Denník N

Ľudia volia fašistov, pretože tí jediní ich počúvajú, hovorí Nemec, ktorý pracuje s radikálmi

Stefan Schützler sa v Bratislave zúčastnil konferencie Value-Based Conflicts and Violence, ktorú organizovala nezisková organizácia PDCS. Foto – Zora Pauliniová/PDCS
Stefan Schützler sa v Bratislave zúčastnil konferencie Value-Based Conflicts and Violence, ktorú organizovala nezisková organizácia PDCS. Foto – Zora Pauliniová/PDCS

Stefan Schützler bol dva roky nezamestnaný, nachádzal sa na dne spoločnosti. Dnes ako sociálny pracovník sa venuje mladým radikálom vo východnom Berlíne.

Keď padol socialistický režim v Nemeckej demokratickej republike, Stefan Schützler sa stal nezamestnaným a dva roky bol na dne spoločnosti. Potom sa však pridal k terénnym sociálnym pracovníkom, ktorí na uliciach východného Berlína vyhľadávajú problémových jedincov. Pri práci sa stretáva aj s futbalovými chuligánmi, ktorých sa v Nemecku postupne podarilo vytlačiť vďaka investíciám spred majstrovstiev sveta v roku 2006. Chuligáni sú už len na zápasoch nižších amatérskych a poloamatérskych súťaží alebo pri zápasoch reprezentácie v zahraničí.

Prečo sa tínedžer pridá k extrémistom?

Dôvodov je mnoho. Veľa extrémistov pochádza z rodín, v ktorých niečo nefunguje, väčšinou majú problémových otcov. Počas svojej dlhoročnej praxe som zistil, že príchod do extrémistickej skupiny bol až druhá voľba. Tínedžer sa niekam snaží zaradiť, byť dobrý v škole či v športe, no nepodarí sa mu to. Mladí radi provokujú a skúšajú, kam až môžu zájsť. Preto ich priťahujú agresívni ľudia, ktorí sa neboja rozprávať nahlas. Ak sa už stanete členom extrémistickej organizácie, v susedstve sa stanete niekým.

Niečo ako prípad mladého slovenského hokejistu Samuela Feretu. Ten fašistické obrázky na svojom Instagrame obhajoval tým, že len chcel machrovať pred ľuďmi z 34-tisícového Humenného.

Áno, presne o tomto hovorím.

Dostanú sa do extrémistického prostredia aj deti, o ktoré sa rodičia zaujímajú?

Nie, pochádzajú z problémových rodín. Špecifické sú moslimské rodiny, v ktorých sú veľmi silné putá. Deti musia byť také, akí boli ich rodičia či starí rodičia. A keď sa už chcete vymaniť z tejto štruktúry, musíte to spraviť úplne. Môže to byť aj liberálna moslimská rodina, z ktorej vzíde radikál.

Na druhej strane, mnoho nemeckých rodín má slabé rodinné väzby. Zjednodušene povedané, o deti sa až tak nezaujímajú. Keď sa prechádzam po jednej štvrti východného Berlína, v ktorej pracujem, ráno o siedmej sa svieti len v detských izbách. Ráno tam vstávajú len deti, lebo rodičia nejdú do práce. Rodičia sa nezaujímajú ani o to, čo dieťa robí v škole. A ak sa nezaujímajú, deti sa prestanú snažiť. A to sa môže skončiť až tým, že sa pridajú ku kriminálnym či radikálnym štruktúram.

Tvrdíte, že ľudia, ktorí sa cítia vylúčení zo spoločnosti, sa z nej postupne začnú vyčleňovať sami.

Nemecká spoločnosť, a zrejme aj slovenská, sa stále viac a viac rozdeľuje. Vyššia vrstva intelektuálov a stredná vrstva, ktorá upadá do spodnej. To znamená, že ako člena spodnej vrstvy vás spoločnosť vyčlení tým, že máte málo peňazí, aj tým, že nie ste v médiách. Nikto sa nepýta na váš názor. Tak vzniknú termíny ako lživé médiá či falošné správy. Potom si povedia, že v tejto spoločnosti to teda asi nikam nedotiahnu, a začnú si hľadať miesto v paralelnej spoločnosti.

Ako by sa k ľuďom z dna spoločnosti, ktorí sympatizujú s extrémistickými stranami, mali postaviť intelektuálne elity a politici?

Mali by sa s nimi rozprávať, nech vedia, že niekto sa o nich zaujíma.

To je spôsob, akým sa na Slovensku do parlamentu dostal Marian Kotleba.

Každý chce byť vypočutý, to je prirodzené. Keď majú pocit, že sa o nich nikto nezaujíma, tak prvý, kto sa začne, podľa nich musí byť ten správny.

Radikalizuje sa mládež v Nemecku?

