Miňo Mazurek popieral holokaust aj plynové komory, tvrdí bývalý Kotlebov sympatizant
Poslanec ĽSNS Milan Mazurek prišiel na diskusiu o extrémizme do „svojho“ Kežmarku s autobusom plným ľudí v zelenom. Svojmu bývalému priateľovi nedokázal povedať do očí, že nikdy nepopieral holokaust.
Kežmarok, kedysi kráľovské mesto a hospodárske centrum slovenského územia, je v 21. storočí jedným z výrazných slovenských problémov. Nie preto, že v ostatných voľbách tu volilo Mariana Kotlebu vyše 13 percent ľudí. To bolo až potom.
Zabudnuté Slovensko. Kežmarok je tri, dve aj hodinu pred diskusiou Andreja Bána a jeho hostí Otvorene o extrémizme takmer vyľudnený. Traja gymnazisti zápasia na námestí s nudou a aprílovým chladom na skejtbordoch.
Chvíľu zápasíme spolu. Hovoria, že takto to v meste vyzerá stále, výnimkou sú azda trhy.
„Zdochol pes?“ pýtame sa. Odpoveď je, tak nejako.
Mestské kultúrne stredisko je polhodinu pred diskusiou takmer prázdne. Katarína Koščová sa pripravuje na vystúpenie a zamestnankyňa s miernym chvením v hlase komusi telefonuje. Nedá sa nepočuť, keď hovorí: „Toto sme nečakali… Je ich tu veľa… Zatiaľ sa nič nedeje, len aby ste vedeli, pre istotu…“
Niekoľko minút pred telefonátom zastavil pred strediskom veľký autobus označený krížmi Kotlebovej Ľudovej strany Naše Slovensko.
Keď vystúpili na pódium reportér a fotograf Andrej Bán, lekár Pavel Traubner, ktorý prežil holokaust, historik UPN Patrik Dubovský, starosta Spišského Hrhova Vladimír Ledecký a speváčka Katarína Koščová, bola sála s vyše sto miestami takmer plná.
Zelená zaplnila predné rady, ale ukázalo sa, že nie všetci kotlebovci mali na sebe stranícke uniformy a nie všetci sedeli vpredu. Poslanec parlamentu Milan Mazurek áno, titulovali ho Miňo. Mazurek je z tohto okresu.
Príbeh o poslancovi Mazurekovi
Príbeh o Mazurekovom vzťahu k holokaustu by mal byť podľa časovej osi kežmarskej debaty v skutočnosti posledný. Dokonca by mohol byť posledný aj v Mazurekovej poslaneckej kariére, keby na Slovensku fungovala spravodlivosť, alebo keby fungovala inak a aj na kotlebovský a gardistický pozdrav „Na stráž!“ a na popieranie holokaustu v Mazurekovom podaní.
Posledný príbeh je prvý preto, že mnohé, čo sa udialo v Kežmarku, vysvetľuje.
Začalo sa to nevinne. Pred koncom diskusie o extrémizme sa postavil mladý muž zo stredu hľadiska približne v Mazurekovom veku. Milana nazýval Miňom, lebo sa poznajú veľmi dobre. Vyrastali spolu.
„Miňo, stále hovoríš, že si holokaust nepopieral. Môžeš sa otočiť a povedať mi do očí, že si ho nikdy nepopieral?“ opýtal sa do relatívneho ticha a v sále zašumelo.
Keď odpoveď neprichádzala, mladík sa opýtal znovu.
„Môžeš, alebo nemôžeš? Si chlap taký, ako sa robíš v posilňovni?“
Z hľadiska sa ozvalo „eeeeej“, ako keby tým poslanca vyzval na férovku, a o pár sekúnd neskôr aj Mazurekova odpoveď.
Mazurek bol taký zaskočený, že slová kamaráta z detstva ani nevyvracal. Bývalý súkmeňovec by sa mal podľa neho radšej hanbiť za to, čo urobil v Taliansku, aj za to, že zradil, odpovedal Mazurek. Ozval sa potlesk, ale iný ako predtým.
