Príručka pre populistov – dnešná éra hnevu sa zrodila pred vyše 200 rokmi

Keby populisti a fašisti – od Trumpa až po Kotlebu – nepohŕdali vzdelaním, vedeli by, že majú predchodcov zvučných mien. Mohli by sa odvolávať na Rousseaua, duchovného otca nacionalizmu, ktorý sa v 18. storočí ako prvý vzoprel osvietenskej elite na čele s Voltairom. Mohli by sa odvolávať na filozofov od Herdera po Nietzscheho, na spisovateľov od Puškina po Schillera, na revolucionárov od Bakunina po nemeckých romantikov.

Ale to by museli prečítať aspoň jednu knihu – Age of Anger: A history of the present (Vek hnevu: dejiny súčasnosti), ktorú vlani vydal indický spisovateľ Pankaj Mishra. Autor rozpráva málo známy príbeh o odvrátenej strane európskeho osvietenstva, o početných vzburách voči modernite a globalizácii. A pripomína nám, že Putin, Erdogan, Trump či Orbán sú pokračovaním tohto príbehu, na ktorý sme – učičíkaní pokrokom a mierom – zabudli.

Toto zabúdanie je však celkom pochopiteľné, lebo pokrok – teda zbohatnutie ľudstva – je naozaj fascinujúci. Celé tisíce rokov žili ľudia v prepočte zhruba za tri doláre na deň, generácia za generáciou, bez nádeje na zlepšenie života – pokrok si nikto nevedel predstaviť, lebo s ním ľudstvo nemalo skúsenosť. A potom nastal skok, keď zhruba od roku 1800 dodnes stúpol priemerný denný príjem z 3 na 33 dolárov.

V dejinách ľudstva je to úplne nová éra, za ktorú vďačíme osvietenstvu, tvrdí Deirdre N. McCloskey, autorka knihy Bourgeois Equality: How Ideas, Not Capital or Institutions Enriched The World (Meštianska rovnosť: Ako idey, nie kapitál alebo inštitúcie, urobili svet bohatým).

Záhada slova počestnosť

Každá z oboch kníh rozpráva iný príbeh o tej istej dobe a obaja autori sa v nich zaoberajú dejinami ideí, lebo práve tie boli motorom vývoja.

Začnime McCloskeyovou. Na 800 stranách – s pomocou nespočetných citátov a údajov – vysvetľuje, prečo sa revolúcia pokroku odohrala práve v Európe, hoci v roku 1800 boli Čína, India alebo Japonsko technologicky aj inštitucionálne podobne vyspelé.

Hlavným motorom prudkého ekonomického rastu nebola podľa neho akumulácia kapitálu, ako tvrdia mnohí historici a ekonómovia, ale – slová. Jedným z takých revolučných slov bola „počestnosť“ (honesty). Ešte v stredoveku bolo vyhradené len pre aristokraciu (bežný človek nemohol byť počestný), ale v polovici 18. storočia si ho privlastnilo rozvíjajúce sa meštianstvo a rozšírilo výklad toho, čo počestnosť znamená. K pravdovravnosti a cudnosti pribudla „spravodlivosť“ a „zodpovednosť“.

Autor tvrdí, že v ére osvietenstva začali hrať významnú rolu obchodníci a podnikatelia, ktorí potrebovali novú dohodu o pravde a spoľahlivosti, pretože bez nej by nefungovala výmena tovarov. Počestnosť sa tak stala kľúčovou hodnotou a jej nový výklad sa z Anglicka a Holandska rýchlo rozšíril po celej Európe. Presadila sa myšlienka, že každý má právo na podnikanie a inováciu, ktoré boli zároveň uznané za spoločenské dobro bez ohľadu na to, kto mal z neho práve okamžitý prospech.

Jedným z kľúčových okamihov bol rok 1742, keď istý John Tuite získal v Anglicku oficiálne patent na zlepšenie parného stroja, pričom argumentoval tým, že jeho použitie ušetrí pracovné sily. Až dovtedy však mohol byť totiž každý patent uznaný len vtedy, ak jeho použitie naopak zvýšilo zamestnanosť, čo, samozrejme, brzdilo akúkoľvek inováciu. Touto zmenou nazerania na podnikanie a vynálezy sa uvoľnili historické brzdy a revolúcia sa mohla začať.