Nemám na to žiadnu štatistiku, len pocit. Vidím, že nemecká spoločnosť sa rozdeľuje, zväčšuje sa medzera medzi bohatými a chudobnými. Ľudia sa stávajú radikálnejšími, prichádza to vo vlnách. Momentálne sa ich počet pomaly znova zväčšuje. Skôr či neskôr budeme mať viac demonštrácií či útokov na migrantov. Pomaly sa to začína a vrchol to dosiahne o dva roky, potom to znova spadne.

Napríklad Slovensko nikdy nebolo bohatšie. Prečo sa práve teraz dvíhajú extrémisti?

A je každý bohatší?

Väčšina určite.

No a tí, ktorí nie sú, vidia, že Slovensko je bohatšie ako kedykoľvek predtým. Ale ja nie som. Prečo? Možno sú to menej vzdelaní ľudia, ktorí nepochopia zložitú odpoveď. Potom začnete hľadať jednoduché odpovede. Napríklad: je to chyba Rómov. Je to veľmi jednoduché a vysvetľuje to všetko.

Stefan Schützler (49)

Narodil sa v roku 1968 vo východnom Berlíne. Vyrastal v rodine, ktorej členovia boli v komunistickej strane. V roku 1990, už po páde Berlínskeho múra, nastúpil ako pohraničník, v tom čase však už nemal strážiť aké hranice. Dva roky bol nezamestnaný a padol až na dno spoločnosti. Potom sa stal terénnym sociálnym pracovníkom, ktorým je dodnes.

V rámci svojej práce sa venujete aj futbalovým chuligánom. Sú pre Nemecko v súčasnosti nebezpeční?

Pred majstrovstvami sveta 2006 išli veľké peniaze do sociálnej práce s futbalovými fanúšikmi. Odvtedy sa zvýšil počet mladých ľudí, ktorí sa stávajú fanúšikmi. Zároveň sa zvýraznil rozdiel medzi ultras a chuligánmi. Veľmi veľa mladých sa pridáva k ultras, ktorí vytvárajú atmosféru na štadióne, choreografie. Potom je tu chuligánska scéna, ktorá sa líši v závislosti od každého klubu. V Dortmunde máte silnú chuligánsku scénu, no v Mníchove sú silní ultras, ktorí sú skôr ľavicoví. Pravicových extrémistov máte vo Frankfurte či v Kolíne nad Rýnom. Potom tu máme ešte riots, ktorým ide iba o to, aby sa pobili.

Prečo sú chuligáni typickí práve pre futbal?

V Nemecku je to najmasovejší šport, máte väčšiu šancu nájsť si nepriateľa. Má to niečo s tradíciou a fandením konkrétnemu tímu. Úprimne, keď máte na štadióne 40-tisíc opitých mužov, vždy tu bude aspoň zopár takých, ktorí sa chcú biť. To je štatistická záležitosť.

Ak má Nemecko problémy s chuligánmi, býva to buď počas zápasov reprezentácie, alebo v nižších ligových súťažiach.

Nemá to však nič spoločné s reprezentačným tímom. Problémy prichádzajú len v prípade, že hráme vonku. Je to šanca vyraziť do zahraničia a pobiť sa s niekým. Nie sú to fanúšikovia, napríklad ako Angličania, ktorí idú na zápas, preženú to s alkoholom a potom sa možno pobijú. Naši idú napríklad do Poľska s cieľom biť sa.

Problém s chuligánmi je vo štvrtej lige a nižšie – v amatérskom a poloamatérskom futbale. Stále sú tam štruktúry, aké boli v profesionálnom futbale pred dvomi desaťročiami. Málo ľudí, málo policajtov, často hrajú proti sebe tímy zo susedných miest. Tiež je tam slabá sociálna práca a lístky sú lacné.

Dynamo Drážďany hrá v druhej lige a s chuligánmi má veľký problém.

Drážďany sú hlavným mestom Saska a majú veľký problém s neonacistami a radikálmi. Sami seba nazývajú futbalovými fanúšikmi. Ja pracujem s rivalom Dynama – Unionom Berlín – a v posledných rokoch vidím, že na štadióne a okolo je všetko pod kontrolou. Problém je to, čo sa deje v dňoch, keď nie sú zápasy. Dynamo je v regióne pojem, každý nosí jeho dres a hlási sa k nemu. A ak niekto zaútočí na migrantov a má pri tom oblečený ten dres, tak si všetci povedia, že aha, toto sú chuligáni z Drážďan.

Foto - Zora Pauliniová/PDCS
Foto – Zora Pauliniová/PDCS

Počas migračnej krízy vyťahovali fanúšikovia v Nemecku na ligových zápasoch transparenty s odkazom „Refugees welcome“ (Utečenci sú vítaní). Bolo to vtedy až také idylické?

