Denník N

Knihu o Černobyli robila 20 rokov. Niekedy sa mi zdalo, že zapisujem budúcnosť, tvrdí Svetlana Alexijevič

Na archívnej snímke z roku 1986 pracovník černobyľskej elektrárne v ukrajinskom Černobyle meria dozimetrom intenzitu žiarenia po výbuchu.
Na archívnej snímke z roku 1986 pracovník černobyľskej elektrárne v ukrajinskom Černobyle meria dozimetrom intenzitu žiarenia po výbuchu.

Nositeľka Nobelovej ceny za literatúru Svetlana Alexijevič zaznamenala príbehy ľudí, ktorým zmenil život výbuch jadrovej elektrárne v apríli 1986. Prečítajte si ukážku z knihy Černobyľská modlitba, ktorú u nás práve vydáva Absynt.

Táto kniha nie je o Černobyli, ale o svete Černobyľa. O samotnej udalosti boli už popísané tisíce strán a nakrútené stovky tisícov metrov filmu. Ja sa však zaoberám tým, čo by som pomenovala ako opomenutá história, ako vymazané stopy nášho bytia na zemi a v čase. Píšem a zbieram všednosť pocitov, myšlienok, slov. Pokúšam sa zachytiť každodennosť duše. Život obyčajných ľudí v obyčajný deň. Lenže tu je všetko neobyčajné: aj okolnosti, aj ľudia, akými ich prinútili tie okolnosti byť, keď vdychovali život novej zemi. Černobyľ pre nich nie je metaforou ani symbolom, je ich domovom. Koľkokrát už umenie nacvičovalo apokalypsu, ponúkalo rôzne technologické verzie predstáv o svete, ale teraz už naisto vieme, že život je oveľa fantastickejší.

Rok po katastrofe sa ma ktosi opýtal: „Všetci píšu. A vy žijete tu a nepíšete. Prečo?“ Ja som však nevedela, ako o tom písať, aké nástroje pritom použiť, z ktorej strany sa k tomu priblížiť. Ak som sa predtým pri písaní svojich kníh ponárala do utrpenia iných, tak teraz sme sa ja a môj život stali súčasťou udalosti. Zlepili sme sa dokopy, neoddeliteľne. Meno mojej maličkej krajiny, stratenej v Európe, o ktorej svet dovtedy sotvačo vedel, zaznelo odrazu vo všetkých jazykoch; zmenila sa na diabolské černobyľské laboratórium a my Bielorusi a Bielorusky sme sa stali černobyľským národom. Nech sa objavím kdekoľvek, každý sa hneď zvedavo vypytuje: „Ahá, vy ste odtiaľ? Aké to tam je?“ Samozrejme, dalo sa rýchlo napísať knihu, aké sa potom objavovali jedna za druhou, opisovali, čo sa stalo v tú noc v elektrárni, kto je vinný, ako sa pokúšali zatajiť haváriu pred svetom aj pred vlastným národom, koľko ton piesku a betónu sa spotrebovalo na výrobu sarkofágu nad reaktorom, ktorý dýchal smrťou…

Ale čosi mi v tom vtedy bránilo. Akoby ma držalo za ruku. Čo? Pocit tajomstva. Ten pocit, ktorý sa v nás nečakane usídlil, sa vtedy vznášal nad všetkým: nad našimi rozhovormi, činmi, hrôzami, a zmocnil sa nás hneď po udalosti. Po tej hrôzostrašnej udalosti. Každý z nás zažíval ten vyslovený alebo nevyslovený pocit, že sme sa dotkli niečoho nepoznaného. Černobyľ je tajomstvo, treba ho odhaliť. Je to nerozlúštený znak. Možno hádanka pre dvadsiate prvé storočie. Je preň výzvou. Zistili sme, že okrem komunistických, národných a nových náboženských výziev, uprostred ktorých žijeme a prežívame, nás čakajú aj iné výzvy, ukrutnejšie a totálne, zatiaľ však pred nami ukryté. Ale čo-to sa už po Černobyli pred nami poodkrylo…

