Beblavý a Mihál zakladajú stranu: Odmietame Smer a budeme liberálni, konzervatívni aj sociálni

Z výzvy Vráťme Slovensko ľuďom vyplýva, že zakladáte stranu. Kedy a prečo ste sa rozhodli ísť vlastnou cestou?

Miroslav Beblavý: Finálne rozhodnutie padlo pred dvoma týždňami, keď sme všetci siedmi poslanci, ktorí spolupracujeme, mali niekoľkohodinovú diskusiu o tejto výzve. Zhodli sme sa, že na Slovensku chýba politická sila, ktorá by zastupovala ľudí tak, ako ich chceme zastupovať my. A aj na tom, že do toho chceme ísť bez ohľadu na to, ako sa rozhodnú iní.

Video: Beblavý a Mihál ohlasujú novú stranu
autorka: Martina Koník

Ešte v januári ste ohlásili spoločný program s Progresívnym Slovenskom a vyzeralo to tak, že budete spolu budovať novú stranu. Prečo ste sa nedohodli?

Miroslav Beblavý: Progresívne Slovensko považujeme za veľmi fajn ľudí, s ktorými chceme spolupracovať. Projekt Big Idea Slovakia beží ďalej. Progresívne Slovensko sa však ešte nerozhodlo, či sa chce premeniť na politickú stranu, hoci viacerí ľudia sú k tomu blízko. Chceme s nimi spolupracovať a chceme sa spájať s ľuďmi rovnakých hodnôt.

Pán Mihál, vy ste po odchode zo SaS povedali, že vám Progresívne Slovensko nič nehovorí a v parlamente si pokojne vystačíte aj sám. Neboli ste to vy, pre ktorého sa spolupráca s nimi zablokovala?

Jozef Mihál: Nikdy som nehovoril s nikým z Progresívneho Slovenska, takže som zvedavý, kedy príde tá chvíľa a budeme spoločne sedieť za jedným stolom a hovoriť o našich predstavách. To moje vyjadrenie bolo v danom kontexte a v čase, keď som odchádzal zo SaS. Bol som dosť roztrpčený a unavený. Nie je jednoduché odchádzať zo strany, ktorú ste zakladali a boli v nej osem rokov. V tom rozpoložení som si povedal, že si trochu oddýchnem.

Dlho ste neoddychovali.

Jozef Mihál: To oddychovanie trvalo len pár dní. Sadli sme si s Mirom na kávu, sadli sme si s ostatnými kolegami a zistili sme, že by bola škoda nespolupracovať. A myslím si, že to od nás ľudia aj očakávajú. Nerád by som ich sklamal tým, že budem rok-dva vegetiť v parlamente a tváriť sa ako nezávislý.

Miroslav Beblavý: Progresívne Slovensko bolo jedným z veľkých dôvodov, prečo sme spísali tú výzvu. Ak strana nemá vznikať na princípe osobných sympatií alebo politického kalkulu, musí vznikať na základe jasne definovaných hodnôt a programu. Pôvodne som tento dokument začal písať ako čisto interný, plus na diskusiu s Progresívnym Slovenskom. Uvedomili sme si však, že musíme aj verejne povedať, v čo veríme. Lebo politika je vec verejná a nedá sa robiť len v zákulisí.

Prečítajte si

Výzva ľudí okolo Beblavého a Mihála: Vráťme Slovensko ľuďom

Predbehli ste ich. Teraz čakáte, že sa k vám pridajú? Oslovíte ich, aby vstúpili do vašej strany, keď sa im nepodarilo rozhýbať sa?

Miroslav Beblavý: Ja to tak nevidím. My dnes oznamujeme, že sedem poslancov plus ďalší podporovatelia sú ochotní ísť do toho. Nejdeme do toho marketingovo. Neohlasujeme logo, názov, neuvidíte bilbordovú kampaň. Naopak, nechali sme si až rok na to, kým chceme stranu zaregistrovať. To poskytuje veľký priestor dohodnúť sa so všetkými ľuďmi, s ktorými sa chceme spojiť. Nie sme exkluzívny klub. To „poďme spolu“ sa netýka len Progresívneho Slovenska. Nikto tu nie je väčšinový akcionár a nikto nebude druhým diktovať. Výzva vznikla preto, aby to bolo na báze hodnôt. Nie na tom, kto bude predseda a podpredseda, ale že sa dokážeme dohodnúť, čo chceme presadiť.

Hovoríte, že to bude trvať rok, že nemáte názov ani logo. Nebude to rovnako rozvláčny rozbeh ako v prípade Progresívneho Slovenska?

Jozef Mihál: Prichádzame s výzvou, kde definujeme naše priority, náš spôsob videnia sveta a spôsob, akým chceme robiť politiku, a jasne deklarujeme, že chceme založiť politickú stranu. To najdôležitejšie je, že chceme prispieť k tomu, aby sa na Slovensku zmenila vláda, aby po nasledujúcich voľbách malo Slovensko slušnú vládu, ktorá ho potiahne ďalej. A využije potenciál, ktorý je v ľuďoch tak, aby sa im žilo lepšie. Chceme prispieť k pádu Roberta Fica, tejto koalície a k jej nahradeniu omnoho lepšou.

Miroslav Beblavý: Ronald Reagan kedysi povedal, že najhrozivejšia veta v angličtine je: Som zo štátnej správy a chcem vám pomôcť. Dnes je najhrozivejšia veta v slovenčine: Zakladám politickú stanu. Preto to ani my nechceme stavať okolo samotného zakladania strany. Pre nás je strana prostriedok na presadenie našej práce, cieľov, hodnôt. Máme výhodu, že sme veľmi aktívni a je nás veľmi vidieť. A chceme presadzovať naše myšlienky tak ako doteraz, len oveľa intenzívnejšie. Aby ľudia vedeli, že toto sú ľudia práce a myšlienok a že im naozaj môžu dôverovať.

Prečo to ohlasujete teraz?

Miroslav Beblavý: Jednak to v nás dozrelo a každý z kolegov povedal: Áno, poďme do toho. Druhá vec je, že nechceme klamať. Otázku, či zakladáme stranu, dostávam jeden až dvakrát denne – od občanov, novinárov, od susedy. V okamihu, keď sme dospeli k tomu, že ideme do toho, sa nám zdalo nepoctivé to tajiť, alebo sa ďalšieho pol roka vyhovárať a vyhýbavo odpovedať.

Okrem siedmich poslancov výzvu podpísali aj ďalšie osobnosti. Idú do toho s vami?

Miroslav Beblavý: Viacerí z nich – napríklad Vlado Bilčík, Pavel Nechala, Dalibor Roháč či Martin Vavrinčík – sú jej plnoprávnymi spoluautormi so všetkým, čo k tomu patrí. Iní – napríklad primátorka Zvolena Lenka Balkovičová, Ľudka Kolesárová a Anton Zajac – sa svojím podpisom prihlásili, že podporujú myšlienky výzvy, ale viac by som v tom zatiaľ nehľadal.

Na župných voľbách sa teda ako strana nechcete zúčastniť.

Jozef Mihál: Nie, to sa jednoducho nedá stihnúť. Nebolo by to seriózne. Budeme podporovať rozumných ľudí, ktorí kandidujú za županov alebo poslancov. K voľbám sa budeme vyjadrovať, ale aktívne sa na nich nezúčastníme. Je tu samozrejme Oto Žarnay, ktorý vyjadril odhodlanie kandidovať za poslanca do košického VÚC.

Dávať nezávislých kandidátov v Banskobystrickom kraji chce aj Viera Dubačová.

Jozef Mihál: Vierka je hlavne taká silná lokomotíva, ak sa nenahnevá za toto prirovnanie, ktorá tlačí alternatívu voči súčasnému županovi v Banskobystrickom kraji a zároveň sa snaží vytvoriť dobrú ponuku zo súčasných kandidátov. Jej aktivita je tam veľmi cenná. Myslím, že prispeje k tomu, aby sa traja veľmi rovnocenní kandidáti v tomto kraji dohodli a aby kandidoval jeden a Kotleba bol porazený. Ale nie je to tak, že by sme niekde predstavovali svojho kandidáta na župana.

Obaja ste boli v minulosti vo svojich stranách dvojky. Prečo si myslíte, že teraz na voličov zapôsobíte ako jednotky? V pozícii lídra nebol ani jeden z vás.

Miroslav Beblavý: Pamätám si prezidenta Kisku, ktorého ešte štyri mesiace pred voľbami okrem vášho komentátora Konštantína Čikovského všetci podceňovali. Ako mladučký dvadsaťročný novinár som v roku 1997 robil rozhovor s opozičným politikom Mikulášom Dzurindom, ktorého sme tiež všetci podceňovali. Už som pochopil, že tieto hry na lídra sú úplne zbytočné. Buď dokážete svojou prácou, vystupovaním a ťahom ľudí presvedčiť, alebo to nedokážete. Neexistuje tajná fľaštička s elixírom líderstva, ktorú keď vypijete, ste jednotka a keď nie, ste dvojka. Je to jednoducho o práci.

Na výraznú jednotku zvonka nečakáte?

Miroslav Beblavý: Nie. Nie sme ľudia, ktorí pripravujú projekt pre tajomného záchrancu Slovenska. Sme presvedčení, že kombinácia osobnej slušnosti, jasného dôrazu na stredopravé hodnoty najmä v sociálnej a ekonomickej oblasti je to, čo je dnes ľuďmi nezastúpené. Ešte častejšia než veta, kedy založíte stranu, je veta: Ja neviem, koho voliť. V politike sú, samozrejme, dôležité aj osoby, ale len týchto sedem poslancov malo v posledných voľbách 175-tisíc preferenčných hlasov, a to nikto z nás nebol jednotka na kandidátke. Ľudia si vyberú to, čo oni a doba potrebujú. Kto to bude v roku 2020, to netuší nikto. Budeme sa uchádzať, aby sme to boli my.

Jozef Mihál: Nerobím politiku preto, aby som bol predseda nejakej politickej strany, ale preto, aby som prispel k porážke Roberta Fica a k nahradeniu tejto vlády lepšou. Moje osobné ambície nie sú dôležité. Dávam k dispozícii seba hnutiu, strane, alebo koalícii, ktorá bude mať rovnaký cieľ. Či bude moja pozícia na kandidátke 150, alebo nebodaj jeden, ukáže čas.

Čím sa s novou stranou chcete odlíšiť od SaS, OĽaNO a Mosta-Hída, ktoré budú minimálne na začiatku vašimi hlavnými konkurentmi?

Miroslav Beblavý: Možno by som vytiahol tri kľúčové veci. Prvou je dôraz na profesionalitu a odbornosť. Nechcem sa nikoho dotknúť, ale v súčasnom parlamente mám najmenší pocit odbornosti a politika sa zúžila na to, kto kradne a kto nekradne. S Jozefom aj s ostatnými kolegami máme výhodu v tom, že naša integrita je nespochybniteľná, ale zároveň si myslíme, že to nestačí. Druhá odlišnosť je ideologická.

V čom?

Miroslav Beblavý: Chceme byť jasne proeurópski. Slovensko je v Únii najslobodnejšie a najviac zmôže v nej. Do tretice – myslíme si, že je na jednej strane dôležité byť ekonomickým liberálom, lebo bohatstvo v tejto krajine produkuje trhová ekonomika a nie štát. To je potrebné vyvážiť pomerne silnou sociálnou funkciou štátu. V tom sa určite líšime od Richarda Sulíka.

V čom napríklad?

