Denník N

Kradnú imigranti pracovné miesta alebo žijú zo sociálnych dávok? Mýty a čísla o zamestnávaní migrantov

Ilustračné foto N – Tomáš Benedikovič
Ilustračné foto N – Tomáš Benedikovič

Slovensko čoraz viac vyprázdňuje vlastnú menšinu v Srbsku. Robí v malom to, čo Maďarsko v Sedmohradsku vo veľkom už dve dekády. Ďalším obzorom bude Ukrajina.

Autor je ekonóm, Prognostický ústav SAV

Migračná vlna v rokoch 2015 – 2016 nebola nijako veľká ani ojedinelá. Dokázala však poriadne otriasť európskou i svetovou politikou. Vďaka tejto vlne je jasné, že podporovať imigráciu je pre politika jednoduchý a osvedčený spôsob, ako prehrať voľby. Domáce obyvateľstvo vo vyspelých krajinách „vie“, že imigranti im kradnú pracovné miesta a zároveň vyžierajú sociálne dávky. Imigrácia bola hlavnou témou brexitu. Sľúbený múr na hranici s Mexikom pomohol Donaldovi Trumpovi stať sa prezidentom. V tolerantnom Švédsku, Fínsku a Holandsku sú antiimigrantské strany na výslní.

Za posledný rok sa však (vďaka spolupráci s Tureckom) podarilo významne obmedziť migračné toky z Ázie. Horúce hlavy začínajú trochu chladnúť. Je čas pozrieť sa, ako je to vlastne s migrantmi. Chcú, či nechcú pracovať? A ak chcú, sú použiteľní na európskom trhu práce?

Neúprosný demografický vývoj tlačí k múru realizmu aj politikov. Zásoba pracovnej sily sa vo vyspelých krajinách stále stenčuje. A keďže pôrodnosť sa vyvíja, ako sa vyvíja, téma imigrácie tu je, aby zostala.

Kradnú a leňošia?

Čo teda imigranti vlastne robia? Kradnú pracovné miesta, alebo naopak, leňošia a žijú zo sociálnych dávok?
Ako ktorí. Suché čísla hovoria, že je rozdiel medzi vnútroeurópskymi migrantmi (vrátane nečlenských krajín EÚ) a imigrantmi z krajín mimo Európy. Posledné dáta z Euro­statu prezrádzajú, že v roku 2015 malo v krajinách Európskej únie domáce obyvateľstvo priemernú mieru zamestnanosti 77,4 percenta.

U imigrantov z iných členských krajín Únie činila miera zamestnanosti až 80,2 percenta. No u imigrantov narodených mimo Únie miera zamestnanosti činila len 73,4 percenta. Samozrejme, aj miera zamestnanosti 73,4 percenta hovorí o tom, že tri štvrtiny imigrantov z nečlenských štátov Únie buď pracujú, alebo študujú, alebo sú na materskej. Je to dosť vysoké číslo na to, aby padol mýtus o lenivých imigrantoch?

graf_uk

Aby sme túto otázku zodpovedali korektne, museli by sme mať detailné dáta o mierach zamestnanosti podľa jednotlivých krajín pôvodu. Väčšina členských krajín Únie (vrátane Slovenska) takéto detailné dáta neposkytuje. Z veľkých krajín Únie takéto dáta poskytuje Veľká Británia, ktorá je v Únii rajom imigrantov.

Dáta britského štatistického úradu hovoria asi toto: zamestnanosť domáceho obyvateľstva sa od roku 2004 do roku 2015 pohybovala na úrovni 70 – 75 percent. V závislosti od ekonomického cyklu. Štátni príslušníci krajín EÚ8 (CZ, SK, HU, PL, SI, LV, LT a EE) si prakticky od otvorenia pracovného trhu Británie v roku 2004 udržiavajú mieru zamestnanosti na úrovni 80 – 85 percent. Britský bulvár si zvlášť vychutnáva imigrantov z Bulharska a Rumunska. Portrétuje ich ako notorických zlodejov, žobrákov a vyjedačov sociálnych dávok. Občania týchto dvoch krajín dostali oficiálny prístup na trh Veľkej Británie až v roku 2014. Odvtedy sa ich miera zamestnanosti pohybuje na úrovni 75-84 percent. Zamestnanosť oných „zlodejov a žobrákov“ je teda vyššia ako u domáceho britského obyvateľstva.

Iný prípad

Trochu inak je to s imigrantmi z menej rozvinutých krajín. Kým ľudia z Indie mali od roku 2004 mieru zamestnanosti na úrovni 65 – 75 percent, zamestnanosť Pakistancov a Bangladéšanov sa len zriedka dostáva nad 50 percent. Pakistan a Bangladéš patria k najchudobnejším krajinám sveta. Imigranti z týchto krajín majú spravidla aj podstatne horšie vzdelanie ako imigranti z Európy, ale aj Indie. Často žijú v osobitných komunitách a ťažšie sa integrujú.

