Denník N

Británia si nie je istá, či chce zostať veľká

Tornado RAF. FOTO - TASR
Tornado RAF. FOTO – TASR

Britskí politici sa budú tváriť ako veľmoc v situáciách, keď sa im to hodí. Inak však zalezú do kúta.

Parlamentné voľby vo Veľkej Británii, ktoré sa uskutočnia 7. mája, nebudú v prvom rade o zahraničnej a bezpečnostnej politike, aj keď diskusia o členstve v Európskej únii bude nepochybne búrlivá. Keďže Británia je naším spojencom v EÚ aj v NATO, je dobré vedieť, akým smerom sa uberá a či na tom voľby, nech už dopadnú akokoľvek, niečo zmenia.

Pre britskú zahraničnú politiku je už dlhší čas príznačné, že si hľadá svoje miesto vo svete. Impérium sa rozpadlo pred viac ako polstoročím, ale Británia vlastní nukleárne zbrane a je stálym členom Rady bezpečnosti OSN. To z nej robí štát, ktorý síce nie je veľmocou na úrovni USA, Ruska či Číny, ale zároveň má vo svete istú autoritu, ktorá je väčšia, ako by naznačovala jej veľkosť.

Zároveň sa však u Britov prejavuje istá rozpoltenosť. Na jednej strane chcú „boxovať vo vyššej váhovej kategórii“, na druhej strane sa niekedy zdráhajú byť aktívni, keď by sa to od nich čakalo. Vidno to najmä na ich postoji k udalostiam v Európskej únii a v súčasnosti aj na Ukrajine.

Európsky zmätok

Premiér David Cameron je skôr euroskeptik, aj keď nie taký radikálny ako časť jeho Konzervatívnej strany, a preto sa európska politika jeho vlády zúžila viac-menej len na neustále handrkovanie sa o platby do rozpočtu. Samotný Cameron by možno aj chcel byť aktívnejší a neprekážalo by mu stáť vedľa Merkelovej a Hollanda a tváriť sa ako mierotvorca, ale vnútorne cíti, že politické body sa na Ostrovoch získavajú inde.

To však nebráni opozícii, aby to proti nemu nevyužila. Tieňový minister zahraničných vecí, labourista Douglas Alexander, povedal o Cameronovi, že sa stal diplomaticky irelevantným. Iný labouristický politik Pat McFadden zase povedal: „Kedykoľvek stál Západ pred skúškou, vzhliadal k Británii. Dnes je pozícia britskej vlády taká zmätená a nesúrodá, že niektorí to už nerobia.“

Snemovňa lordov v nedávnej správe skonštatovala, že ministerstvo zahraničných vecí stratilo expertízu a analytickú kapacitu smerom k Rusku a celému regiónu. „Spojené kráľovstvo a ostatné členské štáty (EÚ) neboli schopné rozumieť udalostiam v teréne a smerodajne reagovať. Vláda si musí premyslieť, ako obnoviť tieto schopnosti,“ píše sa v správe.

Nielen v súvislosti s Ukrajinou má Británia povesť štátu zahľadeného do seba. Nič na tom nemenia ani Cameronove nedávne slová smerom k Vladimirovi Putinovi, že musí očakávať následky za svoje činy. Nijako nešpecifikoval, aké by tie následky mali byť. Zrejme nie príliš vážne, keďže Londýn je obľúbenou európskou základňou ruských oligarchov.

Británia však ani zďaleka nezaliezla do brlohu. Po skúsenosti z Iraku je však oveľa opatrnejšia pri vojenskom zasahovaní v zahraničí. Diplomatický korešpondent BBC James Robbins upozorňuje na zvláštnosť, že Británia sa zapojila do vojenských akcií proti Islamskému štátu v Iraku, ale nie v Sýrii. „Našich koaličných spojencov to príliš netrápi, ale zdá sa, že to symbolizuje kolektívnu agóniu pochybovania o tom, akú úlohu by Británia mala vo svete zohrávať.“

Ozbrojené sily na ústupe

Aktivita Británie v zahraničí do značnej miery závisí od jej vojenskej kapacity. A tá postupne klesá. Konzervatívci majú povesť strany, ktorá je mentálne blízka ozbrojeným silám a ochotná poslať ich zasahovať do zahraničia. Od nástupu súčasnej vlády, v ktorej sú aj liberálni demokrati, sa však rozpočet na armádu scvrkol o desať percent. Ak by súčasný trend pokračoval, v roku 2025 by predstavoval len 1,38 percenta HDP. To je výrazne menej ako dve percentá, ktoré od členských štátov žiada NATO.

Tento trend vydesil dvoch bývalých generálnych tajomníkov NATO, Andersa Fogha Rasmussena a Jaapa de Hoopa Scheffera. Podľa nich by to povzbudilo nepriateľov Británie. Konzervatívci sľúbili, že v rozpočte na roky 2015/16 zostanú výdavky nad dvoma percentami. Potom však plánujú ich ďalšie prehodnotenie.

