„My nie sme historici.“ Alebo ako Slováci za Tisa udávali

Autorka je historička,
Fakulta sociálnych vied Univerzity Karlovej

Ja si o holokauste nemyslím nič, opakujem znovu, ja nie som historik a nemôžem sa odborne vyjadrovať ku každej téme spred 70 rokov,- znie dnes už takmer pamätná odpoveď poslanca strany Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko Milana Mazureka na otázku, čo si myslí o prenasledovaní židovskej menšiny na Slovensku v rokoch 1939 až 1945.

V podobnom (nelogickom) duchu reagoval v diskusnej relácii RTVS na konci minulého mesiaca aj podpredseda tejto strany Milan Uhrík. K výročiu „nejakých transportov“ (čítaj deportácií slovenských občanov židovského pôvodu) sa vyjadriť nechcel, pretože vtedy nežil. Oslavovať vznik vojnového štátu 14. marca 1939 sa však nezdráha napriek tomu, že sa narodil o viac ako štyri desiatky rokov neskôr. Ide o pripomienku slovenskej štátnosti a to je celkom iná príležitosť, dodal s prázdnym výrazom v tvári Uhrík.

Korunu tomuto marazmu nasadila Petra Demková, asistentka nezaradenej poslankyne Martiny Šimkovičovej. Demková na skutočnosť, že niekto v noci na Zelený štvrtok posprejoval sídlo festivalu Pohoda antisemitským napísom Jude Raus, reagovala slovami, že za týmto činom môžu stáť skupiny (platené finančníkom Georgeom Sorosom, chcelo by sa na základe jej skorších vyjadrení dodať), ktoré sa snažia vyvolať dojem, že „my sme vlastne vždy boli a aj sme väčšími fašistami ako Nemci“.

Prepísať minulosť

Uvedené vyjadrenia nie sú len príkladom ťažkej ignorancie, a hoci sa vzťahujú k (moderným, no predsa) dejinám, ich cieľom nie je len prepísať minulosť. V súlade so stále priživovaným mýtom obete sa snažia presvedčiť širšiu spoločnosť, že krajina je aj dnes v ohrození.

Nie je to pritom len antisystémová strana Mariana Kotlebu, či pôvodná strana poslankyne Šimkovičovej Sme rodina, kto slovenské dejiny vysvetľuje zásadne cez prizmu utrpenia a ohrozenia. Pocit ohrozenia sa paradoxne snažia navodiť aj inak mainstreamové politické zoskupenia. Tie sa v rozštiepenom straníckom systéme zo strachu pred stratou elektorátu radikalizujú. Takzvaná migračná kríza, ktorá sa na Slovensku reálne prejavila vlastne len v poklese žiadostí o azyl, pritom odkryla slovenský príbeh o sebaľútosti v celej svojej nahote. Stále nespracovaným problémom však je, že v príbehu prvej „slovenskej štátnosti“ sme však „my“ neboli tak celkom obeťami.

Udania

Historici, etnológova, sociológovia a mnohí ďalší spoločenskí vedci a vedkyne už poukázali na prepojenosť veľkej časti majoritnej spoločnosti s režimom. Mimoriadne dôležitý a stále prebiehajúci orálnohistorický výskum tiež pomohol korigovať niektoré skoršie tézy o mlčiacej spoločnosti. Ústne svedectvá a písomné dokumenty o nezištnej pomoci a odpore časti spoločnosti dopĺňajú stovky udaní, v ktorých manžel donášal na manželku, sestra na brata a sused na suseda.

Mnohé spomedzi rukou napísaných listov odhaľujú, že kým pisatelia mali často problém s písomným prejavom, nebáli sa politickým predstaviteľom dať na vedomie, čo presne od nich požadujú.

„Som proti zamestnávaniu žida, preto prosím Vás nariaďte jeho okamžité odtransportovanie, aby som bol konečne kľudný“, znel napríklad jeden taký list adresovaný obávanému radikálovi a ministrovi vnútra Alexandrovi Machovi v priebehu prvej deportačnej vlny z roka 1942.

„Netreba zvlášť prizvukovať, že Slováci plným právom dovolávajú sa urýchleného vybavenia arizovania židovských podnikov“, žiadali zo stredného Slovenska.

Natrvalo rozvrátené rodiny

Keď Milan Mazurek vyzýva mladých ľudí k návratu k hodnotám ako sú „česť, odvaha, alebo vernosť“, myslí tiež na tie princípy, ktoré počas vojny natrvalo rozvrátili rodiny? Mám sa snáď zachrániť tým, že sa nechám rozviesť? pýtala sa prezidenta Jozefa Tisa „árijská“ manželka Žida z Trenčína: „To sa ale od nás istotne nebude žiadať, veď bolo by to nielen proti prikázaniu Písma svätého ‚Čo Boh stvoril, nech človek nerozlučuje‘, ale bolo by i neľudské žiadať o tento rozvod. Keďže žijem už toľko rokov v šťastnom manželstve s mojím mužom.“

Je toto tá morálka, o ktorej štylizovaní národovci tak radi hovoria?

Do dejín patria aj zlyhania

Ak do slovenských dejín patria príbehy o spravodlivom Jánošíkovi, o nezlomných obrodencoch, alebo národných mysliteľoch, nech už je nimi myslený ktokoľvek, prečo sem nepatria tiež dejinné pošmyknutia a zlyhania? Ak slovenskosť určuje miera utrpenia, prečo ju netvorí aj utrpenie páchané na druhých? A ak štátnosť znamená vznik nedemokratického režimu, podľa akej logiky tu nemá svoje miesto tiež rozsiahla kolaborácia väčšinového obyvateľstva výmenou za kúsok niekoho nábytku, šatstva, domu či živnosti?

Je zrejmé, že pre stranu Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko predstavuje slovenský národný socializmus alternatívu súčasnému establishmentu. Odpoveďou na vstup extrémistických strán však nemôže byť radikalizácia mainstreamu. Zmenu môže priniesť len skutočne celospoločenská reflexia rokov 1939 až 1945, vrátane toho, ako sa v danom období zachovala slovenská spoločnosť.