štvrtok

Knihu o Černobyli robila 20 rokov. Niekedy sa mi zdalo, že zapisujem budúcnosť, tvrdí Svetlana Alexijevič

Nositeľka Nobelovej ceny za literatúru Svetlana Alexijevič zaznamenala príbehy ľudí, ktorým zmenil život výbuch jadrovej elektrárne v apríli 1986. Prečítajte si ukážku z knihy Černobyľská modlitba, ktorú u nás práve vydáva Absynt.

Na archívnej snímke z roku 1986 pracovník černobyľskej elektrárne v ukrajinskom Černobyle meria dozimetrom intenzitu žiarenia po výbuchu.

Táto kniha nie je o Černobyli, ale o svete Černobyľa. O samotnej udalosti boli už popísané tisíce strán a nakrútené stovky tisícov metrov filmu. Ja sa však zaoberám tým, čo by som pomenovala ako opomenutá história, ako vymazané stopy nášho bytia na zemi a v čase. Píšem a zbieram všednosť pocitov, myšlienok, slov. Pokúšam sa zachytiť každodennosť duše. Život obyčajných ľudí v obyčajný deň. Lenže tu je všetko neobyčajné: aj okolnosti, aj ľudia, akými ich prinútili tie okolnosti byť, keď vdychovali život novej zemi. Černobyľ pre nich nie je metaforou ani symbolom, je ich domovom. Koľkokrát už umenie nacvičovalo apokalypsu, ponúkalo rôzne technologické verzie predstáv o svete, ale teraz už naisto vieme, že život je oveľa fantastickejší.

Rok po katastrofe sa ma ktosi opýtal: „Všetci píšu. A vy žijete tu a nepíšete. Prečo?“ Ja som však nevedela, ako o tom písať, aké nástroje pritom použiť, z ktorej strany sa k tomu priblížiť. Ak som sa predtým pri písaní svojich kníh ponárala do utrpenia iných, tak teraz sme sa ja a môj život stali súčasťou udalosti. Zlepili sme sa dokopy, neoddeliteľne. Meno mojej maličkej krajiny, stratenej v Európe, o ktorej svet dovtedy sotvačo vedel, zaznelo odrazu vo všetkých jazykoch; zmenila sa na diabolské černobyľské laboratórium a my Bielorusi a Bielorusky sme sa stali černobyľským národom. Nech sa objavím kdekoľvek, každý sa hneď zvedavo vypytuje: „Ahá, vy ste odtiaľ? Aké to tam je?“ Samozrejme, dalo sa rýchlo napísať knihu, aké sa potom objavovali jedna za druhou, opisovali, čo sa stalo v tú noc v elektrárni, kto je vinný, ako sa pokúšali zatajiť haváriu pred svetom aj pred vlastným národom, koľko ton piesku a betónu sa spotrebovalo na výrobu sarkofágu nad reaktorom, ktorý dýchal smrťou...

Ale čosi mi v tom vtedy bránilo. Akoby ma držalo za ruku. Čo? Pocit tajomstva. Ten pocit, ktorý sa v nás nečakane usídlil, sa vtedy vznášal nad všetkým: nad našimi rozhovormi, činmi, hrôzami, a zmocnil sa nás hneď po udalosti. Po tej hrôzostrašnej udalosti. Každý z nás zažíval ten vyslovený alebo nevyslovený pocit, že sme sa dotkli niečoho nepoznaného. Černobyľ je tajomstvo, treba ho odhaliť. Je to nerozlúštený znak. Možno hádanka pre dvadsiate prvé storočie. Je preň výzvou. Zistili sme, že okrem komunistických, národných a nových náboženských výziev, uprostred ktorých žijeme a prežívame, nás čakajú aj iné výzvy, ukrutnejšie a totálne, zatiaľ však pred nami ukryté. Ale čo-to sa už po Černobyli pred nami poodkrylo...

Na archívnej leteckej snímke z roku 1986 je poškodený štvrtý energoblok po výbuchu a požiari. Atómovú elektráreň V.I. Lenina v Černobyli uviedli do prevádzky 27. septembra 1977. Krátko po polnoci 26. apríla 1986 v nej došlo k explózii, v dôsledku ktorej bola porušená aktívna zóna reaktora. Rádioaktívny mrak postupne kontaminoval celú Európu: jeho účinok sa najviac prejavil v okolí Černobyľa, v priľahlých častiach Ukrajiny, Bieloruska a v Rusku. V Bielorusku bol radiáciou postihnutý každý piaty obyvateľ. Dostupné materiály uvádzajú, že nad územím bývalého Československa preletel celkovo trikrát: 30. apríla, 3.-4. mája a 7. mája 1986. K najzamorenejším oblastiam na území Slovenska patrili okresy na juhu Slovenska a okresy Stará Ľubovňa a Dolný Kubín. Foto - TASR/AP
Atómovú elektráreň V.I. Lenina v Černobyli uviedli do prevádzky v septembri 1977. Krátko po polnoci 26. apríla 1986 v nej došlo k explózii. Na archívnej leteckej snímke štvrtý blok po výbuchu a požiari. Rádioaktívny mrak postupne kontaminoval celú Európu: jeho účinok sa najviac prejavil v okolí Černobyľa, v priľahlých častiach Ukrajiny, Bieloruska a v Rusku. K najzamorenejším oblastiam na území Slovenska patrili okresy na juhu, Stará Ľubovňa a Dolný Kubín. Foto - TASR/AP

Noc 26. apríla 1986

Za jednu noc sme sa premiestnili na iné miesto histórie. Urobili sme skok do inej reality a ukázalo sa, že tá nová realita je kdesi vyššie, nielen nad naším poznaním, ale aj mimo našich predstáv. Pretrhol sa sled času... Minulosť sa znenazdajky ukázala ako bezmocná, nebolo sa v nej o čo oprieť, vo všadeprítomnom (ako sme verili) archíve ľudstva sa od tých dvier nenašli kľúče. Neraz som v tých dňoch počula: „Nemám na to slov, aby som opísala, čo som videla a prežila,“ „Nikto mi dovtedy nič podobné nerozprával,“ „Nedočítal som sa o tom v žiadnej knihe, o niečom podobnom som nevidel žiaden film.“ Medzi obdobím, keď došlo k samotnej udalosti a časom, keď sa o nej začalo rozprávať, nastala pauza. Moment nemoty... Zapamätali si ho všetci...

Kdesi hore sa prijímali nejaké rozhodnutia, snovali tajné inštrukcie, k nebu stúpali vrtuľníky, po cestách sa presúvalo obrovské množstvo techniky, a dole – dole ľudia čakali na správy a báli sa, žili chýrmi, ale všetci mlčali o tom podstatnom – čo sa vlastne stalo? Nenachádzali slová pre nové pocity a nenachádzali pocity pre nové slová, nedokázali sa ešte vyjadriť, ale postupne

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás