Denník N

Vyhladnutí národniari a najedovaný premiér idú po RTVS

Ilustračné foto – TASR
Ilustračné foto – TASR

Je na škodu veci, že zraky sa stále musia upínať na voľbu nového riaditeľa RTVS, aby nejaký reinkarnovaný Kubiš nevyliezol ako kostlivec zo skrine.

Autor je politológ

Spomínam si na scénku z politicko-satirickej relácie Apropo TV, ktorú vysielala onoho času Slovenská televízia (STV). Bolo to ešte pred voľbami 1994, keď to tu tretíkrát prevalcoval Vladimír Mečiar a jeho družina. V danej scénke si sedem odvolaných (od 9:55) alebo odstúpivších riaditeľov STV od roku 1990, v podobe trpaslíkov pospevovali pesničku o tom, čo bude ďalej s televíziou. Nevyhli sa pritom narážke na HZDS. Ostatné, to je dobre známa história.

Okrem zmienenej relácie bola po voľbách zrušená aj šou Večer Milana Markoviča a celkovo sa televízia vychýlila od verejnoprávnej na úplne nesvojprávnu hlasnú propagandistickú trúbu vtedajšej vládnej moci. Do extrému to zašlo za riaditeľovania Igora Kubiša, keď sa manipulácia stala dennodennou súčasťou spravodajstva, publicistiky a dokonca aj „zábavy“ v podobe neslávne známej relácie Fašírka.

Škvrny

Študentom občas púšťam dokument Mareka Kuboša Taká malá propaganda, kde je toto zahanbujúce obdobie Slovenskej televízie vskutku precízne vykreslené. Vysokoškoláci narodení v čase, keď sa toto na Slovensku dialo, neveriaco krútia hlavami a pripadá im to smiešne. Dnes by ich takou primitívnou a neskrývanou propagandou nikto nezmanipuloval. (Čo je horšie, na dnešné premyslenejšie formy a rôzne nástrahy plynúce z internetu a zo sociálnych sietí nevedia adekvátne reagovať a odolávať im, často z lenivosti alebo z utkvelej predstavy, že myslenie bolí).

Aj Slovenský rozhlas mal svoje temnejšie obdobia. Už nedlho po Nežnej revolúcii sa postavil do čela spravodajského Rádiožurnálu Ivan Mjartan. Vtedy spravodajská relácia Rádiožurnál získala nelichotivú prezývku Rádio Mečiar. Samotný Mjartan sa potom roky angažoval v HZDS a zastával rôzne významné štátne posty.

Bezpochyby, tu i tam za každej éry, aj mimo tej mečiarovskej, by sme našli nejakú čiernu škvrnu vo vysielaní verejnoprávnych médií. Silný politický tlak a stály záujem o mocichtivé „sprivatizovanie“ (alebo v podaní SNS „znárodnenie“?) televízie a rozhlasu politikmi, ktoré sú platené najmä zo štátneho rozpočtu a z koncesionárskych poplatkov, teda hlavne z našich peňazí, mali za následok krátku životnosť, najmä televíznych riaditeľov, ktorých sa vystriedalo spolu so štatutármi od roku 1990 do roku 2010 presne 20.

Zmena

Potom prišla zmena vytvárajúca RTVS a prvá riaditeľka telerozhlasu Miloslava Zemková bola v lete 2012 počas funkčného obdobia odvolaná parlamentom. Václav Mika svoj päťročný mandát dokončí, i keď ostré útoky premiéra Fica a predsedu parlamentu Danka na RTVS sa začali pred nejakým tým piatkom.

V podstate bolo malým zázrakom, že jednofarebná Ficova vláda zvolila za riaditeľa médií verejnej služby Václava Miku, známeho z riadenia úspešných súkromných médií. V neblahej pamäti totiž ostáva voľba Radima Hrehu za prvej Ficovej vlády, ktorý bol síce servilný, no taký neschopný, že ho do roka a do dňa odvolali.

Náhrada bola ešte lepšia. Výkvet socialistického spravodajstva Štefan Nižňanský. Dotyční páni boli volení Radou STV, ale práve to poukazuje na fakt, že je úplne jedno, či je riaditeľ RTVS volený v slovenských podmienkach priamo parlamentom alebo iným orgánom, zväčša ide o politického nominanta.

Napriek tomu, jedna analógia s prvou a druhou Ficovou vládou existuje. Za Radima Hrehu aj za Václava Miku bola zrušená relácia Štefana Hríba Pod lampou. Iné fakty a hodnotenia súčasného riaditeľa nechám na kompetentnejších. Nikto nemá miesto vyárendované na veky vekov a zmena býva občas, ak nie príjemná, tak aspoň môže priniesť nové perspektívy. No po zmieňovaných skúsenostiach a pri vyhladnutých očiach národniarov a najedovanom premiérovi môže nastávajúci koaličný kompromis pri voľbe mediálneho direktora dopadnúť všelijako.

A vôbec, je na škodu veci, že zraky sa stále musia upínať na voľbu nového riaditeľa RTVS, aby nedajbože nejaký reinkarnovaný Kubiš nevyliezol ako kostlivec zo skrine. Namiesto debaty o tom, koho slúžkou budú tentoraz verejnoprávne médiá, by sme sa už konečne mohli baviť o nutnosti prispôsobovať ich súčasnému svetu ešte lepšie ako doposiaľ, aby adekvátne reagovali na konšpiračné bludy, hoaxy, manipuláciu, bulvarizáciu či infantilizáciu, ktoré môžu produkovať iné médiá.

Verejnoprávne médiá by mali byť na piedestáli dôveryhodnosti, na základe svojej serióznosti a vysoko kvalitnej práce, ktorá by v mnohých oblastiach, napríklad v spravodajstve a publicistike, mala udávať trend a byť zdrojom relevantných a neskreslených informácií či analýz. Áno, ani zďaleka to nie je len o spravodajstve. No aby sa nehovorilo iba o ňom, to by niektorí politici museli zahnať mocenský hlad, premôcť svoj hnev a nehľadieť na všetko ako na korisť.

Teraz najčítanejšie