Miroslav Beblavý: Teraz v parlamente naši siedmi poslanci predložili návrh, ktorý by garantoval verejným zamestnancom aspoň minimálnu mzdu. To pritom nie je ľavicový návrh, ale základný sociálny štandard, keďže sú momentálne tabuľkové platy verejných zamestnancov často pod minimálnou mzdou. Z opozície za to hlasovali všetci okrem SaS. Keď som sa ich pýtal prečo, povedali, že sa im zdá minimálna mzda zlá vec. Sme stredopraví, ale pokiaľ by sme kládli dôraz len na ekonomický liberalizmus, nemôžeme sa čudovať, že sa extrémizmus, nespokojnosť ľudí a emigrácia mladých ľudí bude len stupňovať.

A v čom sa v tom sociálnom odlišujete od Smeru?

Jozef Mihál: Napríklad, že Smer zvyšuje minimálnu mzdu v súkromnom sektore spôsobom, že z toho má väčší profit štát než samotný zamestnanec. Keď si rozoberieme na drobné, čo znamená zvýšenie minimálnej hrubej mzdy, zistíme, že hlavne štát z toho dostane viac na odvodoch a dani, pretože parametre sú nastavené na prospech štátu a nie pracujúceho, ktorý zarába nízku mzdu. My by sme robili to, že by sme okrem primeranej úpravy a zvyšovania minimálnej mzdy zároveň znižovali daňovo-odvodové zaťaženie nízkopríjmových zamestnancov. Za našej vlády by čistá minimálna mzda stúpala rýchlejšie, ako je to dnes za Ficovej vlády. A ešte je tu ďalšia vec – postoj k regiónom. OĽaNO aj SaS zanedbávajú regióny. Cítil som to na vlastnej koži, ako to v SaS fungovalo, a považujem to za veľkú chybu. Ľudí v regiónoch dnes z hľadiska stredopravých strán nemá kto zastupovať.

V programovej vízii píšete o spájaní liberálneho dôrazu na slobodu, konzervatívneho vyzdvihnutia rodiny ako základného oporného bodu so sociálnodemokratickým prístupom k úlohe štátu tam, kde rodina a iné prirodzené štruktúry chýbajú či zlyhávajú. Mám si to zhrnúť tak, že budete liberáli, konzervatívci aj socialisti naraz?

Miroslav Beblavý: Tieto nálepky v slovenskom prostredí a do značnej miery aj v Európe stratili zmysel. Oficiálnym sociálnym demokratom na Slovensku je Fico, ktorého by sociálni demokrati na západ odtiaľto ani nespoznali. Liberálom sa nazýva Richard Sulík, ktorý ním už rozhodne nie je. Sme súčasťou nového prúdu, ktorý existuje aj v Európe a ktorý chce spojiť dôraz na silnú liberálnu ekonomiku so sociálnym aspektom a pomocou ľuďom, aby sa všetci v tejto krajine cítili ako doma.

Ľudia tie nálepky aj tak budú chcieť vidieť. Prvého z vás videli v dosť konzervatívnej Sieti, druhého v liberálnej SaS. Čo teda ste?

Miroslav Beblavý: To je príklad toho, ako tie nálepky zavádzajú. Sieť nebola nikdy konzervatívna a SaS sa síce tvárila ako liberálna, ale potom polovica jej klubu nehlasovala za registrované partnerstvá. Pre nás je oveľa dôležitejšie fungovať spoločne. K takej významnej veci ako zrušenie amnestií sme sedeli niekoľkokrát, ale našli sme k tejto najzávažnejšej politickej otázke roka spoločný postoj. Najsilnejší klub opozície, ktorý je zdanlivo ideologicky vyprofilovaný, sa nebol schopný zjednotiť. Možno dôležitejšie než nálepky je, aby to bola súdržná sila, ktorá sa vie dohodnúť. Nemyslíme si, že idey sú prekonané. Preto sme spísali tie naše, aby každý potenciálny kolega alebo volič povedal: áno, s týmto sa zhodujem aspoň na 70 percent, alebo nie a potom je moje miesto inde. Ľudí by sme preto prosili, aby si našli päť minút a prečítali si našu výzvu.

