Mier ako ilúzia
Sú dva extrémne scenáre možných budúcností: globálna totalita alebo opevnené enklávy s rozmanitými režimami.
Áno, dá sa súhlasiť s názorom, že bez dialógu náboženstiev niet mieru na svete. Rovnako však platí, že aj s dialógom náboženstiev vojny boli, sú a budú. Vcelku je jedno, či ide o náboženskú neznášanlivosť, alebo náboženské konflikty sú iba alibi pre iné (zväčša teritoriálne, mocenské, etnické, národnostné a ekonomické) príčiny násilných stretov.
Medzináboženský dialóg má svoju históriu aj v modernom veku. Dva pokusy z rokov 1893 a 1993 (Prohlášení ke světovému étosu. Deklarace světových náboženství. Praha 1997) sú najznámejšie. Po prvom nasledovali dve svetové vojny. Ten posledný razil tézu kultúry nenásilia v čase, keď sa schyľovalo ku globálnej explózii islamistického terorizmu, mohutným migračným vlnám, resuscitácii novej polarizácie sveta, k „objavu“ hybridnej vojny. A to nehovorím o klimatických zmenách, obmedzenosti neobnoviteľných zdrojov a podobne.
Keďže kultúra, podobne ako náboženstvá, národy a politické ideológie, je výtvorom ľudí, u mnohých vzniká pocit, že demokratické pomery sú lokálna, možno aj epizodická záležitosť a teritoriálne, mocenské a ekonomické záujmy sú večné a globálne.
Dva extrémne scenáre možných budúcností: 1. globálna totalita alebo 2. opevnené enklávy s rozmanitými režimami. Čo s tým?
No čo už – ako doteraz: kombinácia izolacionizmu („ohradené“ enklávy), spájanie civilizačne príbuzných štátov do únií a blokov, lokálne konflikty, vyvažovanie záujmov diplomaciou a tak podobne. V ríši sci-fi sa medzitým bude uvažovať o osídľovaní vesmíru či víťazstve umelej inteligencie nad ľudstvom. Na Zemi sa medzičasom budú usilovať o hegemóniu rozmanité spirituality, vrátane politických ideológií. Do hry možno prehovorí aj príroda, ktorá síce nemá „záujmy“, ale je schopná vykázať ľudstvo do úplnej ničoty.
Krédo jednotlivého človeka v tomto všetkom môže byť staronové a priezračne jednoduché. Však to poznáte z kánonických kníh. Staronové a priezračne jednoduché budú aj prekážky pri jeho naplňovaní: ľudia málokedy kráčajú cestou, po ktorej by mali – vo vlastnom aj všeobecnom záujme – kráčať. Takže krok vpred, krok vzad, krok doprava, krok doľava. To iba veda a technológie sa rútia vpred, akurát boh vie kam.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