Na archívnej leteckej snímke z roku 1986 je poškodený štvrtý energoblok po výbuchu a požiari. Atómovú elektráreň V.I. Lenina v Černobyli uviedli do prevádzky 27. septembra 1977. Krátko po polnoci 26. apríla 1986 v nej došlo k explózii, v dôsledku ktorej bola porušená aktívna zóna reaktora. Rádioaktívny mrak postupne kontaminoval celú Európu: jeho účinok sa najviac prejavil v okolí Černobyľa, v priľahlých častiach Ukrajiny, Bieloruska a v Rusku. V Bielorusku bol radiáciou postihnutý každý piaty obyvateľ. Dostupné materiály uvádzajú, že nad územím bývalého Československa preletel celkovo trikrát: 30. apríla, 3.-4. mája a 7. mája 1986. K najzamorenejším oblastiam na území Slovenska patrili okresy na juhu Slovenska a okresy Stará Ľubovňa a Dolný Kubín. Foto - TASR/AP
Atómovú elektráreň V.I. Lenina v Černobyli uviedli do prevádzky v septembri 1977. Krátko po polnoci 26. apríla 1986 v nej došlo k explózii. Na archívnej leteckej snímke štvrtý blok po výbuchu a požiari. Rádioaktívny mrak postupne kontaminoval celú Európu: jeho účinok sa najviac prejavil v okolí Černobyľa, v priľahlých častiach Ukrajiny, Bieloruska a v Rusku. K najzamorenejším oblastiam na území Slovenska patrili okresy na juhu, Stará Ľubovňa a Dolný Kubín. Foto – TASR/AP

Noc 26. apríla 1986

Za jednu noc sme sa premiestnili na iné miesto histórie. Urobili sme skok do inej reality a ukázalo sa, že tá nová realita je kdesi vyššie, nielen nad naším poznaním, ale aj mimo našich predstáv. Pretrhol sa sled času… Minulosť sa znenazdajky ukázala ako bezmocná, nebolo sa v nej o čo oprieť, vo všadeprítomnom (ako sme verili) archíve ľudstva sa od tých dvier nenašli kľúče. Neraz som v tých dňoch počula: „Nemám na to slov, aby som opísala, čo som videla a prežila,“ „Nikto mi dovtedy nič podobné nerozprával,“ „Nedočítal som sa o tom v žiadnej knihe, o niečom podobnom som nevidel žiaden film.“ Medzi obdobím, keď došlo k samotnej udalosti a časom, keď sa o nej začalo rozprávať, nastala pauza. Moment nemoty… Zapamätali si ho všetci…

Kdesi hore sa prijímali nejaké rozhodnutia, snovali tajné inštrukcie, k nebu stúpali vrtuľníky, po cestách sa presúvalo obrovské množstvo techniky, a dole – dole ľudia čakali na správy a báli sa, žili chýrmi, ale všetci mlčali o tom podstatnom – čo sa vlastne stalo? Nenachádzali slová pre nové pocity a nenachádzali pocity pre nové slová, nedokázali sa ešte vyjadriť, ale postupne sa ponárali do atmosféry nového myslenia. Tak by sa dnes dal charakterizovať náš vtedajší stav. Jednoducho nám už nestačili fakty, žiadalo sa nám nazrieť poza ne, dostať sa k zmyslu toho, čo sa deje. Bol to efekt ohromenia! A ja som hľadala toho ohromeného človeka. Hovoril nové texty …

Jedna z pôvodných obyvateliek, ktorá sa vrátila žiť do rodného domu v uzavretej zóne neďaleko mesta Černobyľ. Foto - TASR
Jedna z pôvodných obyvateliek, ktorá sa vrátila žiť do rodného domu v uzavretej zóne neďaleko mesta Černobyľ. Foto – TASR

