Slovenský manažér v Číne: Politika je horšia ako paličky zapichnuté v jedle

Prečo čínski zamestnanci do práce vždy meškajú? Čím sa radi zabávajú na firemnom večierku? Prečo tam šéf nikdy nesmie fajčiť lacné cigarety? Za dva roky v čínskej pobočke medzinárodnej firmy TOMÁŠ MURGAŠ nazbieral veľa historiek o nedorozumeniach, keď západná firemná kultúra naráža na čínsku realitu.

Nie ste lezec, rafter ani iný dobrodruh, čudujem sa preto, že vás zavolali ako hosťa na festival dobrodružstva a horského filmu. To je práca v kancelárii v Číne taká divočina?

V niečom áno, je to nápor na nervy. Čínsky pohľad na svet sa od nášho veľmi líši.

Napríklad v čom?

Číňan nikdy nepovie, že niečo nevie. Aby si zachoval tvár, tak to nikdy nespraví. Takže keď sa na ulici pýtate na cestu, každý, aj keď nevie, niekam vás posiela, vy hodiny blúdite, idete sa z toho zblázniť. Problém nie je v jazyku, ale v kultúre a nejde to vysvetliť. Treba to zažiť.

Iný rozdiel: pojem času. U nás, keď sme dohodnutí na ôsmu, že začíname pracovať, tak zamestnanci prichádzajú o ôsmej. V Číne to tak nie je. Oni prídu 10-20-30 minút po ôsmej ako keby nič. Mal som pod sebou 35 ľudí a naučiť ich chodiť načas mi trvalo tri mesiace.

Ďalej je tam veľmi prísna spoločenská hierarchia. Číňania sa neučia rozhodovať sami, od malička sú k niečomu vedení. Aj školu im vyberajú rodičia. Všetko majú nalinajkované a potom nevedia riešiť konfliktné situácie, lebo sa v nich neocitajú, všetko plnia submisívne.

Ak máte zamestnanca a potrebujete s ním vyriešiť nejaký problém, napríklad že mešká do práce, tak on tú situáciu rieši úsmevom. Neviete, čo si o tom myslieť. Úsmev nie je riešenie. Je to ich obranný mechanizmus, ktorý nás vytáča, lebo máme sklon v tom vidieť výsmech.

Ako riešia konflikty? Aj vtedy sa usmejú?

Stalo sa mi niekoľkokrát, že pracovník riešil konflikt odchodom. Normálne sa postavil a odišiel. My ostatní sme zostali sedieť, nevediac, či si odskočil na záchod, alebo kam. Keď som sa mu dovolal na telefón, povedal mi, že toto je zlý deň, som nervózny, kričím. Príde radšej zajtra, keď to bude lepšie – a zložil. Ste bezradní, lebo on sám situáciu riešiť nebude.

Okrem toho, Číňan nielen nepovie, že niečo nevie, nepovie vám ani, že vám nerozumie. Takže vám pritakáva, až po polhodine zistíte, že on vôbec netuší, čo vravíte. Preto som do pracovných pohovorov zvykol miešať kontrolné otázky typu: Akej farby máte auto? Aké je vaše obľúbené zviera? Ak on stále pritakával, vedel som, že absolútne nevníma, čo hovorím.

Čo Číňanov vytáčalo na vás?

Ázijci nemajú enzým na odbúranie alkoholu. Nepoznajú taký stav, že mať náladu z dvoch-troch pív. Oni sa hneď opijú a je im zle.

To ste predtým nevedeli?

Jasné, vedel. Len som vôbec nerozumel, prečo toľko pijú, keď z toho nemajú pôžitok. A Číňania pijú ešte viac než my. Na obchodnej večeri tečie pálenka potokom, každý si chcel so mnou štrngnúť, ledva som to ustál. Potom som zistil, že to robia preto, lebo to robíme aj my a oni sa domnievajú, že to tak má byť. Iný dôvod nemajú. Aj sa ma čínsky kolega pýtal, prečo Európania stále pijú alkohol. Vôbec tomu nerozumel,  nemal s tým stavom skúsenosť.

Keď idete v Šanghaji na diskotéku, na stoloch je všade plno alkoholu. Nie poháre, ale fľaše. Ľudia sedia za stolmi, ale nepijú, len ukazujú, že na to majú. Ak ste cudzinec, môžete tam piť zadarmo pri špeciálnom stole, podnik si želá vašu prítomnosť, chce pôsobiť západne. Len si treba dávať pozor na kvalitu alkoholu. Často býva pančovaný a potom vás z neho bolí hlava.