Tá sa však nemohla uskutočniť vo vyspelej Číne či Japonsku, pretože tamojšie spoločnosti zostávali prísne hierarchizované a „počestnosť“ zostávala privilégiom vysokých vrstiev. Nemohla sa tak zrodiť spoločenská dohoda na tom, akú hodnotu a významy majú slová ako pravda, primeraný zisk či práca. V japonskej hierarchii bol na prvom mieste vládca, nasledovaný samurajom, roľníkom, remeselníkom – a až takmer na poslednom mieste sa vyskytoval obchodník. Ani v Číne či v Kórei by obchodníka nikdy nenazvali džentlmenom.

To bol mimochodom aj problém antického Ríma, kde v hodnotovej hierarchii stála najvyšie nepracujúca aristokracia, kým práca inžiniera či obchodníka bolo vystavená pohŕdaniu. To bol aj problém arabskej civilizácie, kde náboženstvo zakazovalo žiadať úroky z pôžičky (to platilo dlho aj v kresťanskej Európe), zakazovalo teda zisk.

To znamená, že hlavným motorom pokroku boli idey liberalizmu a prijatie postoja, že túžba po osobnom (primeranom) zisku je v konečnom dôsledku prospešná pre všetkých. „Kým ľudia nezačali obdivovať jeden druhého pre jeho obchodovateľnú hodnotu, ich ekonomiky sa potácali okolo troch dolárov na deň,“ píše autor. Táto premena sa mohla podľa neho odohrať kdekoľvek na svete, udiala sa však v Európe, ktorá vďaka tomu začala vládnuť svetu.

„To, čo zmenilo Európu a neskôr celý svet, bol jazyk, akým sa hovorilo o obchode a výrobe a zlepšovaní, bola to verejná diskusia o práve na lepší život pod vplyvom takých ľudí, ako boli Voltaire, Montesquieu, Smith,“ píše autor.

Rousseau vs. Voltaire

McCloskeyovej obhajoba modernity a liberalizmu je pôsobivá, kým si neprečítate Pankaja Mishru, ktorý rozpráva úplne iný príbeh a prichádza k záveru, že éra osvietenstva bola sprevádzaná takým „násilím, hystériou a zúfalstvom“, že dnešná mierová Európa je v skutočnosti skôr výnimkou než pravidlom. A že Voltaire, považovaný za apoštola slobody a tolerancie, bol v skutočnosti arogantný elitár.

Aj Mishru súhlasí s tvrdením, že osvietenstvo objavilo samotnú ideu pokroku ako súhru aktivít slobodných jednotlivcov. Len pripomína, že pre samotného Voltaira to bola len abstraktná úvaha, keďže napísal: „Nikdy sme netvrdili, že osvietime aj obuvníkov a slúžky.“

Voltaire bol prototypom liberálnej elity, ktorú dnes tak nenávidia populisti a ich voliči. Závratne zbohatol na globálnom obchode s obilím a výrobe švajčiarskych hodiniek, na špekuláciách s nehnuteľnosťami a vydávaní svojich kníh. A bol to najvplyvnejší intelektuál svojej doby.

Z dnešného pohľadu to nebol žiadny demokrat. Bol dôverníkom ruskej cárovnej Kataríny Veľkej, ktorú podporoval v jej snahe pozápadniť Rusko a v jej vojnách proti Poliakom a Turkom, ktorých považoval za zaostalé národy nehodné existencie. Na jednej strane hovoril o bratstve a rovnosti ako o univerzálnej idei, na druhej bol otcom autokratického modelu elít, ktoré národom vnucovali modernizáciu zhora, čím – ako píše autor – vydláždili cestu „k radikalizácii tých dole“.

Prvým, kto rozpoznal a pomenoval pokrytectvo osvietencov, bol Jean-Jacques Rousseau, ktorý vyhlásil vojnu svojej vlastnej kozmopolitnej spoločenskej triede, jej privilégiám a bohatstvu. Sťažoval sa, že v Európe sú národné zvyky „denne bastardizované tendenciou prijať maniere a chute Francúzov“, zastal sa Poliakov proti Voltairovi a pozbudzoval ich, aby si zachovali vlastnú dôstojnosť a slobodu.

Z dnešného pohľadu to bol pravý konzervatívec, ktorý vyzýval k patriotizmu a jeho ideálom bola antická Sparta, malý, sebestačný štát s vojenskou hierarchiou. Miloval uniformy a trval na tom, že skutočnými občanmi môžu byť len muži, zatiaľ čo ženy majú svoje miesto v domácnosti.