„Spomeň si na to, ako si chodil ako malý v bombere po Mierovke a hajloval si,“ prešiel Mazurek do útoku sprevádzaného teraz už ováciami prívržencov.
„Áno, Miňo, s tebou som chodil. Ale ja si to uznám, na rozdiel od teba. Bola to mladícka chyba,“ reagoval azda už bývalý priateľ a neskôr dodal, že nikdy nehajloval.
Prečo sa mladý muž pýtal Mazureka na popieranie holokaustu? Pretože priamo na ulici sa utvrdzovali v názoroch na „Cigánov“ a počúval „Miňove“ tvrdenia – že plynové komory sú vymyslené lži a blbosti, že toľko ľudí nezahynulo.
„Myslel som si vtedy, že som majster sveta. Prešlo ma to, ale Miňa dodnes nie,“ uzavrel debatu.
Príbeh človeka, ktorý sa nestal mydlom
Takmer osemdesiatročný lekár Pavel Traubner rozpráva svoj ťažký životný príbeh. Bol ešte dieťa, keď museli s rodičmi ujsť do hôr, aby prežili zavádzanie rasových zákonov v praxi. Keby zostali, skončili by v koncentračnom tábore v Osvienčime.
Rozpráva a ukazuje historickú tabuľu s nápisom židovský obchod, ktorú museli mať vo výklade, kým ešte nejaký bol. Neskôr už nebol obchod ani výklad.
„Osem dní po mojom narodení oslovil veliteľ Hlinkovej gardy mamičku a stiahol zo mňa kožušinový fusak, lebo Židia nesmeli mať kožušiny… V parku bolo napísané: ‚Psom, Cigánom a Židom vstup zakázaný‘…“
Po vojne sa vrátili. Štvorročný Pavel Traubner vážil desať kilogramov. Toľko mal mať, keď mal o tri roky menej. Prežil, ale jeden a pol milióna židovských detí to šťastie nemalo.
„Prežil som. Nestal som sa sadzou ani mydlom, hoci tej hrozbe, samozrejme, pán Mazurek neverí… Môžem mu ukázať tienidlá lámp, ktoré si nechali esesáci robiť z ľudskej kože…“ adresoval Mazurekovi, ktorý – ako napísal na Facebooku – neverí „rozprávkam o šiestich miliónoch a mydlách zo Židov“.
Príbeh krátky, ale úspešný
Starosta Spišského Hrhova Vladimír Ledecký založil obecné podniky a postupne zamestnal všetkých Rómov aj ostatných, ktorým sa chcelo pracovať. Podniky fungujú bez štátnej pomoci a starosta školí kolegov aj poslancov parlamentu.
„V obci nemáme ani jedno nelegálne bývanie, máme žiakov, ktorí vyštudovali vysoké školy. Keď som nastúpil, nikto nemal ani učňovskú školu,“ rekapituloval výsledky.
Ledecký dokázal vo svojej obci to, o čom mnohí len hovoria a čomu chlapci v zelenom z princípu neveria. Neverili tomu ani potom, keď Ledecký dorozprával.
Príbeh ešte kratší
Katarína Koščová dostala mikrofón a hovorila, ako rada žije v „našej krajine“, „tejto krajine“, že sa občas aj obáva, a tak… Spočiatku sa zdalo, že všetci v sále vedia či aspoň tušia, o ktorej krajine hovorí. Moment sklamaného očakávania. Muž v zelenom sa opýtal vzrušene: „V ktorej…?“ Prekážalo mu, že nepočuje názov Slovensko.
Potom sa už pýtali väčšinou „Miňo“ Mazurek a spol. a ukázalo sa, že sú v zelenom, ale aj inak oblečení – sedeli vpredu, v strede i vzadu. Presne tak, ako si to naplánovali.
Príbeh zelený…
Mazurekovci neprišli počúvať. Židia mŕtvi, zachránení, Rómovia pracujúci, nepracujúci, fašisti, neofašisti, extrémisti… zdalo sa, že oni vedia, ostatné je pre nich „bla bla bla“.