Tiež som dlho nerozumel, prečo si Číňania pri štrnganí s alkoholom namiesto do očí pozerajú na pohárik. Kto ho drží vyššie, ten má vyššie spoločenské postavenie. Podľa pohárika môžu všetci vidieť, koho si vážite, alebo naopak, kto prejavuje rešpekt vám.

Čo vám v Číne chýbalo?

Cit pre krásu a pohodlie v bývaní. Číňania to berú veľmi pragmaticky, byt je pre nich priestorom na prespanie. Nechápu, načo si vešať obraz na stenu a nejako byt zútulňovať. Nie je to vec peňazí, videl som moderné byty v drahej štvrti zanedbané, plné harabúrd.

Prečo je to tak?

Čína ekonomicky tak rýchlo napreduje, že to ľudia nestíhajú vstrebávať. Kultúra za hospodárstvom zaostáva. Výsledok toho je, že máte krajinu plnú moderných nákupných centier, v ktorých ľudia pľujú na zem a nechajú svoje deti normálne močiť do kvetináčov.

Kde presne ste pracovali?

V hlavnom meste provincie Ťiang-si menom Nan-čchang. Žije tam 5 miliónov ľudí.

Takže menšie čínske mesto.

Áno, a echt čínske. V celom meste jeden podnik pre cudzincov, mohlo nás byť päťdesiat, všetci sme sa poznali z videnia. Prvé dva mesiace som tam nestretol Európana. Predtým som pracoval na juhu v Šanghaji, Pekingu, Šenžene, kde je to odlišné a výrazne medzinárodnejšie. V centrálnej Číne som bol na uliciach ako Európan chodiaca atrakcia.

Pre koho ste pracovali?

Pre medzinárodnú spoločnosť MBA Empire. Jej náplňou činnosti je finančný consulting – poradenstvo pre banky a firmy. Expandovali do mnohých krajín, jedna z nich bola Čína a mňa si vybrali do pobočky, lebo som vedel po čínsky. Za trištvrte roka ma vyškolili a vyslali ako prvého pracovníka tímu. Mal som 28 rokov a zrazu som bol manažérom v Šanghaji.

Tam som sa toho veľa naučil, pretože tak ako Číňanom chýbajú základy západných spôsobov – na verejnosti grgajú, pľujú a podobne –, tak na druhej strane platí, že etiketa prejavovania úcty obchodnému partnerovi je v Číne oproti Európe omnoho rozvinutejšia.

Čo najhoršie sa dá vyviesť na obchodnej schôdzke v Číne?

Nesnažte sa darovať obchodnému partnerovi hodinky. A nikdy nehovorte o politike. Keď zistili, že som študoval na Taiwane, ich prvá otázka bola, komu patrí Taiwan. Vždy som sa to snažil zahovoriť, že politike nerozumiem. Raz však Slovák z môjho tímu odpovedal, že podľa neho je Taiwan samostatný, a bol koniec debaty, dotyčný sa postavil a odišiel.

Tiež je tabu Mao a vnútorná politika, aj pri mladých Číňanoch, čo študovali v Londýne. Zapichnúť do jedla paličky je tiež vrcholne neslušné, ale to cudzincom Číňania odpustia. Politiku nie.

Bolo cítiť politiku v biznise?

Politiku cítiť všade. Keď sa vyhrotil spor Číny a Japonska o ostrovy Senkoku, v televízii vyzývali občanov na bojkot japonských výrobkov. Nám ako zahraničnej spoločnosti, ktorá neobchoduje so štátom, sa našťastie politika vyhýbala, ale všetci ostatní ju musia riešiť.

Aký bol váš bežný pracovný deň?

Keďže sa tam nedá príliš spoľahnúť na zamestnancov, deň sa začínal tým, že som bol v kancelárii prvý, aby som ju otvoril. Zamestnanci sa zväčša ešte snažili do seba rýchlo nahádzať raňajky, lebo Číňan neraňajkuje hocičo, musia to mať varené: raňajky, obedy, večere. Chodiť na obedy po skupinách na striedačku, nie naraz, som ich učil tri mesiace.

Druhá vec, čo som ich naučiť nedokázal, sa týkala jedného momentu ich práce, keď sa museli rozhodnúť podľa seba. Nemohol som to rozhodnúť ja ani počítač – v istej chvíli sa museli rozhodnúť pre Áno alebo Nie podľa svojho pocitu.