Jozef Mihál: Ja považujem za dôležité, aby sme mali silný ťah na bránu. Žijeme tu, vnímame problémy krajiny a jedným z nich je sociálna oblasť. Zoberte si len zariadenia pre starších alebo hendikepovaných ľudí, ako to nefunguje. Fico je v posledných desiatich rokoch tretíkrát premiér a za ten čas mal v sociálnej sfére len veľké reči. Len to rozbíjajú namiesto toho, aby niečo tvorili. Potrebný je nový zákon o sociálnych službách, zmena filozofie týchto služieb pre starších ľudí. Smer túto tému zužuje len na marketing okolo vianočných dôchodkov a rozdávania karafiátov dôchodkyniam na MDŽ. Ľudia potrebujú niečo úplne iné.

Vo vašej výzve píšete aj o konzervatívnom vyzdvihnutí rodiny. Znamená to aj nie registrovaným partnerstvám?

Miroslav Beblavý: Nie. Znamená to, že pokiaľ rodina funguje, dokáže vyriešiť veľmi veľa problémov a dokáže vychovať veľa platných členov tejto spoločnosti. Pokiaľ nefunguje, je naopak na všetkých ostatných – štát, cirkev, samosprávy, mimovládky – napraviť to. Štát by mal urobiť všetko pre to, aby rodiny fungovali. Nehovoríme, ako rodina má vyzerať. Je najlepšie, keď sú rodičia dvaja, lebo pre osamelého rodiča je to strašná zaberačka. Ale chceme pomôcť všetkým rodinám. Podporu rodiny netreba nechať extrémistom, ktorí napríklad bojujú s umelým oplodnením. Aj vďaka tomu sa nechcem označiť za konzervatívca ani liberála, lebo vďaka ľuďom ako pán Kuffa si ľudia predstavujú ako konzervatívcov tých, čo chcú zatvárať ženy za umelé oplodnenie, a ako liberála vidia človeka, ktorý chce zadarmo rozdávať drogy. Nám sa zdá oveľa dôležitejšie hovoriť o našich hodnotách, ktoré idú mimo týchto extrémov.

Jozef Mihál: Doplním konkrétne riešenia. So Simonou Petrík sme asi najaktívnejší pri takzvanom jasličkovom zákone, ktorý minister Richter úplne zbabral. My sme k sebe stiahli aj neziskovky z terénu, ktoré za nami stoja a my stojíme za nimi, a chceme to podaním na Ústavný súd zvrátiť tak, aby tieto zariadenia fungovali správne, logicky, s podporou štátu a nie naopak. To je konkrétny krok, akým podporujeme rodiny.

A registrované partnerstvá?

Jozef Mihál: Ako liberál, ktorý má veľké skúsenosti z boja o registrované partnerstvá pod vlajkou SaS viem, že je to na Slovensku veľmi citlivá téma. Netreba sa jej báť. Ani pokiaľ ide o registrované partnerstvá, ani pokiaľ ide o nezosobášených rodičov detí, ktorých je na Slovensku veľa. Nemôžeme na tých ľudí zabúdať a tváriť sa, že neexistujú. Práve naopak. Treba postupne, možno nie radikálnym spôsobom robiť kroky aj pre partnerstvá rovnakého pohlavia, aj pre muža a ženu, ktorí žijú vo voľnom zväzku. Nepovažujem za normálne, aby si rodičia, ktorí vychovávajú svoje deti, nemohli na seba uplatniť nezdaniteľnú časť len preto, že nemajú papier o sobáši. Štát svojimi zlými zákonmi komplikuje veľkej skupine ľudí životy úplne zbytočne a nikomu nemôže prekážať, ak sa v tomto urobí náprava.