Hlasy sa niekedy driapali akoby cez sen alebo blúznenie, z paralelného sveta. Popri Černobyle začínali všetci filozofovať. Všetci sa stali filozofmi. Chrámy sa opäť zaplnili ľuďmi… Veriacimi i nedávnymi ateistami… Hľadali odpovede, ktoré im nemohla dať fyzika ani matematika. Trojrozmerný svet sa roztiahol a nestretla som odvážlivcov, ktorí by znovu mohli prisahať na bibliu materializmu. Nekonečno vzbĺklo jasným plameňom. Zmĺkli filozofi aj spisovatelia, ktorých vyhodilo zo známych koľají kultúry a tradícií. Zo všetkého najzaujímavejšie bolo v tých dňoch rozprávať sa nie s vedcami, nie s úradníkmi, ani s tými najvyššie postavenými s veľkými náplecníkmi, ale so starými roľníkmi. Žijú si bez Tolstého a Dostojevského, bez internetu, ale ich vedomie svojím spôsobom obsiahlo nový obraz sveta. Ostal nedotknutý. Pravdepodobne by sme sa všetci skôr vyrovnali s vojnovou jadrovou situáciou, aká bola v Hirošime, veď sme sa na ňu vlastne aj pripravovali. Lenže ku katastrofe došlo na civilnom jadrovom objekte a my sme boli ľuďmi svojej doby, ktorí verili tomu, čo nás učili – že sovietske jadrové elektrárne sú tie najspoľahlivejšie na svete, že sa dajú postaviť hoci aj na Červenom námestí… Zmúdreli sme, celý svet je múdrejší, ale zmúdrel až po Černobyli. Bielorusi a Bielorusky dnes ako živé „čierne skrinky“ zachytávajú informácie pre budúcnosť. Pre všetkých.

knihaTúto knihu som písala dlho… Takmer dvadsať rokov… Stretávala som sa a hovorila s bývalými pracovníkmi elektrárne, s vedcami, so zdravotníkmi i zdravotníčkami, vojakmi, presídlencami aj s tými, ktorí sa sami vrátili… S tými, pre ktorých Černobyľ predstavuje obsah ich sveta, s tými, ktorým zamoril všetko vnútri i naokolo, nielen zem a vodu. Rozprávali, hľadali odpovede… Premýšľali sme spolu. Často sa ponáhľali, báli sa, že to nestihnú, vtedy som ešte nevedela, že cenou za ich svedectvo je život. „Zapíšte to,“ opakovali, „nie všetci chápeme, čo sme videli, ale nech to ostane. Niekto si to prečíta a pochopí. Potom… Po nás…“ Nenadarmo mali naponáhlo, mnohí už nie sú medzi živými. Ale stihli vyslať signál…

V Černobyle akoby sa zrazu objavili všetky črty vojny: množstvo vojakov, evakuácia, opustené domovy. Prerušený chod života. Informácie o Černobyle sa v novinách skladajú zo samých vojenských pojmov: atóm, výbuch, hrdinovia… To komplikuje pochopenie faktu, že žijeme nové dejiny… Začali sa dejiny katastrof… Ale človek o tom nechce premýšľať, pretože sa nikdy nad tým nezamýšľal, skrýva sa za to, čo pozná. Za minulosť…

