najslabších argumentoch, to jednoznačne ukázal aj historický výskum,“ vraví dnes historik Ivan Kamenec.
„Tiso v póze nevedomca,“ komentovala už titulkom vtedajšia Pravda jeho výpovede. Bývalý prezident sa často bránil slovami, že o mnohých veciach nevedel, keďže jeho funkcia bola skôr reprezentatívna. Nebol však len hlavou štátu, patrila mu aj funkcia predsedu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, čo bola doslova štátostrana.
Čo mu uškodilo najviac? Výpovede svedkov. Jeho tvrdenia o nevedomosti vyvracal spoluobvinený Mach a v prípade potlačenia povstania s pomocou Nemecka to spravil niekdajší minister obrany Ferdinand Čatloš aj bývalý generál SS Hermann Höffle, ktorý so svojimi vojskami zatlačil Slovenské národné povstanie do hôr a neskôr ho v Bratislave tiež popravili.
Na súde čítali aj písomné záznamy výpovedí v neprospech Tisa od medzičasom popraveného nemeckého ministra zahraničia Joachima von Ribbentropa a štátneho tajomníka úradu ríšskeho protektora K. H. Franka. V prípade vypovedali aj obyčajní ľudia, ktorí prežili potlačenie SNP a vyvraždenie niektorých slovenských dedín. Tiso často v takýchto prípadoch odpovedal len jednoslovne či jednovetne. Mach naopak nad svojím konaním vyjadril opakovane ľútosť.
Nepriznanie si ani jednoznačných pochybení mu vo svojej knihe Proces s Dr. J. Tisom vyčítal aj jeho advokát Žabkay, ktorý vysvetľoval stratégiu obhajoby takto: „Nemal z trestnoprávneho hľadiska vinu na žalovaných činoch, lebo konal v krajnej núdzi v záujme záchrany malého a málo rozvinutého národa pod hrozbou a tlakmi bezprostredne ohrozujúcimi jeho národnú existenciu, pričom tieto tlaky vyvíjala nepomerne silnejšia mocnosť v čase vojny.“
Počas procesu prebehlo aj niekoľko občianskych protestov na podporu Tisa. Zďaleka nenaplnili obavy úradov. Demonštrovalo sa v Piešťanoch, v Novom Meste nad Váhom či v Chynoranoch. Polícia zadržala niekoľko desiatok ľudí. Najmä komunisti, naopak, organizovali protitisovské demonštrácie. Oveľa silnejšie sa aktivizovali ľudácky ladené organizácie Slovákov v zahraničí, ich vplyv na Slovensko však veľký nebol.
Jednou z priamych účastníčok procesu bola historička práva Katarína Zavacká. Na súd ju zobral na niekoľko hodín otec, ktorý ju už ako malú brával na miesta ľudáckych represálií. Ako šesťročná tak strávila pol dňa na procese s Tisom a dodnes si to dobre pamätá.
„Dnes to znie dosť tvrdo, ale ako vojnové deti sme zažili prechod frontu, videli sme strašné veci nielen v správach, ale aj naživo, nemalo ma tam veľmi čo zaskočiť. Bola som príliš malá na detaily, ale premietali tam Tisovi okrem vyznamenávania nemeckých vojakov v Banskej Bystrici a slávnostnej bohoslužby, ktorú slúžil za potlačenie povstania, aj dokument o Kremničke. Exhumovali tam zavraždených a otec mi opakoval ,toto si zapamätaj, raz ti budú hovoriť, že to, čo vidíš, sa nestalo´. Mal dobrý odhad,“ spomínala Zavacká.
„Rozsudok bol vynesený za úplného ticha všetkých prítomných, len hukot filmovacích aparátov a cvakanie fotografických spúšťačov toto ticho prerušovali. Dr. Jozef Tiso sa pri rozsudku vôbec nepohol. Nakoľko bol obrátený chrbtom k prítomným novinárom a obecenstvu, nedali sa konštatovať na jeho tvári nejaké zmeny,“ opisoval kľúčový moment vynesenia denník Čas.