Prišli hlásať svoje neoveriteľné internetové historické „pravdy“, ohýbať históriu, každý podľa svojich fabulačných možností, a ako obvykle protestovať proti tomu, že sú fašisti.
Model majú jednoduchý. Princíp „ALE“ Mazurekovi zafungoval už pri popieraní holokaustu. Polícii stačilo, že predtým povedal: „Neobhajujem žiadny režim, ale…“
A tak aj v Kežmarku bola vojna zlá, je im ľúto obetí, ale…
Keby ste si vypočuli úvod Mazurekovej otázky Traubnerovi, mysleli by ste si, že ju kladie predseda Zväzu protifašistických bojovníkov.
„Som si istý, že každý z nás, ktorí máme zdravý rozum, sa zhodneme na tom, že druhá svetová vojna bol najväčší omyl v ľudských dejinách. Nikto z nás nechce, aby sa toto ťažké obdobie zopakovalo, ale…“
Po „ale“ nasledovalo, vraj prečo stále len ten židovský holokaust, len židovské obete…? Aj mu je ich ľúto, aj keby sa mohol vrátiť späť, tak by to zastavil, ale…
„Vo vojne zomrelo násobne viac Slovanov, Nemcov, a my stále hovoríme len o Židoch,“ rozprával Mazurek.
Potom prišiel ukrajinský hladomor, ako podľa Mazureka najefektívnejšia genocída, efektívnejšia ako židovský holokaust, ale… Zodpovedný bol Žid Lazar Kaganovič. Išlo o blízkeho spolupracovníka Stalina z Ukrajiny, hlavným zodpovedným za hladomor bol Stalin. Pri vyhladovaní Ukrajincov na začiatku tridsiatych rokov minulého storočia zahynuli milióny ľudí.
Otázka, či si to tí Židia nespôsobili tak trochu sami, lietala vo vzduchu v zelenej časti dlho, až napokon ju jeden z nich aj položil.
Nemajme strach diskutovať s extrémistami (+video)
Príbeh najkratší
Kežmarčanka, ktorá 34 rokov pracuje na miestnom úrade práce, povedala len to, že často pracuje s Rómami a niekedy je to lepšie ako s bielymi. Vysmiali ju.
„Zober ich domov!“ zaznelo spomedzi smejúcich sa.
Zabudnuté mesto
Kežmarok sa pred vyše 600 rokmi stal slobodným kráľovským mestom, významným hospodárskym centrom, ale to je minulosť. Najprv ho obišla Košicko-bohumínska železnica, za komunistov prišiel o štatút okresného mesta a s ním aj o Vysoké Tatry. Znovu je okresom, ale podľa vládnej analýzy chudobným.
Kežmarok je krásne malé mestečko. Z vyše šestnásťtisíc ľudí bolo v utorok o piatej popoludní na námestí striedavo desať, pätnásť.
Z obchodu s textilom v centre práve odchádzali ľudia. Vyzerali ako zákazníci, ale neboli. Zatvárali. Pýtame sa, ako sa žije v Kežmarku. Muž vedľa panej s kľúčmi sarkasticky prehodil, že dobre. Tak ako na celom Slovensku.
„Vysoká nezamestnanosť, Poľsko je blízko, ľudia chodia nakupovať tam, tu kupujú málo,“ dodal takmer vo dverách.
V ďalšom obchode sme sa dostali len po dvere. Päť hodín, zatvorené. Cukráreň vyzerala optimistickejšie. Píšu, že majú otvorené do ôsmej večer.
„Načo by mali otvorené dlhšie? Mŕtve mesto. Ľudia nekupujú, nemajú peniaze,“ konštatuje mladá predavačka.
Prečo je cukráreň otvorená do ôsmej? Len bývala. Predávajú už len do siedmej. Ľudia z kostola vraj zájdu na koláč.
Presso a orechový koláč. Predavačka povie euro štyridsať, za viac by nepredala. Denná tržba priemerne 150 eur a v tom sú aj sviatky, svadby.