Rousseau, ktorý si uvedomoval, že zranená hrdosť a túžba po uznaní je oveľa silnejším motorom ľudského konania než ekonomické motívy, sa nedožil zrodu nacionalizmu, ktorý bol reakciou na presadzovanie kozmopolitnej civilizácie. Nedožil sa ani Francúzskej revolúcie (1789), ale jeho verným učeníkom bol Maximilián Robespierre, ktorý v mene bratstva, rovnosti a slobody, v mene boja proti korupcii privilegovaných vrstiev zaviedol jakobínsky teror a stínal aj hlavy svojich najbližších priateľov.

Okrem jakobínov však zrejme najusilovnejšími učeníkmi Rousseaua boli nemeckí romantici, ktorí sa cítili byť odstrčení západnou Európou. Voltaire považoval nemčinu za jazyk vhodný iba pre „vojakov a kone“. Podobný zážitok odstrčenia mali mnohí budúci nacionalisti a odporcovia osvietenstva. Jedným z nich bol Alexander S. Puškin. Ako o ňom napísal Fiodor M. Dostojevskij, stelesňoval tragickú dilemu spoločnosti, ktorá sa „asimiluje na európsky spôsob života každým pórom, len aby prišla na to, že nikdy nebude skutočne európska“.

Tak to cítili aj nemeckí romantici a keď Napoleon, tento dedič osvietenstva a revolúcie, okupoval po nemecky hovoriace územia, pomohol tak nechtiac ku zrodu nemeckého nacionalizmu.

Jeho ideovým tvorcom bol nemecký filozof Johann G. Herder, ktorý rovnako ako Rousseau odmietal snobský intelektualizmus parížskych elít kážucich ľuďom, ako majú žiť (Herdera pozorne čítal aj Štúr). Nemeckí romantici reagovali na patologické sprievodné javy modernity dôrazom na jednotu spoločenstva a jeho jedinečnú morálku, teda na to, čo dnes Putin nazýva „organickým životom“.

Vzbura na pokračovanie

Dôsledky poznáme. Komunizmus bol priamym dôsledkom revolty voči osvietenstvu (ktorým Rusko v skutočnosti nikdy neprešlo), nacizmus a nástup Hitlera boli priamym dôsledkom nemeckého romantizmu, ktorý predvídal už Nietzche, keď varoval, že „prídu vojny, aké zem nevidela“.

Ešte predtým sa však 19. storočím prevalila vlna revolúcií a teroru, v jeho závere zomreli po atentátoch anarchistov prezidenti Francúzska (Carnot), USA (McKinley), taliansky kráľ Umberto I. alebo španielsky premiér Canovas.
Za jedného z otcov moderného terorizmu môžeme považovať Michaila A. Bakunina, ruského revolucionára a anarchistu, ktorý hovoril: „Zakaždým dospejeme k rovnakému a smutnému záveru, že masy ľudí sú ovládané privilegovanou menšinou.“ Tieto slová by dnes mohli citovať populisti všetkého druhu, keby ich poznali. A naopak, ako píše Pankaj Mishra, „Bakunin by dnes celkom iste chápal, prečo sa tisíce mladých mužov odvracajú od nefunkčných štátov a skorumpovaných elít a pridávajú sa k Islamskému štátu“.

Kniha Age of Anger je sprievodkyňou zabudnutými, temnými a násilnými dejinami modernej éry nielen v Európe, ale na celom svete. Čínski, indickí, ruskí či tureckí nacionalisti v 19. storočí pozorne čítali Rousseaua aj Herdera a mnoho ich nasledovníkov. Dnešní vládcovia – Ťin-pching, Modi, Putin či Erdogan kráčajú v ich stopách. A v Európe na nich nadväzujú Kaczynski, Orbán, Le Penová a ďalší.

Vychádzajú z toho istého zdroja ako romantické revolty v 19. storočí: z rozporu medzi osobnými očakávaniami a krutou pomalosťou zmien k lepšiemu. Príliš veľa ľudí na planéte si dnes uvedomuje, že svoju predstavu „individualizmu a sociálnej mobility v praxi nikdy nenaplnia“, píše autor.

Odpor voči modernite a univerzálnym ideám, ako sú napríklad ľudské práva, má teda svoje vlastné dejiny, ktoré idú súbežne s príbehom osvietenstva už od jeho zrodu. Vieme, že vždy, keď tento odpor víťazil, dôsledkom boli vojny, násilie a civilizačný úpadok. Ale je dôležité vedieť aj to, že častým zdrojom tohto odporu bola arogancia osvietenských – dnes by sme povedali liberálnych – elít.