Keď sú ľudia zaslepení pomstou

Spravodlivosť. Trinásť písmen, ktoré sa nebezpečne rýchlo dokážu premeniť na túžbu po pomste.

Po prvýkrát, na začiatku deväťdesiatych rokov

So slzami v očiach hľadím na ľudí, ktorí ma učili ruské piesne a zdokonaľovali moju výslovnosť. Prijali ma medzi seba, vždy naliali čaj zo samovaru a ja som vďaka nim verila, že štúdium v Moskve môžem zvládnuť.

Teraz musia odísť. Už tu nie sú vítaní. Ľudia, ktorí boli roky ich susedia, zrazu na nich kričia, že sú ruské svine, v očiach im blčí hnev, tvár majú skrivenú nenávisťou a do trasúcich sa Ukrajiniek hádžu kamene a tehly.

Nerozumiem tomu. Veď nič neurobili. To už nie sú tí zo šesťdesiateho ôsmeho. Títo „moji“ nikomu neublížili. Poslali ich sem s rodinami. Zojina ročná dcérka sa už narodila na Slovensku.

Odviezli ich nakoniec všetkých. Zostali po nich prázdne byty a besniaci ľudia, ktorí si zadosťučinenie vychutnali tým, že rozbíjali všetko, čo bolo len trošku ruské…

Po druhýkrát, pred pár rokmi

Počúvam o múre, ktorý delí dedinu na dve časti. Jedna z nich je osada, odstrihnutá od sveta betónom, ktorý jasne hovorí, kde je čie miesto. Moja otázka „Prečo?“ má rýchlu odpoveď. „Nechcú nás. Takto sa pomstili za tých dvoch sfetovaných chalanov, čo prepadli starého dedka. Ani nám sa nepáčilo, čo tí dvaja urobili. Aj sme ich dobili. Ale im to nestačilo. Dedinčania chceli, aby sme si to odtrpeli všetci. Lebo boli od nás.“

Pohľadom prejdem na asi trojročné deti, čo sa veselo hrajú, a premýšľam, ako dlho im tá veselosť ostane. Vo svete obkolesenom múrom aj napriek tomu, že oni nikomu neublížili…

Po tretíkrát, pred pár mesiacmi

Predo mnou sedí rodinka s ročnou dcérkou. Utiekli zo Sýrie. Pred vojnou. On hovorí o svojich dvoch obchodoch, o ktoré prišiel pri bombardovaní. Ona hovorí o odhodlaní opustiť krajinu, ktorá už nebola bezpečná pre ich dcérku. So slzami v očiach opisujú cestu utečencov. Najtichší sú pri rozprávaní o živote v utečeneckom tábore u nás. Rozprávajú o Slovákoch, ktorí pri akejkoľvek správe o teroristoch štvú psov na ľudí v tábore. Slovákoch, ktorí po nich vykrikujú slová ako násilníci, džihádisti, moslimskí hajzli.

Včera

Sledujem v nemocničnej hale paniu v župane. Nahnevaná a frustrovaná už pár minút súvisle nadáva. Na lekárov, na politikov, na upratovačky, čo neumyli poriadne záchody, na bezdomovcov, čo pred Antolskou predávajú Nota bene. Svoj monológ končí slovami, z ktorých srší nenávisť: „Nie my, to všetci títo by mali trpieť. Mali by pocítiť, aké to je vyžiť z ničoho. Ale ešte nie je neskoro. Ten Kotleba im to všetko ukáže, on nás všetkých pomstí. Potom už bude spravodlivosť aj na tom Slovensku.“

Spravodlivosť… Len trinásť písmen. No už aj tie dokážu zaslepiť človeka pomstou.

Pomstou, od ktorej je len malý krôčik k nespravodlivosti.