Labouristi sa prostredníctvom tieňového ministra zahraničných vecí Eda Ballsa odmietli zaviazať, že udržia obranný rozpočet nad dvoma percentami. Balls však tvrdí, že škrty budú menšie, ako by robili konzervatívci.

Prečo vlastne konzervatívci škrtajú, aj keď majú povesť najmilitantnejšej z hlavných politických strán? Dôvod je jednoduchý. Cameron a jeho minister financií George Osborne sa rozhodli pre rozpočtové škrty, aby zosekali vysoký štátny dlh. Aby výdavky na obranu zostali nad dvoma percentami HDP, po roku 2018 by vzhľadom na rast ekonomiky museli tiež rásť. Osborne takýto záväzok odmieta.

U voličov to jemu ani nikomu inému neuškodí. Podľa februárového prieskumu verejnej mienky len päť percent voličov chce vyššie výdavky na obranu. Spomedzi voličov konzervatívcov je to sedem percent.

Zaujímavý vývoj by mohol nastať, ak by vládu vytvorili labouristi so Škótskou národnou stranou (SNP). Škótski nacionalisti totiž chcú, aby sa Británia vzdala nukleárneho programu Trident. Britské nukleárne zbrane sú uskladnené na námornej základni Clyde v Škótsku a mnohí Škóti z toho ani zďaleka nie sú nadšení. Líderka SNP Nicola Sturgeonová povedala, že zrušenie Tridentu, respektíve jeho odsun zo Škótska, bude zásadná vec pri prípadných koaličných rozhovoroch. Niektorí jej stranícki kolegovia naznačili, že ústupky sú možné.

Liberálni demokrati, ktorí sú momentálne vo vláde s konzervatívcami, ale nemali by problém vládnuť ani s labouristami, chcú znížiť počet nukleárnych hlavíc, ktoré Británia vlastní.

Ak by Cameron zostal v úrade aj po 7. máji a pokračoval v nastolenom trende, britská armáda (bez námorníctva a letectva) by podľa niektorých odhadov mohla mať v budúcnosti len 50-tisíc príslušníkov. Podľa toho, ktorým zdrojom veríte, by to bol najnižší počet od americkej vojny za nezávislosť alebo dokonca od čias Olivera Cromwella v polovici sedemnásteho storočia.

Hoci profesor Malcolm Chalmers z Inštitútu kráľovských spojených vojsk tvrdí, že vojenská sila garantuje politický vplyv, neplatí to bezpodmienečne. Severské štáty majú malé ozbrojené sily a aj keď nemajú postavenie veľmocí, vo svetovej diplomacii patria k úplnej špičke a Severania často obsadzujú vysoké pozície v medzinárodných organizáciách.

Zahraničná politika môže zlámať väzy

Aj Briti by sa mohli vybrať touto cestou, ale je to nepravdepodobné. Skôr sa budú snažiť tváriť ako veľmoc v otázkach, na ktorých im záleží, a ticho zalezú do kúta, keď to pre nich nebude zaujímavé.

Alexander Woolfson v konzervatívnom mesačníku Standpoint píše, že o zahraničnej politike sa v predvolebnej kampani hovoriť nebude. Tento pohľad je príliš skeptický. Ak pod zahraničnou politikou rozumieme aj vzťah Británie k Európskej únii, tak ten bude v kampani určite výrazne rezonovať (to je však samostatná téma). Inak sa budú lídri strán, pochopiteľne, venovať tomu, na čom voličom najviac záleží.

Z januárového prieskumu pre BBC vyplýva, že päť tém považuje za veľmi dôležité viac ako polovica voličov – zdravotníctvo (74 percent), ekonomiku (69 percent), imigráciu (60 percent), sociálny systém a dôchodky (56 percent) a zamestnanosť a mzdy (53 percent). Únia je veľmi dôležitá pre 40 percent voličov a postavenie Británie vo svete pre štvrtinu.
Tomu zodpovedá aj pozornosť, ktorú jej lídri strán venujú. Nedá sa povedať, že by tieto témy úplne ignorovali, ale skôr ich využívajú, keď zacítia, že sú súperovou slabinou (útoky labouristov na Camerona pre jeho pasivitu smerom k Ukrajine).

Ak má zahraničná politika v Británii nejaký potenciál, tak je to najmä schopnosť rozdeliť politické strany. Veď aj pád Margaret Thatcherovej sa začal straníckymi rozpormi o Európe a Irak takmer zlomil väzy Tonymu Blairovi. Cameron aj líder labouristov Ed Miliband sa budú snažiť, aby sa takémuto osudu vyhli.

Autor je novinár a prekladateľ

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie