Denník N

Dielo týždňa: Kam ideme? pýta sa Rudolf Sikora a varuje pred zničenou planétou

Rudolf Sikora: Zem sa nesmie stať mŕtvou planétou. Fotokoláž, 1972. SNG
Rudolf Sikora: Zem sa nesmie stať mŕtvou planétou. Fotokoláž, 1972. SNG

Ekologická téma je prítomná v celej tvorbe Rudolfa Sikoru. Vo svojich dielach opakovane upozorňoval, ako človek ohrozuje Zem.

Najskôr sa Zem oslavovala spolu s príchodom jari. Koncom 60. rokov začal Američan John McConnell volať po medzinárodnom Dni Zeme a vytvoril aj vlajku s modro-bielou planétou. Prvý Deň Zeme oslavovali v San Franciscu 22. apríla 1970 a okrem ekologického sviatku to bol aj happening aktivistov proti vojne vo Vietname.

OSN začala Deň Zeme sláviť o rok neskôr a v roku 1990 sa k USA pripojilo 193 štátov sveta. Dnes je 22. apríl Medzinárodným dňom Zeme, ktorý oslavuje viac ako miliarda ľudí.

Na dosahy ničenia životného prostredia upozornil aj Rudolf Sikora, ktorý v roku 1972 vytvoril šesť diel s názvom Zem sa nesmie stať mŕtvou planétou. Všetky si môžete pozrieť na Webe umenia rovnako ako jeho zápisník, v ktorom je množstvo konceptov, myšlienok či prípravných kresieb.

Rudolf Sikora 17. apríla oslávil 71. narodeniny a meniny.

Svet by mal trochu ustúpiť

Medzi zatiahnutou oblohou a zničenou zemou sa týčia ľudské výtvory. Na jednom sú výškové budovy, inde je parížska Katedrála Notre Dame. Jedna koláž zas obsahuje egyptské pyramídy, iná anglický Stonehenge či grécku Akropolu. Všetko to vytvoril človek, len v inom čase a s iným účelom. Akoby však medzitým zabudol na Zem, ktorú si privlastnil a zabral takýmito stavbami. Stavby možno vnímať aj ako sediment, ktorý tu po nás zostane ako ďalšia geologická vrstva Zeme. Preto si treba dávať pozor, aby po nás nezostali len pyramídy a mrakodrapy.

„V rokoch 1968 – 1970 som sa prvýkrát stretol s pojmom ekológia – dnes je všetko eko, ale „eko“ znamená, že by mal svet trochu ustúpiť, ochraňovať a neobchádzať varovanie špičkových vedcov, že sme na pokraji skazy,“ povedal Sikora v rozhovore pre Flash Art.

„Pokiaľ svet bude v rukách politickej scény, ktorá má záujem byť znova zvolená, nebudú robiť niekedy nepopulárne kroky súvisiace s ochranou životného prostredia. To potrebuje ústupky, obety. My ako civilizácia vieme, čo nás ochráni, ale nenapĺňame to.“

Ekologická téma je prítomná v celej tvorbe Sikoru. Už jeho prvý veľký koncept s názvom Z mesta von mal ekologicko-humanitné pozadie. Obrovské farebné šípky v snehu orientujú a vyzývajú účastníka, aby svoju pozornosť obrátil na prírodu.

Neskôr analyzoval jednotlivé vrstvy Zeme a vytvoril koncept Rezy civilizáciou, kam patrí aj vybrané dielo. Potom robil svoje známe Výkričníky a díval sa na Zem z nadhľadu. Venoval sa aj miestu človeka vo vesmíre, ale aj vesmíru ako takému – zaoberal sa planétami, nočnou oblohou aj čiernymi dierami.

Zem niekedy videl pripravenú pre budúcnosť, inokedy boli jej vyhliadky skôr tragické.

„Prečo sme tu, odkiaľ sme prišli, kam ideme? Otázky, ktoré si kladú ľudia po stáročia, smerovali u mňa až k mementám, že si môžeme planétu zničiť sami,“ uviedol. „Dnes, v roku 2017, takmer po 50 rokoch sme v tej dobe, na ktorú vtedy vedci upozorňovali, že bude rozhodujúca. A v niečom naozaj trafili.“

Sikora fotografoval krajinu s panelovými domami a smogom na horizonte, aby potom vytvoril celý rad koláží s jasnými výzvami a otvorenými atakmi. Boli to tiež varovania, aby sa vývoj od megalitických stavieb neskončil jadrovým výbuchom.