Miroslav Beblavý: Poviem úprimne, že my asi nebudeme politici, ktorí tento typ kultúrnej vojny považujú za najdôležitejšiu súčasť slovenského verejného života. Ani na ultraliberálnej, ani na ultrakonzervatívnej strane. Vzdialenosť medzi ľuďmi dobrej vôle je často oveľa menšia, ako nám chcú povedať tí, ktorí tú vojnu presadzujú. Ak v sebe niekto má hlboké kresťanské hodnoty, alebo je naopak svetský, ale nechce o tom viesť zásadný spoločenský konflikt, chce ho však viesť o to, aby tu bol právny štát, dobrý život a hospodársky úspech, aby fungovalo školstvo a zdravotníctvo, sme tu pre neho. Ak si niekto myslí, že úplne najdôležitejšia vec slovenskej politiky je napríklad zákaz interrupcií, alebo naopak umožnenie adopcií gejmi, nie sme tí, ktorí budú takéto témy najaktívnejšie presadzovať.

Už pred založením strany hovoríte, že vylučujete spoluprácu so Smerom. Máme to brať ako definitívne, naveky, alebo tak procházkovsky?

Miroslav Beblavý: Doterajšie pôsobenie všetkých siedmich poslancov dáva na túto otázku dôveryhodnejšiu odpoveď ako akékoľvek veľké vyhlásenia. Samozrejme, sme to napísali, aby nevznikali otázniky. U nás už každý vie, ako sme postupovali, keď sme sa mohli rozhodnúť, že by sme do toho išli aj za cenu osobných výhod. Je to len začiatok. Pokiaľ má niekto politiku postavenú na tom, že škrtne Smer, alebo len bojuje s korupciou a nemá veľmi silnú predstavu o tom, ako štát zlepšiť, a zanedbáva témy ako školstvo, zdravotníctvo alebo ekonomika a právny štát, ak sa viac venuje migrácii alebo kultúrnym vojnám, robí chybu a tú my robiť nechceme. Smer je dnes v situácii ako v minulosti HZDS. Len čo sa raz začne nezávisle, bez nás politikov vyšetrovať, čo sa tu dialo, tak tá strana zanikne, pretože je toľko ľudí z nej namočených v podobných veciach. A my nemôžeme robiť alibi niekomu, u koho by sme pri podpise koaličnej zmluvy vedeli, že jedinou vecou, na čo tá strana sústredí sto percent svojej energie, je zabránenie obnovy právneho štátu.

A je vám pritom jedno, či Smer bude s Ficom, bez neho, alebo s Kaliňákom, či bez Kaliňáka?

Jozef Mihál: Nech sa na mňa ľudia, ktorí sú politicky organizovaní v Smere v regiónoch, nehnevajú, ale ja poznám vrcholových politikov Smeru ako zlodejov a korupčníkov. Niekto z nich je väčší, niekto menší, ale ľudia v tej širokej politickej špičke minimálne veľmi dobre vedia, čo sa s v tejto strane deje. To, že sa vymenia Fico s Kaliňákom a príde niekto nový, sviežejší, viac populárny a menej spojený s kauzami, tej strane nepomôže. Tá strana je odsúdená na politický zánik.

Miroslav Beblavý: Tieto ostré slová sa naozaj netýkajú voličov Smeru, tak ako sa netýkajú voličov kotlebovcov. Myslíme si, že treba hovoriť so všetkými občanmi. Ostro sa vždy vymedzujem voči tým, ktorí hovoria o ficovoličoch alebo pohŕdajú občanmi. To je pre demokraciu absolútne neprijateľný postoj. Náš postoj sa týka najmä predstaviteľov Smeru v najvyšších funkciách. Dokonca v regiónoch stretávam aj sklamaných členov Smeru a nie z toho, že nemajú funkciu, ale z toho, čo sa stalo.

Píšete o Smere. Obaja ste už túto dilemu riešili v praxi – jeden v Sieti a druhý v SaS a obaja ste Ficovi povedali nie. Obaja ste však povedali áno Andrejovi Dankovi, keďže ste súhlasili s pravicovou koalíciu so SNS. Aj teraz si myslíte, že Smer nie a Danko áno?