Problém bol, keď som si pozeral štatistiky a zistil, že všetci vždy volia Nie. Tak som šiel za nimi, ešte raz im všetko vysvetlil. Kývali hlavou, že rozumejú. Po čase som si opäť pozrel štatistiky a videl, že zmena nastala: presne od mojej návštevy začali všetci vždy voliť Áno. Samostatne rozhodnúť sa nechceli.

Ako sa na pracovisku utužujú vzťahy? Osvedčil sa team­building?

Jasné. Idete na karaoke, objedná sa jedlo, pitie a všetci sa radujú a spievajú.

Druhá vec je teambuilding, ktorý nikto nenakazuje, funguje to spontánne. Zamestnanci prídu z obeda a niekto navrhne: čo keby sme si zaspievali? Postaví sa pätnásť dospelých ľudí, ktorí začnú spievať a hrať rôzne spoločenské hry. V mobile je aplikácia na miešanie kariet, na karte je otázka a ten, kto si ju vytiahne, ale nevie na ňu odpovedať, musí za trest vykonať úlohu – napríklad ľahnúť si nad kolegyňu a držať sa nad ňou desať sekúnd v kľuku. Takto sa všetci bláznia ako deti, potom skončia a vrátia sa k práci. Perfektne si oddýchnu.

Koľko majú dovolenky?

O dva týždne menej ako Slováci. Týždeň voľna je na čínsky nový rok. Vtedy miliarda Číňanov cestuje za rodinami, pridávajú sa vlaky a lístky sa rezervujú mesiace dopredu.

Dôležitá vo firemnej kultúre je motivácia. Čo zaberá v Číne?

Vyskúšal som všetky triky. Permanentku do posilňovne, večeru so šéfom, príspevok na plávanie, aj darčeky na narodeniny. Absolútne nič z toho nezabralo. Zabrali len peniaze.

Prečo je to tak?

Čína sa teraz vyšvihla na najväčšiu svetovú ekonomiku a Číňania si to veľmi dobre uvedomujú. V deň správy, že čínske HDP prekonalo Ameriku, prišiel za mnou jeden z podriadených, aby mi povedal: tak a teraz sa budete všetci učiť po čínsky a nie my po anglicky! Číňania si od čias kolonializmu pestujú z historických dôvodov pochopiteľný pocit krivdy, že cudzinci sú zlí, lebo Čínu zneužívali, a teraz sa karta konečne obracia.

Je to cítiť v biznise?

Toto nie. Samozrejme, všetko funguje na vzťahoch a kontaktoch. V tom majú výhodu domáce firmy, lebo kontakty majú. Na druhej strane, Číňania sú kapitalisti, ide im o zisk. Ak sa osvedčíte, tak vám dajú zákazku, hoci vybudovať obchodný vzťah môže dlhšie trvať.

Hovorím o službách, nie o tovare. Na tovar zo zahraničia sú vysoké clá. Preto vidno v Európe čínskych turistov nakupovať drahé značkové výrobky, tu sú omnoho lacnejšie.

Aké služby vaša firma ponúkala klientom?

Jednou z našich úloh bola správa aj pohľadávok. Keď niekto neplatil banke či splátkovej firme, bolo našou úlohou z neho tie peniaze dostať. Aj tam bolo cítiť rozdiel v kultúre. Na Slovensku dlžníka najlepšie vystrašíte, keď mu pohrozíte exekútorom. Na Číňana najlepšie zaberá vyhrážka, že zatelefonujete jeho mame. Funguje to bez ohľadu na dlžníkov vek.

Je to preto, lebo čínska rodina je veľmi silno hierarchicky usporiadaná. A spoločnosť takisto. Ľudia sa len ťažko vedia uvoľniť. Neexistuje situácia alebo priestor, kde by sa neznámi ľudia vo svojom voľnom čase mohli porozprávať a nemyslieť na to, kam patria a s kým hovoria. Aby sa s vami Číňan rozprával, musí si vás najprv spoločensky zadefinovať.

Zadefinovať?

Napríklad v bare za vami príde neznámy človek, ani sa nepredstaví a začne sa vypytovať: Koľko stála táto košeľa? Koľko zarábaš? Stalo sa mi vo výťahu, že sa ma susedia opýtali, koľko platím nájom: potrebovali si ma zaradiť podľa toho, koľko si toho môžem dovoliť.