Niektoré z diel vytvoril v reakcii na udalosti v roku 1970. Vznikla totiž organizácia Greenpeace a tiež prebehlo prvé verejné zasadnutie Rímskeho klubu, kde zazneli výzvy na riešenie globálnych otázok ľudstva – rovnosť, sloboda, solidarita, zachovanie zdravého životného prostredia.

„Tu ide o ľudstvo, o naše deti, vnukov, o civilizáciu ako takú… O tom všetkom som začal uvažovať už v čase, keď sa ku mne dostala kniha Medze rastu o záveroch Rímskeho klubu z roku 1968,“ povedal.

V 70. rokoch tiež organizoval diskusie u seba v byte. Pozýval umelcov, ale aj vedcov, aby spolu hovorili o globálnych problémoch ľudstva, hodnotách súčasného sveta aj ich vedeckých či utopistických riešeniach.

Úspechy v Chicagu

Rudolf Sikora sa venoval človeku a jeho bytiu na Zemi. Všímal si jeho vzťah k prostrediu v širších ekologických súvislostiach a upozorňoval na negatívne vplyvy.

Keď pred piatimi rokmi pripravovali výstavu Roky svetla s podtitulom Konceptuálne umenie a fotografia 1964 – 1977 v Inštitúte umenia v Chicagu, kurátori vybrali k umelcom, ako je Joseph Kosuth, Sol LeWitt, či Gerhard Richter aj Rudolfa Sikoru a jeho dielo Zem sa nesmie stať mŕtvou planétou. Sikora pritom v USA zožal úspech hneď dvakrát.

Keď v menšej chicagskej galérii Center for Book and Paper Art v Columbia College prebiehala výstava, jej tvorcovia si zvolili na plagát jeho známe dielo Výkričník a celú výstavu nazvali podľa iného jeho diela „Unfree Freedom“ (Neslobodná sloboda).

Nakoniec, mohla za to najmä jeho tvorba, v ktorej vytváral posolstvá s jednoduchou výpoveďou, hoci išlo o celkom zložité témy. Podľa niektorých kuntshistorikov bol dokonca prvým československým umelcom, ktorý varoval pred nebezpečenstvom, za ktoré môže človek.

Sikorova tvorba je výrazná v úsilí humanizovať, osloviť v najpodstatnejšom a je nemilosrdná vo svojich prognózach a odhaleniach. Veď sa po celý čas zamýšľa, kam človek smeruje.

Rudolf Sikora (17. apríla 1946)

Maliar, fotograf, grafik, autor objektov a kľúčová postava slovenského konceptualizmu. V rokoch 1964 až 1969 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u profesorov Dezidera Millyho a Petra Matejku. Navštevoval aj odbor scénografie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

V roku 1970 organizoval vo svojom bratislavskom byte Otvorený ateliér, podujatie, ktoré sa stalo modelom pre existenciu umelcov a umelkýň, ktorí sa po neúspechu Pražskej jari postavili do opozície k  návratu doktríny socialistického realizmu.

V roku 1989 sa aktívne zúčastňoval na politickom dianí a bol jedným zo zakladateľov Verejnosti proti násiliu.

Po revolúcii nastúpil ako pedagóg na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave, kde do roku 2004 viedol Otvorený ateliér. V rokoch 2003 až 2011 pôsobil na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach.

Jeho tvorba vychádza z konceptuálneho myslenia a skúma existenciu človeka. Hlavnými námetmi sú topografie, ekológia, kozmologické otázky, čas, priestor, civilizácia.

Hlavné zdroje:

Aurel Hrabušický: Rudolf Sikora : Sám proti sebe = Against myslef (2008)
Maja Fowkes: The Green Bloc : Neo-avant-garde Art and Ecology under Socialism (2015)
Boris Kršňák: Conceptual Art and Communism in Slovakia in 1965-1989 : Or 50 Years of Slovak Neo-Avant-Garde (2015)
Helena Markusková: Rudolf Sikora : fotoodchádzanie = photoleaving (2012)
Ľubomír Kraľovanský: Rudolf Sikora : foto (ne) odchádzanie (2015)
Radislav Matuštík: Rudolf Sikora : Polčas rozpadu. Half-life (1994)
Aurel Hrabušický: Slovenské vizuálne umenie 1970-1985 (2003)
Katarína Bajcurová: Slovenský obraz (anti-obraz) : 20. storočie v slovenskom výtvarnom umení = Slovak Picture (Anti-picture) : 20th Century in the Slovak Visual Art (2008)
Branislav Reznik: Pozorovateľ – pozemšťan (Rudolf Sikora) : Ohmatávajúci hrob. (Sám proti sebe). Bozkávajúc veľkú kozmickú bublinu (1996)
Flash Art, číslo 43, marec/máj 2017

Teraz najčítanejšie