Po prečítaní rozsudku sa Tisa spýtali či žiada o udelenie milosti. „Z mravnej povinnosti žiadam,“ citovala jeho slová Pravda. Rovnako, alebo takmer rovnako túto vetu citovali aj ďalšie dobové pramene. Jednoduchú odpoveď si jeho prívrženci po rokoch mierne upravili tak, aby Tisa heroizovali. „Áno, ale len z morálnych dôvodov,“ citoval ho Pavol Čarnogurský v roku 1992 pred Justičným palácom na spomienkovom stretnutí priaznivcov slovenského štátu. Vysvetľoval im, ako Tiso o milosť žiadal len z dôvodu, že cirkevné pravidlá prikazujú o svoj život bojovať a podvolenie by sa rovnalo samovražde, ktorá je hriechom.
Zasiahol Beneš?
Bol teda proces zmanipulovaný, ako to hovoria prívrženci kňaza a prezidenta? Nepotvrdeným mýtom je stále „korunný dôkaz“ o údajnom ústnom pokyne samotného prezidenta Beneša šéfovi senátu súdu Igorovi Daxnerovi, že „Tiso musí visieť“.
Pavol Čarnogurský napríklad v deň výročia popravy 18. apríla 1992 tvrdil, že dôkaz o takomto príkaze mala vyriecť Daxnerova sekretárka na súde, ktorá teóriu rozšírila. „Ako mu sekretárka dávala kabát dole, on jej povedal – viete, čo mi včera povedal pán prezident? Tiso musí visieť. Tej sekretárke to povedal, no tak za hodinu, samozrejme, už celý súd vedel, čo sa stalo v Topoľčiankach.“ Historik Kamenec hovorí, že ide o nedokázanú fámu.
Fámy o Benešovom vplyve na budúce rozhodnutie súdu, sa dostali do médií už v čase procesu a prezidentská kancelária ich dementovala. Vyhlásenie Benešovho úradu, že o Tisovej vine rozhodne iba súd, zverejnil napríklad komunistický denník Pravda už 13. decembra 1946.
O tom, že Tiso dostane trest smrti, pochyboval málokto už po vznesení obžaloby. Vo Francúzsku už v roku 1945 riešili podobnú situáciu, keď existovala spoločenská objednávka na odsúdenie kolaboranta, z ktorého však zároveň nechceli spraviť mučeníka. Šéfovi „vichistickej“ francúzskej republiky Philippovi Pétainovi zmierili trest smrti na doživotie a nechali ho dožiť vo väznici.
Keďže udelenie či zamietnutie milosti pre Tisa už nebolo otázkou justičnou, ale politickou, slovenské i české politické elity museli zvažovať dôsledky, ktoré obe možnosti prinášajú. Historik Ivan Kamenec hovorí, že prezident Beneš vopred vyhlásil, že sa bude riadiť odporúčaniami, ktoré dostane. O milosti malo rozhodnúť predsedníctvo Slovenskej národnej rady, v ktorom bola najsilnejšia Demokratická strana a komunisti. Predsedníctvo sa na riešení nedohodlo, a tak o žiadosti o milosť nechalo rozhodovať československú vládu, v ktorej mali väčšinu Gottwaldovi komunisti.
Historik Kamenec vraví, že sa v rámci tzv. aprílovej dohody medzi slovenskými katolíkmi a evanjelikmi neformálne dohodlo aj to, že ak Tisa odsúdia na smrť, trest nebude vykonaný. Išlo o dohodu zástupcov Demokratickej strany s liberálnejšími bývalými ľudákmi. „Politizácia procesu spočívala v tom, že ho komunisti chceli využiť na vnútorný rozkol v Demokratickej strane. O súd nešlo, ale o vykonanie rozsudku, a tak veľmi naliehali, aby bol rozsudok aj vykonaný.“
Československá vláda 16. apríla rozhodla, že Benešovi odporučí milosť odmietnuť. Sedemnásť členov vlády bolo proti udeleniu milosti, šesť bolo za zmiernenie trestu na doživotie. Jedným z najhorlivejších zástancov vykonania trestu bol slovenský komunista Vladimír Clementis, ktorého o päť rokov odsúdili na smrť vo vykonštruovanom procese. Ani on sa milosti od prezidenta nedočkal – hlavou štátu vtedy bol jeho spolustraník Klement Gottwald.
O tom, akú rolu v udelení milosti Tisovi mohlo zohrať predsedníctvo Slovenskej národnej rady, bežní ľudia veľmi nevedeli a hlavné denníky o tom nepísali. Až po poprave sa na to odhodlal Čas v obsiahlom článku nazvanom Ako to v skutočnosti bolo? Na tie časy odvážny novinársky pokus narazil. Úrady celé vydanie zhabali. Denník o zhabaní nákladu informoval na druhý deň krátkou správou.
