Glen Hanlon priznáva, že v Bratislave dostal lekciu: Bol som pod obrovským tlakom

Glen Hanlon viedol slovenskú hokejovú reprezentáciu na majstrovstvách sveta v roku 2010 v Nemecku a o rok neskôr v Bratislave. Po šampionáte sa na dva roky vrátil do Kanady, no neskôr znova viedol Bielorusko a viac ako rok bol hlavným trénerom švajčiarskej reprezentácie.

V Poprade a Spišskej Novej Vsi ste tu ako generálny manažér klubu Vancouver Giants. S akými úlohami ste prišli na Slovensko?

V kádri máme na budúcu sezónu ešte dve voľné miesta, mojou úlohou je nájsť tých dvoch hráčov. Sledujem aj ďalších mladších hráčov, ktorých by sme mohli angažovať v budúcnosti. Prišiel som aj oživiť kontakty s ľuďmi z Európy, agentmi a manažérmi.

Skauti tvrdia, že ročník 1999 je vo svete slabší. Súhlasíte?

Nie som si tým istý, videl som tu výborný hokej. Je tu mnoho výborných hráčov, viac ako dosť takých, akých hľadám ja.

Slováci a Česi majú vraj oproti minulým rokom oveľa silnejšie tímy.

Áno, to je pravda. Slovensko má mnoho hráčov, ktorí sa môžu dostať do NHL, čo teraz potrebujete. Treba začať nahrádzať Cháru, Gáboríka či Hossu. Máte Tatara či Pánika, no treba ďalších.

Vo vašom klube tento rok pôsobil 20-ročný Radovan Bondra. Ako ho hodnotíte?

Hral veľmi dobre. Vo Vancouvri sme mali veľmi mladý tím, no pred ukončením prestupového obdobia sme vedeli, že nepostúpime do play-off. Povedali sme si preto, že ho vymeníme do tímu, kde by si dlhšie zahral. Vymenili sme ho do Prince George, kde hral tiež veľmi dobre. Neviem, aké plány má na budúci rok, ale je veľký, silný a dokáže strieľať ako hráč NHL. Dúfam, že podpíše zmluvu so Chicagom.

Pracujete ako generálny manažér. Plánujete to robiť počas zvyšku kariéry?

Neviem, ale teraz som s rodinou vo Vancouvri, môj syn má pred sebou ešte pár rokov na strednej škole. Neviem, čo budem robiť, zmluvu mám ešte na rok.

Kedy ste boli naposledy na Slovensku?

Bol to prípravný turnaj v Banskej Bystrici vo februári 2015, viedol som Švajčiarsko.

Ako si spomínate na obdobie, keď ste trénovali slovenskú reprezentáciu?

Mám krásne spomienky. Na prvom šampionáte v Kolíne sme nemali veľa skúsených hráčov, napriek tomu sme hrali dobre. Samozrejme, lepšie by bolo, keby sme na domácich majstrovstvách sveta dopadli lepšie. V zápase proti Nemecku sme mali veľa šancí, presilovku o dvoch hráčov, no nevyšlo to. Keby sme vyhrali, vyzeralo by to inak. Ostatné zápasy, ktoré sme prehrali, boli o gól. Fanúšikovia na štadióne boli fantastickí. Dokonca aj v zápase proti Dánsku, keď sme hrali o desiate miesto. Bol to posledný zápas Pavla Demitru, bolo to vzrušujúce. Stále tu mám priateľov, som v kontakte s Richardom Lintnerom, Petrom Bondrom či Petrom Podhradským. Komunikujem aj s Ľubomírom Pokovičom, ktorého som spoznal v Minsku. Je to jeden z najlepších ľudí z hokejového prostredia, akých som kedy stretol.

Dávnejšie ste sa vyjadrili, že bratislavský šampionát bol pre vás veľkou lekciou.

Vzhľadom na domáce prostredie som zažil obrovský tlak, neužil som si to. Keď som potom na domácom šampionáte viedol Bielorusko, povedal som si, že si to užijem, nech sa deje, čo sa deje. Hokej by sme si mali užívať – je to hra, nie práca. Keď som bol u vás, vnímal som to inak.

Mali ste v úmysle povolať aj mladých Tatara s Pánikom, no nakoniec prišli hlavne starší hráči. Bol to výsledok tlaku?

Nepovedal som, že by som chcel hrať s Tatarom a Pánikom. V tom čase to bolo ťažké rozhodnutie, pretože išlo o mladých hráčov. Chceli sme ísť hrať so skupinou skúsených hráčov. Bol to približne ten tím, ktorý získal zlato v roku 2002. Spravili sme isté rozhodnutia, potom sme však prehrali s Nemeckom.

Čo prišlo potom? Dva roky ste boli asistentom hlavného trénera vo Vancouvri Giants, ktorý hrá ešte pod úrovňou farmárskej AHL.

Vrátil som sa domov, aby som bol s rodinou. Nechcel som sa vrátiť do Európy, ale zostať doma. Po dvoch rokoch mi zavolali z Bieloruska, či by som neviedol ich tím ešte rok na domácom šampionáte. Po rozhovore s manželkou som súhlasil. Potom som dostal ponuku trénovať vo Švajčiarsku, kde som strávil čosi viac ako rok, po ktorom som sa vrátil domov.

Keď ste na Slovensku, spoznávajú vás ľudia na ulici?

Fanúšikovia v meste veľmi nie, ale len čo sa dostanem k štadiónu, spoznávajú ma.

Tréner kanadskej osemnástky povedal, že jeho hráči netušia, aké je to hrať pred európskymi fanúšikmi. Viete to opísať z kanadského pohľadu?

Nemôžem rozprávať za neho, iba za seba: milujem európsky hokej. Spôsob hry, široké klzisko, atmosféru, jedlo, pivo, život okolo štadióna. Vo Švajčiarsku a Nemecku fanúšikovia spievajú, majú sektory na státie, je to dobré.

Zachytili ste zmeny, ktoré prebehli vo vedení slovenského hokeja?

Áno, ale podrobnosti nepoznám. Na webe som však videl, že sa angažujú ľudia ako Ľubomír Vaic, Róbert Švehla, Peter Bondra či Jozef Stümpel. Noví ľudia, nové myšlienky.

Vás angažovalo ešte staré vedenie na čele s Jurajom Širokým.

Bol veľmi milý, angažoval ma, dal mi šancu pracovať tu dva roky, čo si veľmi vážim.

Prišli ste v Bielorusku do kontaktu s Alexandrom Lukašenkom?

Stretol som sa s ním raz. No videli sme ho často, hráva hokej a je veľký fanúšik. Jeho vzťah k tomuto športu je aj dôvod, prečo Bielorusi dávajú toľko peňazí do hokeja.