Moja prvá cesta do zóny

Kvitli záhrady, radostne sa na slnku blyšťala mladá tráva. Spievali vtáci. Taký známy… známy… svet. Prvá myšlienka: Všetko je na svojom mieste, všetko je tak ako predtým. Tá istá zem, tá istá voda, tie isté stromy. Aj ich vzhľad, farba i vôňa sú večné, nikto nemá tú moc čokoľvek zmeniť. Ale už v prvý deň ma upozornili: kvety netrhať, na zemi radšej nesedieť, vodu z prameňa nepiť. Večer som pozorovala, ako sa pastieri snažili zahnať svoje unavené stádo k rieke, ale kravy podišli k vode a hneď sa aj obracali späť. Akosi vycítili nebezpečenstvo. Aj mačky, ako som sa dozvedela, odmietali žrať podochnuté myši, ktoré sa povaľovali všade, po poliach i dvoroch. Smrť číhala všade, ale bola to akási iná smrť. Pod novými maskami. V neznámej podobe. Človeka zaskočila, nebol na ňu pripravený. Nebol na ňu pripravený ako biologický druh, nefungoval celý ten prirodzený aparát, určený na to, aby človek videl, počul, dotýkal sa. Už to nefungovalo, oči, uši i prsty mu boli nanič, už mu nemohli poslúžiť, pretože radiáciu nevidno, je bez vône a zvuku. Je nehmotná. Celý život sme bojovali alebo sa chystali na vojnu, toľko o nej vieme – a tu zrazu! Podoba nepriateľa sa zmenila. Objavil sa u nás iný nepriateľ. Nepriatelia… Zabíjala pokosená tráva. Ulovené ryby, ulovená zver. Jablko… Svet okolo nás, predtým taký poddajný a láskavý, budil teraz hrôzu. Starí ľudia pri odchode do evakuácie, netušiac, že navždy, hľadeli na nebo: „Svieti slnko… Nevidno dym ani plyn. Nestrieľajú. Azda je toto vojna? A z nás sa musia stať utečenci…“ Známy… neznámy… svet.

Plynové masky a bábika na podlahe základnej školy v ukrajinskej Pripiaťi pri elektrárni. Mesto bolo vybudované pre rodiny zamestnancov, žilo tam približne 50-tisíc obyvateľov. Po výbuchu bolo celé evakuované, už sa tam nikto nevrátil žiť a preto ho prezývajú mestom duchov. Foto - TASR
Plynové masky a bábika na podlahe základnej školy v ukrajinskej Pripiaťi pri elektrárni. Mesto bolo vybudované pre rodiny zamestnancov, žilo tam približne 50-tisíc obyvateľov. Po výbuchu bolo celé evakuované, už sa tam nikto nevrátil žiť a preto ho prezývajú mestom duchov. Foto – TASR

Videla som, ako sa z predčernobyľského človeka stal človek černobyľský.

Neraz – a tu je o čom premýšľať – som počula názor, že správanie hasičov a likvidátorov, ktorí hasili požiar v elektrárni v tú prvú noc, pripomínalo samovraždu. Kolektívnu samovraždu. Likvidátori pracovali často bez špeciálneho ochranného odevu, bez odvrávania odchádzali tam, kde „umierali“ ešte aj roboty, tajili pred nimi pravdu o vysokých dávkach, ktoré dostali. No oni sa s tým zmierili a potom sa ešte tešili z vládnych vyznamenaní a medailí, ktoré im udeľovali pred smrťou… A mnohým ich ani nestihli udeliť… Takže kto sú to vlastne – hrdinovia, alebo samovrahovia? Obete sovietskych ideí a výchovy? Nevedno, prečo sa časom zabúda na to, že práve oni zachránili svoju vlasť. Zachránili Európu. Len na sekundu si predstavme ten obraz, keby vybuchli aj ostatné tri reaktory…

Príbuzná obete pokladá kvety medzi fotky vedľa pamätníka za obete havárie v jadrovej elektrárni v Černobyle, 26. apríla 2016 v Kyjeve. FOTO - TASR/AP
Príbuzná obete pokladá kvety medzi fotky vedľa pamätníka za obete havárie v jadrovej elektrárni v Černobyli, 26. apríla 2016 v Kyjeve. FOTO – TASR/AP