Počítal Tiso so zamietnutím milosti, alebo sa spoliehal na to, že ho zachráni neformálna dohoda slovenských pravicových politikov? Prijal definitívny verdikt o tom, že ho obesia pokojne, ako to tvrdia jeho obdivovatelia, alebo tak, ako by ho prijal obyčajný človek – so strachom a so stratou nádeje?
„Taký pevný rukopis ako on mal dve hodiny pred popravou, to hádam nikto ešte nedokázal, čo (Tiso) dokázal,“ opisoval Pavol Čarnogurský posledný písomný odkaz Tisa v roku 1992.
S indíciou, že s Tisom zamietnutie žiadosti o milosť „zamávalo“, prichádza historik Kamenec. Pri svojom bádaní sa dostal k výpovedi bývalého prezidenta, ktorý v čase medzi odsúdením a popravou vypovedal v inom procese ako svedok. Vraví, že keď bola výpoveď hotová, mal podpísať každú stránku. Uprostred toho mu oznámili, že Beneš milosť odmietol. Podľa Kamenca sa jeho dovtedy zjavný podpis zmenil a podpisy na ďalších stránkach boli úplne iné, čo pripisuje zjavnému rozrušeniu.
Nepodarená poprava s padajúcim krížom?
Popravu obesením vykonali necelé dva dni po rozhodnutí vlády. Úrady ju vykresľovali stroho, advokát Eduard Žabkay, ktorý pri nej bol, opísal posledné minúty života Tisa ako martýrium, keďže sa pri obesení nepodarilo prerušiť miechu popraveného. V knihe opisuje, ako sa kat pokúšal počas popravy zlomiť Tisovi krčný stavec, ale nepodarilo sa mu to. „Zo zopnutých rúk vypadol veľký, kovový, podľa zvuku strieborný kríž a po páde v tom strašnom tichu ostro zacvendžal,“ píše Žabkay.
„To zaznel jeho hlas do dejín. Ten moment, keď odchádzal, bol taký,“ prikrášľoval údajný pád krížika Pavol Čarnogurský, ktorý pri poprave nebol, no po páde komunizmu sa stal akýmsi neoficiálnym vykladačom života a smrti Jozefa Tisa.
Historik Kamenec počul rôzne verzie opisov Tisovho utrpenia počas popravy vrátane takej, pri ktorej sa povraz s prezidentom odtrhol a kat ho na zemi vlastnoručne zaškrtil. O tom, že by poprava bola zbabraná a odsúdencovi spôsobila mimoriadne utrpenie, podľa neho neexistujú dôkazy.
Aj ďalšie Žabkayove opisy atmosféry v Bratislave po Tisovej poprave, ktorej vykonanie nebolo vopred v médiách zverejnené, pôsobia veľmi beletristicky a dnes ich nie je možné dokázať, hoci u fanúšikov Tisa zľudoveli. „S Dr. Grečom (druhý advokát) sme zdrvení priebehom exekúcie spolu odišli. Keď sme prechádzali prázdnou ulicou smerom k Metropolu, zo všetkých okien činžových domov Záhradníckej ulice sa dívali ľudia. Išli sme stredom vozovky, naraz sa začali otvárať okná, ľudia na nás volali, naznačovali rukami a plecami akoby otázku, čo je? Z mnohých okien nám pod nohy padali kvety.“
Hlavné vtedajšie slovenské denníky Čas a Pravda opisujú popravu stroho a bez emócií. „Na popravu išiel odsúdený pokojne a modlil sa. Pri výkone exekúcie sa stále modlil a odpovedal po latinsky na modlitby kňaza,“ písal Čas v jedinej emocionálnejšej pasáži textu o poprave. Pravda článok o vykonaní rozsudku poňala čisto politicky a zopakovala dôvody Tisovej obžaloby.
Posledné Tisove vyjadrenia svedčia o tom, že sa sám chcel dostať do úlohy mučeníka. „Svornosť národa nech je pokrstená mojou obeťou. Cítim sa byť mučeníkom slovenského národa a protiboľševického stanoviska,“ napísal svojim obhajcom len pár hodín pred popravou na list papiera s dátumom vlastnej smrti.