Jozef Mihál: Danko v marci minulého roku a dnes nie je ten istý Danko, respektíve ho poznáme inak než pred rokom. Keby bola SNS v pravicovej koalícii, bol by prirodzene tlačený svojimi partnermi ako napríklad SaS do iných pozícií, ako je to v koalícii so Smerom. Predbiehajú sa v populizme a obávam sa, či nie aj v tom ďalšom. Keď sa pozeráme dopredu, v najbližších parlamentných voľbách sa môže stať, že sa vláda bez Smeru bude dať zložiť len tak, že v nej bude SNS. Nebude to jednoduchá dilema a uvidíme, aký bude ďalší vývoj v SNS. Pán predseda Danko to nerobí dobre. To je moje hodnotenie jeho práce.

Keďže sa o vašom rozhodnutí založiť stranu šepká niekoľko týždňov, predpokladám, že to nesúvisí s rozhodnutím Andreja Kisku nevstúpiť do straníckej politiky. Čo si o tomto rozhodnutí prezidenta myslíte? Je dobré, že sa zriekol takýchto ambícií?

Jozef Mihál: Myslím, že je to zlé rozhodnutie pre túto krajinu, ale treba ho rešpektovať. Každý má právo na svoj súkromný život a každý sa má sám rozhodnúť, čo chce robiť. Prezidenta za to, samozrejme, neslobodno odsudzovať. Keď ste položili otázku tak, či je to dobré pre krajinu, myslím, že nie je. Osobnosť Andreja Kisku by mohla slovenskej politike pomôcť viac z pozície potenciálneho šéfa budúcej vlády, než z pozície prezidenta.

Miroslav Beblavý: Ja mám len dve deti, Jozef má päť. Ako rodičia vieme, aké ťažké je byť v aktívnej politike s menšími deťmi. Byť s úplne maličkým dieťaťom a zároveň budovať premiérsku stranu je až takmer nemožné. Úplne rozumiem, že sa rozhodol, že rodina je prednejšia. Nikomu z nás to neprislúcha hodnotiť. Treba povedať aj to, že stále čakáme na nejakého spasiteľa. A teraz, keď je prezident taký dôveryhodný, veľa ľudí do neho vkladá až nerealistické očakávania. Čakajú, že on jediný to tu môže zmeniť. Zdravá krajina sa dokáže zmeniť bez toho, aby bola závislá od konkrétneho človeka. Dúfam, že bude znovu kandidovať, a dúfam, že to pre nás všetkých spraví.

Ako by sa táto krajina mala vyrovnať s fašistami?

Miroslav Beblavý: Na jednej strane riešiť zdroje frustrácie ľudí, na druhej však nepanikáriť, lebo panika im pomáha. Vo všeobecnosti je najdôležitejšie riešiť príčiny. Za tie považujem okrem korupcie a chýbajúceho právneho štátu veľké rozdiely v možnostiach. Mnohí ľudia v rôznych častiach Slovenska sa cítia tak, že ich spoločnosť nechala za sebou, že nemajú šancu žiť ako ostatní, že sa nikto o nich nestará, a potom sa majú tendenciu obracať k extrému, lebo majú pocit, že o nich javí záujem. To, čo ponúkame, je odpoveďou na extrémizmus. Je to snaha vrátiť ľuďom pocit, že štát je tu pre nich. Nie je to však ten typ odpovede, že teraz budeme 90 percent energie venovať boju s kotlebovcami.