Trojnásobok
Trojnásobok je magická formulka, ktorá odlišuje Kežmarok od zvyšku Slovenska. Okolo dvadsaťštyripercentná nezamestnanosť je vyše trojnásobok slovenského priemeru. Štrnásť percent ľudí je odkázaných na nejakú zo sociálnych dávok, to je tiež trojnásobok priemeru.
V Kežmarku je aj zamestnaný iný ako inde na Slovensku. Hrubá mesačná mzda okolo 650 eur znamená, že aj tí, ktorí pracujú, zarábajú približne o 250 eur mesačne menej ako slovenský priemer. V stavebníctve sa dokonca blížia k minimálnej mzde.
Kežmarčania si dlhodobo zvykajú na facky už od detstva. Podľa vládnej analýzy sa deti učia v školách, ktoré často nemajú ani základné vybavenie – učebne, laboratóriá, telocvične, jedálne, učitelia kabinety. Čisto matematicky z triedy s tridsiatimi žiakmi by ich takmer osem skončilo na úrade práce, keby neodišli do Bratislavy alebo Košíc.
Až potom prišiel Kotleba.
Andrej Bán: Kto sú tí dobrí a kto sú tí zlí
77, 88, 1488
Na facebookovej stránke kežmarského klubu Kotleba – ĽSNS dominuje „Miňo“ Mazurek, poslanec parlamentu.
Urputný bojovník vykrikuje vo videu hrdelným hlasom z pódia: „Bratia a sestry, na stráž! Slovensko sa prebúdza!“ Nechal sa odfotiť s „Cigánom“ a píše o úspechu Kotlebovej diplomacie na minuloročnom pochode nezávislosti vo Varšave.
Od približne stotisíc európskych nacionalistov „sme sa mnohému priučili, získali sme mnoho cenných skúseností a čo je najdôležitejšie, mnoho nových kamarátov“, píše Mazurek a spol. ako z letného tábora rodičom.
Keď na videu v počítači kotlebovci pochodujú ulicami a vzdávajú hold poľskej nezávislosti, spustí sa na ploche z ničoho nič antivírový program.
Aby sa nezabudlo. Miňo Mazurek a spol. sú obdivovatelia línie prezidenta Jozefa Tisa a vojnového Slovenského štátu, ktorý napadol spolu s nemeckými fašistami Poľsko pred 77 rokmi. Magickejšie číslo je azda už len 88 (HH – Heil Hitler) alebo odnedávna 1488 eur, čo je suma s jasným odkazom na nacistov, ktorú Kotlebova ĽSNS rozdávala postihnutým.
Po troch hodinách
Otvorene o extrémizme v sále kežmarského mestského kultúrneho strediska sa končí. Pavel Traubner ešte na začiatku spomínal, že je v Kežmarku preto, aby sa to, čo zažil on a milióny ďalších, neopakovalo. Aby ľudia pochopili a poučili sa. Že zlo je zlo včera aj dnes, v akejkoľvek podobe.
Chlapci v zelenom už nie sú po trojhodinovej debate v hľadisku, ale na pódiu a pokračujú. Vyzerá to, ako keď prst ponoríte do potoka. Voda ho obtečie, za ním sa spojí a pokračuje ďalej. Vysvetľujú, že keby nebolo Slovenského štátu, zahynulo by oveľa viac Židov, s istotou tvrdia, že všetci.
Pýtajú sa, či vieme, koľkých Tiso zachránil. Stále sa im zdá, či si za to nemôžu vlastne sami…
Občianska iniciatíva Zabudnuté Slovensko organizuje debaty o extrémizme po Slovensku už rok, sú za ňou novinár Andrej Bán, architekt a aktivista Michal Karako a ďalší občianski aktivisti. Je súčasťou iniciatívy Spoločná krajina, do ktorej sa zapájajú aj katedra politológie FiF UK a Denník N, ktorí spolu robia debaty v školách.
[Kúpte si knihu Kotleba. Odkiaľ prišiel a ako je možné, že sedí v parlamente od novinára Daniela Vraždu.]
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.
