Turecko má teraz v rukách jeden muž. A také do EÚ nepatrí, hovoria európski politici

Vzhľadom na to, že Turecko od neúspešného prevratu prešlo deviatimi mesiacmi mimoriadneho stavu, v ktorom mu takmer neobmedzene vládol turecký prezident Recep Tayyip Erdoğan, z krajiny sa stala najväčšia väznica novinárov na svete a vyše stotisíc ľudí počas represií zatkli a ďalšie desaťtisíce ľudí prišli o prácu, muselo byť to číslo pre najmocnejšieho muža v Turecku sklamaním.

Referendum, ktoré prezidenta Erdoğana prakticky mení na sultána, umožňuje mu obchádzať parlament a vládnuť dekrétmi, mu v nedeľu prešlo len veľmi tesne.

Lístok s tureckým „áno“ dalo do urny podľa oficiálnych výsledkov 51,4 percenta hlasujúcich. Erdoğan dokonca prvýkrát stratil aj svoj Istanbul. Nevyhral v žiadnom z troch najväčších tureckých miest.

Smerom k diktatúre

Opozícia navyše tvrdí, že výsledky boli zmanipulované. Zarátané boli aj lístky bez oficiálnej pečiatky volebnej komisie. Najsilnejšia opozičná strana Ľudová republikánska strana (CHP) preto volá po zrušení výsledkov referenda. Obrátiť sa chce na turecký ústavný súd, respektíve Európsky súd pre ľudské práva.

Prečítajte si

Ak prejde toto referendum, bude to koniec Turecka, ako ho poznáme (otázky a odpovede)

Pravdepodobnosť, že sa jej podarí zvrátiť požehnané ústavné zmeny, je však minimálna.

Erdoğan si za posledných deväť mesiacov dosadil do všetkých dôležitých orgánov svojich ľudí; kritikov po neúspešnom prevrate vyhodil. Kritickí novinári buď z krajiny ušli, alebo sú vo väzení a ich médiá boli zrušené.

Turecko sa tak po nedeľnom hlasovaní s požehnaním veľkej časti obyvateľov posunulo k autokraciám typu Putinovho Ruska či Venezuely, kde vládne Chávezov nástupca Nicolás Maduro.

Medzi osemnástimi ústavnými zmenami sa okrem iného zavádza prechod od parlamentného systému k silne prezidentskému, zrušila sa funkcia premiéra, poslanci nebudú môcť vyslovovať nedôveru členom vlády, ktorých menuje prezident, ten bude mať ešte väčšie slovo pri vymenúvaní sudcov.

Erdoğan, ktorý sa prvý raz dostal k moci v roku 2003 ako premiér, bude môcť ako posilnený prezident vládnuť počas dvoch nových volebných období až do roku 2029. Jedným z jeho prvých kontroverzných krokov môže byť presadenie referenda o treste smrti, ktorý je v EÚ zakázaný.

Erdoğana nemá kto zastaviť

„Systém, za ktorý Turci hlasovali, je oveľa autoritatívnejší – stráca totiž systém protiváhy a kontroly, čo býva pravidlom v prezidentských republikách. Nie je to len o prijatí nového systému, ale je to zelená mnohým neformálnym praktikám, ktoré poškodia tureckú demokraciu,“ povedala Denníku N expertka na Turecko Maryna Vorotňuková, ktorá pôsobí na bratislavskej Univerzite Komenského a v ukrajinskom zahraničnopolitickom think-tanku Prism.

Erdoğan bude mať podľa nových pravidiel pod kontrolou všetky politické procesy v krajine. „Počínajúc vládnou stranou AKP a jej poslancami cez vládu až po súdnictvo – v Turecku jednoducho nezostala nezávislá inštancia, zmizli kritické hlasy,“ rozpráva Vorotňuková.

Aj keby sa ukázalo, že výsledok nebol zmanipulovaný, podľa nej sa veľmi ťažko dá hovoriť o férovej kampani, ktorá predchádzala referendu. „S lídrami kurdskej opozičnej strany vo väzení, v atmosfére, keď tých, čo chceli hlasovať proti, označovali za stúpencov terorizmu, s využitím všetkých administratívnych zdrojov – toto referendum nemohlo spĺňať demokratické štandardy,“ dodala odborníčka.

K sultánovi prirovnáva Erdoğana napríklad turecký novinár Can Dündar, ktorý žije v európskom exile, odkedy mu doma hrozí väzenie, kde už skončilo vyše desať jeho kolegov z novín Cumhuriyet.

Ako na Turecko? Kriticky aj láskavo

Európska únia má teraz podľa Vorotňukovej dve možnosti, ako k „postatatürkovskému Turecku“ pristupovať. Buď sa od neho vzďaľovať, alebo sa ho snažiť naďalej udržať na svojej orbite.

Samotný vplyv Západu však môže byť len obmedzený. Samotná turecká opozícia – ako sa ukázalo už pred rokmi po tvrdo potlačených protestoch v parku Gezi v Istanbule – je veľmi slabá a nepripravená na silnejšiu reakciu.

„Odpoveď môže byť drsná – napríklad zrušenie prístupových rozhovorov. Nakoniec si však podľa mňa EÚ zvolí obidva prístupy: kritizovať, keď to bude potrebné, a snažiť sa udržať si Turecko blízko v kľúčových otázkach ako migračná kríza,“ hovorí Vorotňuková.

Podobne to vidí aj holandská europoslankyňa Kati Piriová, ktorá je tiež spravodajkyňou pre Turecko. „Milióny tureckých občanov sa hlásia k rovnakým európskym hodnotám. EÚ by im nikdy nemala zatvoriť dvere,“ napísala na svojom Twitteri.

“Outcome shows millions of Turkish citizens share same European values. The EU should never close door to them.”https://t.co/31xijahaak

— Kati Piri (@KatiPiri) April 17, 2017

Podľa nej je však teraz jasné, že Turecko sa nemôže stať členom EÚ s ústavou, ktorá nereprezentuje rozdelenie moci a nemá systém kontroly a protiváhy. „Ak sa to prijme bezo zmien, povedie to k formálnemu pozdržaniu prístupových rozhovorov,“ predpovedá Piriová.

Pokračovanie debaty o integrácii za súčasných okolností by podľa nej bolo fraškou. Po nedeľnom referende sa Turecko podľa nej vzdialilo od Európy, Erdoğanovo autokratické správanie spolarizovalo tureckú spoločnosť a poškodilo turecké hospodárstvo.

Turecko však naďalej ostáva členom NATO, milióny jeho občanov žijú v Európe, na svojom území má okolo troch miliónov utečencov a za jeho hranicami zúri vojna v Sýrii. Aj preto sa západné krajiny budú snažiť vyhnúť otvorenej konfrontácii.

Integrácia EÚ s Tureckom sa však už nielen podľa rakúskeho ministra zahraničia Sebastiana Kurza ukázala ako fikcia. O zavretých dverách hovorí a koniec dotovania Turecka požaduje aj nemecká poslankyňa Julia Klöcknerová z Kresťanskodemokratickej únie (CDU) nemeckej kancelárky Angely Merkelovej.