Jozef Mihál: Treba ponúkať aj jednoduché aj systémové riešenia. Kotlebovci si vybudovali popularitu aj na ich „riešení rómskej otázky“. Naša pozícia je, samozrejme, úplne iná. Represia v prípade, keď niekto kradne, obťažuje ostatných ľudí, musí byť. Treba však tomu predchádzať tým, že sa systematicky bude pracovať s ľuďmi, ktorí sú obyvateľmi osád, žijú v hrozných podmienkach, nemajú prácu, ich deti nechodia poriadne do školy, alebo chodia do osobitnej školy. Najlepšie je zveriť to do rúk ľudí, ktorí s tým majú pozitívne skúsenosti – dať im priestor aj potrebné peniaze.

Vízie už máte, kto vám tú stranu zaplatí?

Miroslav Beblavý: Máme výhodu v tom, že okrem našich poslaneckých platov máme aj tím asistentov, ktorý je veľmi kvalitný a produktívny. Tým nemusíme riešiť nejakú drahú kanceláriu a budovať veľké centrály. Jediný výdavok, ktorý sa nedá obísť, sú voľby samotné a kampaň. Úspešná kampaň sa nedá robiť zadarmo, ale od určitej sumy je ten efekt pomerne nízky.

Aj tak je to milión.

Miroslav Beblavý: My odhadujeme, že je to v státisícoch eur. Chceme ich zohnať kombináciou troch zdrojov – chceme sa sami vyzbierať, čo by mal byť veľmi významný základ. Druhý balík by mal byť v malých sumách od širokej verejnosti. Na to sa však nechceme úplne spoľahnúť. Tretím spôsobom je získavanie prostriedkov od podporovateľov, ktorí to budú ochotní urobiť aj vo väčšom. Nechceme byť v situácii, že budeme mať len jedného väčšieho darcu, ale chceme ich mať viac. Našou jedinou podmienkou je, aby sa k tomu boli ochotní verejne prihlásiť a aby sme sa za nich nemuseli hanbiť. Naša minulosť je zárukou, že nás potom nikto nebude mať na telefóne, ale aj preto nechceme byť závislí od nejakej konkrétnej osoby.

Koľko ste ochotní dať z vlastného? Každý z vás zarába v parlamente tri a pol tisíca.

Jozef Mihál: Okrem príjmov z poslaneckého platu mám zdroje z prednášok, ktorých robím veľa. Ročne vydám dve-tri knižky v niekoľkotisícovom náklade. Nie sú lacné, takže moje živobytie nie je postavené len na poslaneckom plate. Nie sú to neobmedzené zdroje, ale dokážem z toho dať niečo bokom na rozvoj politickej strany. Toto naše teleso zatiaľ funguje na princípe, že nejde o veľa ľudí. Každý nejaké príjmy zabezpečené má, ale ten tím, hoci je malý, je vysoko odborný. SaS mala tiež ešte donedávna šesť poslancov a dokázala aj v tomto malom počte veľmi prudko oslovovať ľudí.

Spomenuli ste SaS. Práve v nej sú nespokojní dvaja poslanci – Lucia Nicholsonová a Martin Poliačik.

Jozef Mihál: Tam je viac nespokojných.

Sú tu aj niekoľkí nespokojní poslanci v OĽaNO. Chcete ich osloviť, aby sa k vám pridali?

Miroslav Beblavý: My sme to nerobili ani doteraz a ani to neplánujeme robiť. Naša skupina siedmich poslancov vznikla takto: tí prví štyria sme urobili rozhodnutie, že chceme držať hodnoty Siete, ktoré samotný Radoslav Procházka zradil, a odchádzame, ak pôjde do Ficovej vlády. Pani Dubačová a pán Žarnay sa rozhodli, že spôsoby práce pána Matoviča pre nich nie sú prijateľné. Nijako sme ich nenahovárali. A o tom, že Jozef odchádza zo SaS, som sa dozvedel z Minúty po minúte Denníka N, takže tomu tiež nepredchádzali nejaké nahováračky. Ak za nami príde niekto, s každým čestným človekom, ktorý má rovnaké hodnoty, sa, samozrejme, rozprávať budeme. Nebudeme však robiť žiadne aktívne nahováranie po chodbách.

Poznámka: Anton Zajac je akcionárom Denníka N