Na to, aby si ich druhí ľudia spoločensky zaradili, míňajú Číňania strašné množstvo peňazí. Mal som pracovníka call centra s tristoeurovým platom, ktorý si kupoval opasok za 150 eur. Keď som sa ho na to pýtal, povedal mi, že ide na návštevu k svokrovcom a musí sa ukázať. Čo najdrahšie oblečenie, autá, alkohol – to všetko má dávať signál, že dotyčný na to má.  

Aký signál ste Číňanom vysielali vy?

Musel som sa prispôsobiť. Raz mi jeden podriadený vytkol, že podľa neho nie som šéf. Prečo? Šéf nefajčí také lacné cigarety. Má fajčiť tie najdrahšie. Ale čo robiť, keď mne tie drahé značky nechutili? Nakoniec som to vyriešil tak, že som si lacné cigarety prekladal do škatuľky od drahých a mal ju ostentatívne vyloženú na stole. Aby bolo jasné, kto je šéf.

Našli ste si v práci nejakých kamarátov?

Našiel, ale väčšinou to boli Číňania, ktorí žili dlho v zahraničí. Trochu smutné bolo, že ľudia, o ktorých som si myslel, že sme blízki kamaráti, tak v momente, keď vedeli, že z firmy odchádzam, ich kamarátstvo trochu opadlo. Ako keby sa im ho neoplatilo rozvíjať.

Aká bola situácia pri nábore zamestnancov? Museli ste ľudí zháňať alebo ich odmietať?

Ľudí bolo treba zháňať a navyše mali prehnané očakávania. Pýtali závratné platy s argumentom, že keď Čína ekonomicky rastie, tak ich musíme primerane ohodnotiť.

Problém číslo dva je veľká fluktuácia zamestnancov, na ktorú sa vlastne nedá pripraviť. Dôsledkom mentality vyhýbať sa konfliktom a nedávať nespokojnosť najavo je zvyk, že nespokojný človek hneď druhý deň po výplate nepríde do práce, vopred vám to neoznámi, nedovoláte sa mu. Každý mesiac sme robili zoznam strát: kto odišiel a kto nie.

Len dvakrát mi prišli výpoveď oznámiť: raz to bol pracovník, ktorý si išiel otvoriť dikobraziu farmu. Tým, že Čína veľmi rýchlo bohatne, majú ľudia neprimerané očakávania, sú veľmi netrpezliví.

U iných vidia znaky bohatstva a luxusu, ktorý sami nemajú, lebo sa nedokázali presadiť, a sú z toho nervózni. Pýtajú sa, prečo by mali pracovať za 350 eur, keď niekto si jazdí v Bentley? Raz sme mali vzburu medzi pracovníkmi, chceli zvýšiť platy, aj keď vôbec nezarábali málo.

Na to sa vám sťažovali oficiálne odbory?

Nie. Zamestnanci poslali najväčšieho odvážlivca, že chcú lepší plat, museli sme to riešiť.

Čo na čínskej mentalite dokážete oceniť?

Fascinovalo ma, že v takej ľudnatej krajine nikdy nečakáte v rade. Na Slovensku ísť k lekárovi znamená vždy aspoň dve hodiny čakania, v Číne poradovníky naozaj fungujú. V určitých aspektoch je to veľmi organizovaná spoločnosť.

Ak to celé zhrnieme, aký máte z Číny pocit?

Je to krajina, kde sa všetko meria peniazmi. Neexistuje objednať si v reštaurácii na obchodnom stretnutí len kávu, druhej strane by to vysielalo signál, že na viac nemáte. V Číne preto zákazníkom v reštaurácii nikdy neodnášajú zo stola taniere, aby všetci videli, že si niečo objednali. A pri rokovaní chce každý vedieť, aký máte obrat, zamestnancov, platy.

Fungovanie tamojšieho biznisu je pritom pre mňa stále záhada. Napríklad tam všetko mešká. Keď sme rekonštruovali kanceláriu, stavebníci sa zaviazali všetko dokončiť do dvoch mesiacov, ale prvý mesiac sa nikto neukázal, a potom sa to, samozrejme, nestihlo.

Možno sme my v Európe čudní, keď chceme mať všetko vždy pod kontrolou. V Číne nerozmýšľajú príliš dopredu, situáciu riešia, až keď nastane. Neviem, čo je lepšie. U nás sa tvárime, že to funguje, aj keď nefunguje. V Číne ihneď rátajú s tým, že to fungovať nebude.