Erdogan si to nenechá zobrať
Prezidentský systém nevedie nutne k diktatúre, ale to by sme museli zabudnúť, kto je turecký prezident.
Keď 58 percent tureckých voličov v roku 2010 v referende schválilo zmeny 26 článkov ústavy navrhnuté stranou AKP vtedajšieho premiéra Erdogana, v Európe to vyvolalo ak nie nadšenie, tak aspoň slová o víťazstve modernizácie a kroku smerom k európskym štandardom i k Európskej únii. Po necelých siedmich rokoch je všetko inak.
Erdogan – či už v pozícii premiéra, alebo prezidenta – aj napriek tejto oslave kormidloval krajinu úplne iným smerom, čo vyvrcholilo brutálnou reakciou na minuloročný pokus o puč a nedeľným referendom, ktoré sa skončilo odmietnutím štandardov, ktoré by Turecko približovali k Európskej únii.
Nedá sa utešovať tým, že dnešná väčšina bola o poznanie menšia ako tá z roku 2010, ani tým, že veľké mestá návrhy odmietli, ani tým, že zmena z parlamentného na prezidentský systém nemusí nutne znamenať jednosmerku k diktatúre. To by sme totiž museli vynechať ústrednú postavu prezidenta.
To prvé je po víťazstve pre Erdogana len menšia nepríjemnosť, ktorej sa musí obávať až pri voľbách, ktoré sa majú konať o dva roky. Ako si poradiť s tým druhým, ukázal pri istanbulských protestoch v roku 2013 a ako bude vyzerať to tretie, ukazoval neoficiálne už pred referendom.
Erdogan mohol byť frustrovaný z toho, ako Únia otvára, prerušuje a naťahuje rokovania o tureckom členstve. To však nebol dostatočný dôvod na takýto obrat. Ako sme zažili aj my na Slovensku, podmienky vstupu do Únie kandidátsky štát buď spĺňa, alebo nie, a keď jeho vedenie robí kroky, ktoré idú proti týmto podmienkam, náruč sa zatvára.
Iste, Turecko to malo sťažené tým, že ide o moslimskú krajinu, čo v Európe nevyvolávalo veľké nadšenie. Lenže Erdogan, ktorý vedel, čo všetko si prípadné členstvo vyžaduje a čo sa s ním nezlučuje, a ktorý nejaký čas pôsobil dojmom, že mu ide práve o Úniu, si zatváral cestu predovšetkým sám.
Turecký prezident ukázal svojej krajine i svetu už veľa tvárí – umiernenú, islamistickú, prozápadnú i nedemokratickú, dalo sa s ním dohodnúť, ale bol schopný aj vydierať. No v niečom bol konzistentný – čo sa týka moci, vždy si bral viac a vo vzťahu k akejkoľvek opozícii mu nikdy nešlo o kompromis, ale o víťazstvo. Teraz opäť dosiahol viac moci a nad opozíciou (hoci tesne) opäť zvíťazil. Nie je veľmi pravdepodobné, že by si to nechal zobrať.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