V deň 45. výročia jeho smrti na tento odkaz pred Justičným palácom nadviazal Pavol Čarnogurský. „Keď už zostane len historická pravda, Tiso sa stane najsilnejšou osobnosťou nielen politika, ale štátnika. Lebo to, čo on dokázal za slovenského štátu, že sme sa stali oázou v Európe, to bola jeho zásluha.“
Krátko po páde komunizmu snaha jeho fanúšikov očistiť Tisa narástla a pokúsili sa aj o obnovu procesu s ním. Skúsil to dnes už nežijúci advokát Tibor Böhm, ktorý v 80. rokoch obhajoval náboženských aktivistov, na počiatku 90. rokov pôsobil v KDH a neskôr kandidoval za SNS. Snahu Böhma pochoval judikát Najvyššieho súdu z roku 1995, podľa ktorého obnovy takýchto procesov nie je súčasnými právnymi prostriedkami možné.
O správnosti odmietnutia milosti dodnes pochybujú aj historici. „Národné“ krídlo historikov má jasný názor, že ho mali nechať dožiť vo väzení. Aj Ivan Kamenec si myslí, že bolo správne odsúdiť ho na smrť, ale nebolo dobré ho aj popraviť, keďže to z neho spravilo väčšieho mučeníka, než doživotné väzenie.
Tu už sme na poli hypotéz. Zatiaľ čo z omilosteného francúzskeho maršala Pétaina sa modla neonacistov nestala, Hitlerov zástupca Rudolf Hess, ktorý zomrel vo väzení až v roku 1987, sa modlou radikálov stal.
Historička práva Katarína Zavacká hovorí, že vzorom pre súdy v bývalých okupovaných krajinách sa stal Norimberský tribunál, no ani ten sa nevyhol istým politickým tlakom vznikajúcim z treníc medzi bývalými spojencami. Nijako to však podľa nej nespochybňuje vinu súdených predstaviteľov tretej ríše.
„Čo sa týka Tisa, treba si uvedomiť, že po zlikvidovaní demokratického režimu sústredil v rukách obrovskú moc a tým aj zodpovednosť,“ vraví. Ako prezident bol súčasne najvyšším veliteľom ozbrojených síl, a ako predseda štátostrany HSĽS, neskôr s oficiálnym titulom „Vodca“, bol aj Najvyšším veliteľom Hlinkovej gardy. „S najvyššou zodpovednosťou sa viaže aj najvyšší udeľovaný trest.“
Bol naozaj proces spravodlivý?
Alexandra Letková z Právnickej fakulty Univerzity Komenského si myslí, že proces s Tisom sa závažnejším spôsobom nevymykal z právneho rámca retribučného zákonodarstva a zapadal do dobovej situácie, v ktorej víťazi súdili porazených.
Vyjadriť sa k spravodlivosti či k nespravodlivosti procesu je však podľa nej veľmi náročné. „Dôležitý je obsah, ktorý je nemenný – išlo o nedemokratický režim, ktorý potláčal základné ľudské práva a slobody politických odporcov a židov, ktorý bol vystavaný na vodcovskom princípe a ktorý všetko zlo páchané počas vojny zakrýval rúškom katolíckych tradícií a hodnôt.“
Podľa Letkovej sa od začiatku procesu vedelo, že jeden z trojice Tiso, Mach, Ďurčanský dostane trest smrti a spolu s odsúdeným bude popravená aj ľudácka ideológia. „Nakoniec bol popravený Tiso a podľa môjho názoru išlo o pochopiteľné rozhodnutie, prijaté vzhľadom na jeho politické postavenie.“ Tak ako boli po vojne ničené štátne symboly totalitných režimov, tak podľa právničky museli byť zničené aj aureoly predstaviteľov týchto režimov. „Nehovoríme o akomsi slovenskom unikáte. Najvyšší predstavitelia satelitných alebo okupovaných štátov dostali takmer v celej Európe trest smrti.“
Obnova procesu je podľa právničky Letkovej nemožná. „Z ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že zásah do retribučného zákonodarstva s využitím mimoriadneho opravného prostriedku – obnovy konania – nie je možný.“ Ak by predsa niekto chcel vytvoriť podmienky na obnovu retribučných konaní, stačilo by novelou Trestného poriadku určiť príslušný súd, ktorý by rozhodoval o obnove takýchto konaní.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
