Ako 18-ročný začal pracovať pre New York Times. O rok neskôr dostali Pulitzerovu cenu články, ktorých je spoluautorom

Prečítaním článku podporíte fundraisingový projekt študentov – Štipendijný fond Bilgymu.

Lincoln Pigman (1997) je študent vojnových štúdií na King’s College London a korešpondent pre New York Times. Narodil sa v Helsinkách, vyrastal v Moskve a polovica jeho rodiny pochádza z USA. Po prvom ročníku na univerzite začal stážovať pre moskovskú pobočku NYT. Pomáhal s prípravou článkov o ruských kybernetických a dezinformačných aktivitách v zahraničí, za ktoré bol americký denník v pondelok 10. apríla ocenený prestížnou Pulitzerovou cenou.

Aká bola tvoja prvá reakcia, keď si sa dozvedel, že článok, na ktorom si pracoval, získal Pulitzerovu cenu?

Samozrejme som sa tomu veľmi potešil. Som rád, že zahraničné spravodajstvo, ktoré New York Times (NYT) robí, získava medzinárodné uznanie. Platí to obzvlášť v súčasnej dobe, keď mnoho svetových novín z rozpočtových dôvodov okresáva alebo zatvára svoje zahraničné pracoviská.

Za čo konkrétne ste cenu získali?

Ide o sériu desiatich článkov, ktoré boli zverejnené počas roka 2016. Texty ukazujú, akým spôsobom sa pokúša Rusko vplývať na zahraničné dianie, v mnohých prípadoch spôsobom, ktorým sa mieša do vnútorných záležitostí štátov. Pracoval som na troch článkoch. Kybernetické útoky boli jedna téma. Ďalšie témy obsahovali používanie kompromitujúceho materiálu, dezinformácie a podobne.

Aké boli tvoje úlohy?

Pomáhal som hľadať informácie, kontaktoval som zdroje a veľa som písal. Pri jednom článku som napríklad kontaktoval rôzne neziskové organizácie na Ukrajine, kde som zisťoval, akým spôsobom Janukovyč vplýva na politické dianie v krajine.

Čo bolo na tom celom najťažšie?

Keď mi povedali, že moje články nemôžu mať viac ako 500 slov, spadla mi sánka. Dovtedy som bol zvyknutý písať texty, ktoré mali aspoň dvakrát toľko. Myslím si, že povedať veci jasne, vyvážene a zároveň stručne bola jedna z najväčších výziev. Zároveň mi to však veľmi pomohlo, naučil som sa písať kratšie, moje paragrafy sa skrátili. Učil som sa za jazdy.

Študuješ vojnové štúdiá, čo je akási kombinácia vojenskej histórie, bezpečnosti a medzinárodných vzťahov. Nikdy si teda žurnalistiku neštudoval. Máš pocit, že je to nevýhoda?

Veľa sme sa o tom rozprávali so starším bratom, ktorý pracuje ako novinár v Bruseli. Nie som si istý, či dokáže žurnalistická škola vytrénovať človeka nato, aby dôkladne zvládal nároky odborného politického spravodajstva. Spomínam si na jeden rozhovor, kde Ben Rhodes, člen Bieleho domu a bývalý zástupca poradcu pre národnú bezpečnosť, hovoril, ako za ním počas rokovaní o Iránskej nukleárnej dohode chodili novinári bez odbornej vedomosti o danej problematike. Chýbala im znalosť nukleárnej proliferácie a hlbšie pochopenie medzinárodných vzťahov daného regiónu. Rhodes sa raz vyjadril, že mu to umožnilo novinárov kontrolovať a diktovať priebeh celého procesu.

Obmedzuje nejako Kremeľ fungovanie moskovskej pobočky NYT?

Myslím si, že miera obmedzovania, tak ako sa o tom hovorí na Západe, je prehnaná. Cenzúra v Rusku je veľmi malá. Okrem prípadu krymského dopisovateľa pre Radio Free Europe/Radio Liberty, ktorý je stíhaný za kritizovanie ruských aktivít na Kryme, si v tejto chvíli nespomínam na podobný prípad, keď by štát zasiahol do práce novinára. Čo sa týka vyhostenia zahraničných novinárov z krajiny, viem len o dvoch prípadoch. Jeden z nich je Luke Harding z The Guardian. Oveľa väčší problém je súkromné vlastníctvo médií, prevažne televízií, ktoré sú v rukách oligarchov a v mnohých prípadoch ponúkajú veľmi zaujatý pohľad na dianie v krajine. Vidím to ako problém, pretože najviac ľudí stále čerpá informácie len z televízie.