Bolo to zaujímavé obdobie. Ukázalo, že naši politici nedokázali zvládnuť krízu, boli úplne beznádejní. Keď prišiel prvý vlak do Mníchova, tri týždne žiadny politik nevedel, čo robiť. Boli tam len dobrovoľníci, policajti, sociálni pracovníci či zdravotníci, ktorí robili svoju prácu ako vždy. Bez nich by kríza viac eskalovala.

Na druhej strane, slabosť politikov bola výborným podhubím pre konšpiračné teórie. Vtedy nadišla chvíľa na jednoduché odpovede pre pravicových extrémistov. Pýtali sa: Čo robíte? Kam to vedie? Koľko migrantov prichádza? Kto sú? Iba sa pýtali a nikto im neodpovedal. Vtedy Nemecko ukázalo svoje dve tváre – modernú, liberálnu, otvorenú svetu; ale ukázala sa aj stará tvár Nemecka, ktorá nikdy nezmizla, nikdy. Teraz sa pomaly vracia.

Tvrdíte, že sa pomaly vracia stará tvár Nemecka. Nepoučili ste sa teda z vlastných chýb?

Nie, nepoučili. Neviem, ako je to u vás, ale my o tom na verejnosti nehovoríme. Môj starý otec bojoval na fronte, druhý bol dispečer na berlínskej železnici a vieme, kam vypravoval vlaky. Nikdy sme sa však o tom nerozprávali. Ak aj áno, tak ma upozornili, aby som tie veci nerozprával na verejnosti. Niekde v pivniciach však ľudia stále majú uniformy, výtlačky Mein Kampf, stále si rozprávajú vtipy o Židoch. Vždy to tam bolo, ale skryté. Už sa o tom však začína rozprávať hlasnejšie, no v modernom jazyku. Už to nie je o Židoch, ale o iných kultúrach či národných identitách. Prakticky to isté.

Čo je to Hogesa?

Je to hnutie Chuligáni proti salafistom. Stali sa populárnymi asi pred dvomi rokmi, keď začali organizovať demonštrácie proti moslimom hlavne v Kolíne nad Rýnom a na vidieku. Kolín, Frankfurt, Dynamo Berlín, Hansa Rostock. Boli to ľudia z rôznych klubov prepojení s radikálnymi pravicovými organizáciami ako Pro Deutschland. Dali im know-how na demonštrácie, dali dokopy päťtisíc ľudí, mali viac protestov. Pomaly však upadli, zostali na sociálnych médiách. Upadli, lebo väčšina chuligánov nie je až taká politická, im ide o bitky. Nebolo veľmi reálne, aby sa spojili s rivalmi na boj proti salafistom. Polícia ich masívne sledovala. Bol to pokus o zjednotenie ľudí pod jednou vlajkou proti jednému nepriateľovi – salafistom, utečencom, moslimom, komukoľvek.

V Nemecku žije už tretia generácia moslimov, ktorí sa tam narodili. Vytvára problémy to, že sa izolujú?

Od 70. rokov máme veľkú moslimskú komunitu, väčšinou ide o Turkov. Ak sú problémy, opäť je to otázka druhej voľby. Prví moslimovia, ktorí k nám prišli, sa snažili byť viac nemeckí ako Nemci. Keď sa vrátili späť domov, volali ich Nemci. Keď však prišla ekonomická kríza a zjednotenie Nemecka, cítili sa ako občania druhej kategórie a začali sa vo veľkom spájať. Už to nie je len o tom, že obývajú isté časti miest, ale majú aj vlastné mestá v mestách. Narodíte sa tam, vyrastiete a zomriete bez toho, aby ste rozprávali po nemecky. Takisto sa oddeľujú kultúrne. Turecký islam bol liberálnejší, teraz sa stáva radikálnejší. Toto je problém – veľa v Nemecku narodených radikálov, ktorých predtým odvrhla spoločnosť.

Na rozdiel od Slovákov stále nemáte v parlamente fašistov, no po najbližších voľbách sa môže stať, že sa tam dostane Alternatíva pre Nemecko .

Nepovedal by som, že ide o fašistov. Je to nálepka, ktorú im dávajú, aby vyzerali ešte horšie. Ak by kandidovali tu, nazvali by ste ich národní konzervatívci. Strana bola antieurópska, až kým neobjavila migrantov. Nikto sa nezaujíma, čo hovoria o ekonomike či sociálnych otázkach. Môže sa stať, že sa dostanú do parlamentu.

Ale nebudú vládnuť.

Nie. Štyridsať percent ľudí stále nevolí, ani pri tejto situácii s migrantmi. To je takmer polovica ľudí, ktorá odmieta demokraciu. Je to problém, ktorý sa časom môže stať vážny. Ale nie v najbližších rokoch.

Teraz najčítanejšie