Zmenilo sa všetko okrem nás

Doteraz sa riadime starými pojmami: „ďaleko-blízko“, „svoji-cudzí“… Lenže čo znamená ďaleko alebo blízko po Černobyli, keď už na štvrtý deň plávali černobyľské oblaky nad Afrikou a Čínou? Zem je odrazu taká malá, nie je to už tá Zem z čias Kolumba. Nekonečná. Teraz už zdieľame iný pocit priestoru. Žijeme v skrachovanom priestore. Alebo… Za posledných sto rokov sa život človeka predĺžil, ale jeho čas je aj tak bezvýznamný a zanedbateľný v porovnaní so životom rádionuklidov na našej zemi. Mnohé z nich tu budú žiť celé tisícročia. Do takej diaľky my ani nenakukneme! Vedľa nich celkom ináč vnímaš čas. A to všetko spôsobil Černobyľ. Jeho stopy. To isté sa deje s naším vzťahom k minulosti, fantázii, k vedomostiam… Minulosť sa ukázala ako bezmocná, z nášho poznania sa zachovalo len vedomie našej nevedomosti. Dochádza k prestavbe pocitov… Teraz často namiesto bežného utešovania lekár žene o jej umierajúcom mužovi vraví: „Nesmiete pristúpiť bližšie! Nesmiete ho bozkávať! Nesmiete ho hladiť! To už nie je milovaný človek, ale objekt podliehajúci dezaktivácii.“ Tu ustupuje aj Shakespeare. Aj veľký Dante. Otázka znie: podísť, či nepodísť? Bozkávať, či nebozkávať? Jedna z mojich hrdiniek (bola práve v tom čase tehotná) podišla aj bozkávala a neopustila muža až do jeho smrti. Zaplatila za to zdravím a životom ich malého dieťaťa. Ale ako si mala vyberať medzi láskou a smrťou? Medzi minulosťou a neznámou prítomnosťou? A kto v sebe nájde odvahu súdiť tie ženy a matky, ktoré nesedeli pri svojich umierajúcich mužoch a synoch? Vedľa rádioaktívnych objektov… V ich svete sa zmenila aj láska. Aj smrť. Zmenilo sa všetko okrem nás.

Aby sa udalosť stala históriou, musí prejsť aspoň päťdesiat rokov. Tu však treba kráčať po horúcej stope…

Zóna… Osobitný svet… Najprv ju vymysleli spisovatelia sci-fi , lenže literatúra ustúpila realite. My už nemôžeme ako Čechovovi hrdinovia veriť, že o sto rokov bude človek skvelý. Život sa stane skvelým! Takúto budúcnosť sme stratili. O sto rokov prišiel stalinský gulag, Osvienčim… Černobyľ… A 11. september v New Yorku… Je nepochopiteľné, ako sa to všetko pomestilo do života jednej generácie, do jeho rozmerov. Napríklad do života môjho otca, ktorý má teraz osemdesiattri rokov. Človek to všetko prežil!?

Najlepšie si v Černobyli ľudia pamätajú život „po tom všetkom“ – veci bez ľudí, krajina bez ľudí. Cesta nikam, drôty vedúce nikam. A tak si občas pomyslíš, čo je to, minulosť, alebo budúcnosť?

Niekedy sa mi zdalo, že zapisujem budúcnosť…

Z ruského originálu preložila Silvia Šalatová a vydáva Absynt

AlexijevičSvetlana Alexijevič (1948) je bieloruská novinárka a spisovateľka, laureátka Nobelovej ceny za literatúru 2015 za polyfónny literárny štýl, ktorý „je dokumentom utrpenia a odvahy našej doby“. Žila v Paríži, Göteborgu a Berlíne. V roku 2013 sa opäť vrátila do Minska a v roku 2017 vystúpila z ruského PEN-klubu. Píše o udalostiach, ktoré sú v ruskej histórii opomínané a vytláčané: o účasti žien v druhej svetovej vojne, o vojnových osudoch detí či každodennom živote po úpadku komunizmu.

V slovenských prekladoch doteraz vo vydavateľstve Absynt vyšli tri knihy Svetlany Alexijevič: Vojna nemá ženskú tvár  o osudoch žien vo Veľkej vlasteneckej vojne, Časy zo second handu. Koniec červeného človeka o homo sovieticus, ktorý svoj sovietsky pas ešte stále uchováva ako najcennejšiu relikviu, a kniha Zinkoví chlapci, ktorá je desivým obrazom sovietskej invázie do Afganistanu v 80. rokoch. Kniha Černobyľská modlitba (Absynt 2017) ponúka neľútostné svedectvo o najväčšej európskej jadrovej apokalypse z 26. apríla 1986.

 

Teraz najčítanejšie