Ak tomu správne rozumiem, hovoríš, že zahraniční novinári nie sú obmedzovaní. Platí to aj o domácich?

Existujú problémy na severnom Kaukaze, ale do toho nechcem zachádzať. Myslím si, že vo vnútrozemí Ruska majú podobnú voľnosť ako tí zahraniční. Väčším problémom je zraniteľnosť samotných médií. Napríklad nie je zaručené, že kontrakt novín s tlačiarňou dlho vydrží. Ak takáto tlačiareň robí zákazky aj pre štát a noviny sú vnímané ako protivládne, tlačiareň bude mať tendenciu od zmluvy s novinami odstúpiť.

Jedna z tém, ktoré sa v ocenených článkoch objavujú, je dezinformácia. Aké sú podľa teba najúčinnejšie spôsoby, ako ich vplyv odvrátiť?

Umlčať zdroj, ktorý šíri dezinformáciu, je jednoduchšie ako vyvrátiť nepravdu, nemyslím si však, že je to ten správny spôsob. Vypínanie stránok, ktoré sa zaoberajú cieleným šírením nepravdivých informácií, je podľa mňa vždy jednoduchšie ako dať si námahu a vysvetliť, prečo a ako jednotlivé správy, ktoré tam nájdeme, nie sú založené na pravde. Preto som veľký fanúšik iniciatív, ako sú EU Disinformation Review alebo NATO Center of Strategic Communications, ktoré majú práve toto za úlohu. Dôkazy z Pobaltia naznačujú, že keď sa krajiny snažia stránky ako Sputnik umlčať, ich čitateľská základňa sa zväčší.

Takže štáty by nemali obmedzovať aktivity portálov, ktoré šíria dezinformáciu, ani keď ide o dokázateľnú lož?

Myslím si, že je dôležité uvedomiť si, ako ruská vláda, alebo mnoho Rusov vo všeobecnosti, vníma západné médiá. Bez ohľadu na to, či v skutočnosti šíria propagandu, alebo nie, Washington Post alebo New York Times sú v Rusku brané ako provládne, respektíve proamerické denníky. Sú u nás vnímané ako hlasné trúby západných krajín. Presne tak, ako západné krajiny vnímajú RT alebo Sputnik, ako nástroje ruskej propagandy. Cenzúra a obmedzovanie fungovania spomínaných ruských médií v západnej Európe vytvárajú nebezpečný precedens. Len čo ich začnú krajiny ako Nemecko alebo Francúzsko obmedzovať, Rusi sa začnú pýtať: ak my nemôžeme mať naše médiá vo vašej krajine, prečo by ste ich mali mať vy u nás?

Smeruje Rusko do krízy?

Ono už v kríze je. Spoločenská zmluva na ruský spôsob, kde sa ľudia zrieknu časti svojich slobôd, prípadne osobného ekonomického blahobytu v prospech postavenia svetovej veľmoci, prestáva fungovať. Prechádzame krízou viery, či tento systém je udržateľný. Marcové protesty mladých ľudí sú toho signálom. Neviem jasne povedať, do akej miery v dôsledku toho Putin stráca podporu. Som si však istý, že Dimitrij Medvedev si svojím správaním vykopal oveľa hlbší hrob ako Vladimir Putin.

Keď sa rozprávam s Rusmi v Londýne, často počujem, že Putin pomohol dať Rusko dokopy z chaosu 90. rokov.

To áno, ale stanoviť 90. roky ako „benchmark“, na základe ktorého budeme hodnotiť jeho prínos, je podľa môjho názoru veľmi nízky štandard.

Mnoho ľudí sa domnieva, že do teroristických úrokov v Petrohrade bola zapojená ruská tajná služba. V reakcii na tieto domnienky si napísal na Facebook vyjadrenie, z ktorého som mal pocit, že ťa takéto špekulácie urazili. Mýlim sa?

Myslím si, že je absolútne priechodné povedať, že do toho zapojení neboli a tá situácia iba poskytla politické možnosti, ktoré Putin využil. Tým vyjadrením som chcel povedať, že ľudia v zahraničí majú normu prisudzovania možného zapojenia ruskej tajnej služby do takejto tragédie oveľa nižšiu ako v iných európskych krajinách. Niečo také by bolo nepredstaviteľné napríklad v Británii a myslím si, že by sme mali aj v prípade Ruska k takémuto záveru pristupovať s väčším rozhľadom a obozretnosťou.