Posledné konštatovanie platí v plnej miere aj u utečencov a žiadateľov o azyl. A treba povedať, že hostiteľské krajiny im zamestnávanie nijak neuľahčujú. Práve naopak. Smernica EÚ č. 33 z roku 2013 hovorí, že členské štáty Únie musia azylantom umožniť prístup na trh práce najneskôr do deviatich mesiacov od dátumu žiadosti o poskytnutie ochrany. V praxi si však niektoré členské štáty chránia svoje trhy práce pred konkurenciou zo zahraničia. Vo Švédsku a Veľkej Británii nesmú byť žiadatelia o azyl živnostníkmi. V Nemecku, Británii, Maďarsku, Grécku a Luxembursku zas môžu byť žiadatelia o azyl zamestnaní len v tom prípade, keď potenciálny zamestnávateľ preukáže, že o dané pracovné miesto sa neuchádza nikto z Európskej únie.

Tri veľké bariéry pre zamestnávanie sú však aj na strane utečencov a žiadateľov o azyl: (1) neovládanie jazyka hostiteľskej krajiny, (2) nízke vzdelanie a (3) neprenosná pracovná kvalifikácia. V poslednej vlne utečencov z Afriky a Ázie v rokoch 2015 – 2016 bolo až 74 percent mužov. A 82 percent z nich má menej ako 35 rokov. Správa Európskeho parlamentu o integrácii cudzincov z roku 2016 uvádza, že kým väčšina Sýrčanov mala aspoň maturitu, ľudia z Afganistanu, zo Somálska a z Eritrey mali prevažne len základné alebo nižšie stredné vzdelanie. Ak mladý muž predtým pásol v Afganistane kozy, nie je pre neho jednoduché nájsť si prácu v Nemecku, kde je maturita a plynulé ovládanie nemčiny samozrejmou požiadavkou zamestnávateľa.

Práve pre tieto bariéry žiadatelia o azyl dosiahnu 50-percentnú mieru zamestnanosti až po 5 – 7 rokoch pobytu v hostiteľskej krajine. A trvá im v priemere 15 rokov, kým sa ich miera zamestnanosti dostane na 70 percent, t. j. na úroveň domáceho obyvateľstva.

Nemusíme sa preto čudovať, že veľa mladých a zdravých mužov žije celé roky zo sociálnych dávok. A takisto sa nemusíme čudovať, že sa to domácemu obyvateľstvu nepáči. K tomu sa primiešavajú nedorozumenia vyplývajúce z rozdielnych kultúrnych zvyklostí. A často aj kriminalita gangov, ktoré využívajú frustrovaných azylantov na pašovanie drog a finančné podvody. Je vlastne malý zázrak, že antiimigrantské strany nevolí v západnej Európe viac ako štvrtina obyvateľstva.

Suché čísla sa nie vždy ráčia s ideológiami. Hovoria, že väčšina ľudí nemigruje do Európy pre bezprostredné ohrozenie života, ale za lepším ekonomickým životom. A väčšina ho aj dosiahne, najmä ak má dobré vzdelanie, naučí sa jazyk, a nemá problém prispôsobiť sa hostiteľskej kultúre. Imigranti z Európy to majú jednoznačne ľahšie, a preto sú spravidla v integrácii aj úspešnejší ako tí, čo prišli z Ázie či Afriky.

Nie sme pripravení

Na Slovensku sme doteraz riešili skôr fantómové problémy s imigrantmi. Náš migračný problém sa ešte stále volá emigrácia a nie imigrácia. Kladivo demografického vývoja však na nás bude dopadať stále silnejšie. Prví to pocítili zamestnávatelia. Pragmaticky sa obrátili k migrantom, ktorých integrácia u nás prebieha s relatívne nízkymi nákladmi. Slovensko čoraz viac vyprázdňuje vlastnú menšinu v srbskej Vojvodine. Robí v malom to, čo Maďarsko robí v rumunskom Sedmohradsku vo veľkom už dve dekády. Ďalším obzorom bude Ukrajina. Prečo Poľsko dokázalo nabrať z Ukrajiny už vyše 400-tisíc ľudí a my len štyri tisícky?

A čo multikultúrna spoločnosť? Obohatí nás raz arabská a indická kuchyňa? Získa si naše srdcia hudba z Kene a Mali? Otvoria si u nás butiky ľudia z Bangladéša? Budú nás na starobu opatrovať Filipínčanky? Raz možno. Lenže dnes na to Slovensko určite nie je pripravené. Integrácia cudzincov nie je jednoduchá úloha. Môžeme však využiť čas na to, aby sme sa poučili z úspechov aj chýb krajín, ktoré sú v tomto pred nami. Raz jednoducho budeme nútení prijať aj veľmi odlišné kultúry a národnosti. O to starostlivejšie budeme musieť vyberať.

Teraz najčítanejšie