Denník N

Mladí Maďari zastavili olympiádu, teraz je na rade Orbán. Zoznámte sa s hnutím Momentum

Barnabás Kádár sa pre politiku vrátil späť do Maďarska. Foto – Milan Jaroš/Respekt
Barnabás Kádár sa pre politiku vrátil späť do Maďarska. Foto – Milan Jaroš/Respekt

Ak má niekto moc rozkývať stoličku maďarského premiéra, sú to práve oni.

Autor je reportérom časopisu Respekt, kde článok pôvodne vyšiel.

Barnabás Kádár má naponáhlo. Na dohodnutú schôdzku pribehne, a o hodinu a pol po rýchlej rozlúčke znova zmizne. Medzitým rýchlo hovorí a hádže do seba jedlo.

Má dvadsaťpäť rokov a na prvý pohľad pôsobí tak, ako opisuje svoje povolanie – junior manažér európskych projektov v nadnárodnej firme. Košeľa s golierom, ktorý vykukuje spod svetra, krátky zostrih, hladko oholený, plynulá angličtina. To dopĺňajú skončené štúdiá medzinárodných vzťahov v domovskej Budapešti a v holandskom Leidene.

Ambiciózny mladý muž, ktorý sa opisuje ako „celoživotný blázon do politiky“, by teraz správne mal byť na stáži v niektorej z inštitúcií Európskej únie a pred sebou mať keď nie žiarivú, tak aspoň solídnu kariéru bruselského úradníka.

Tak to napokon až do vlaňajšieho septembra bolo. Pol roka pracoval v kancelárii jedného z maďarských europoslancov, potom pol roka asistoval v Európskej komisii.

Vlani na jeseň sa však do Maďarska vrátil. „Zhruba o deväť rokov skôr, než som pôvodne plánoval,“ hovorí. Vzal prácu vo veľkej firme, ale len na šesť mesiacov. Musí našetriť nejaké peniaze predtým, ako sa v máji začne naplno venovať svojmu cieľu: od základu zmeniť svoju rodnú krajinu.

V Budapešti práve prebiehajú protivládne protesty. V uliciach demonštrujú desaťtisíce ľudí, ktorým sa nepáči, že premiér Viktor Orbán chce z krajiny vyhnať úspešnú medzinárodnú univerzitu. Je však takmer isté, že premiérovu domácu pozíciu to neohrozí.

Vedľa toho rastie Viktorovi Orbánovi nenápadný protivník, ktorý má oveľa trúfalejší cieľ. Poraziť vo voľbách stranu zdanlivo neotrasiteľného premiéra, ktorá krajine vládne sedem rokov prakticky bez opozície. A jeho samotného navždy poslať do politického dôchodku.

Hnutie Momentum je čerstvý zjav na maďarskej politickej scéne a Barnabás Kádár je jeho typický člen. Bol pri tom, keď pred dvoma rokmi vznikalo, a až donedávna sa staral o databázu členov, takže s pobavenou presnosťou opisuje, ako na tom ich spolok je.

V súčasnosti má 142 členov, ktorých priemerný vek je 25,8 roka. Pozorovatelia súčasnej maďarskej politiky sa zhodujú na jednej, na prvý pohľad nepravdepodobnej veci – ak má niekto aspoň malú šancu rozkývať pozíciu maďarského premiéra, sú to práve oni.

Čas na vzburu

Poludnie počas minulotýždňovej stredy je v štvrťmiliónovom Debrecíne, druhom najväčšom maďarskom meste, sviatočne pokojné. Pódium na hlavnom námestí už rozoberajú technici a po práve skončenej oslave zostali na uliciach len ľudia so stužkami v národných farbách na ľavej strane saka.

Nosia ich skoro všetci – starí i mladí, tí v oblekoch aj tí v džínsových bundách. Maďari si počas svojho najväčšieho štátneho sviatku pripomínajú neúspešnú revolúciu z roku 1848 rozdrvenú rakúskymi a ruskými vojskami.

Neďaleko námestia, v hudobnom klube Kosár, je stužiek tiež plno. Je tu dvesto ľudí a sotva sa do stiesneného priestoru zmestia. Na prvý pohľad sú tu ľudia rôzneho veku a všemožných povolaní, hoci mladší poslucháči mierne prevažujú.

Dnes tu nie je koncert – publikum sleduje krátky príhovor jedného zo šéfov hnutia Momentum, tridsiatnika Tamása Soproniho. Je na ňom vidieť, že mu je pozornosť obecenstva príjemná, ale hovorí trochu meravo a rozhodne nie plamenne.

Debrecínsky míting hnutia Momentum. Foto - Milan Jaroš
Debrecínsky míting hnutia Momentum. Foto – Milan Jaroš/Respekt

„Revolúcia, ktorú si dnes pripomíname, bola vzburou proti politickým elitám. Vtedy tým rakúskym. Teraz je čas na rovnakú vzburu. Ale proti našim vlastným známym politikom,“ nachádza rečník paralelu s dobou pred 170 rokmi.

S touto výzvou na vzburu obchádza Momentum už niekoľko týždňov krajinu. Ale nejde im len o príhovory. „Musíme zistiť, čo presne ľudí zaujíma a trápi a čo nie je vidieť z hlavného mesta,“ hovoria.

Po vlažnom potlesku preto prichádza hlavná časť programu, pre ktorú sem všetci prišli: z poslucháčov sa stávajú diskutujúci. Na žiadosť Soproniho a jeho desiatich kolegýň a kolegov, ktorí mu dovtedy stáli za chrbtom na pódiu, sa osadenstvo sály usádza k stolom po pätnástich ľuďoch.

Ku každej spoločnosti si potom prisadne jeden člen Momenta a na stôl rozloží vopred vytlačené formuláre. V nich sú zatiaľ prázdne kolónky nazvané školstvo, doprava, zdravotníctvo, bývanie a sociálna politika. Stručne sa ľuďom okolo predstaví a položí prvú otázku: „Čo by ste radi zmenili?“ A potom si dve hodiny starostlivo zapisuje.

Niektoré skupinky prekonajú ostych rýchlo a z krúžku sa vzápätí ozýva vzrušená vrava a smiech. Predovšetkým z tej skupiny, na ktorú neostal stôl, a tak sa uspokojila so sedením na zemi a na pódiu.

Inde sa debata rozbieha len pomaly a mladí začínajúci politici sa pred neznámymi a niekedy skeptickými ľuďmi musia vyrovnávať s vlastnou neistotou. Pomáha im, že prítomní k dnešnej seanse pristupujú vážne. Na tvárach veľkej väčšiny dvoch stoviek hostí je vidno, že chcú hovoriť o podstatných veciach.

„Nás by najviac zaujímalo, ako chcete vyriešiť hlavný problém Maďarska, to znamená obnoviť Veľké Maďarsko a získať naspäť územia Slovenska, Rumunska, Srbska a Chorvátska,“ pýta sa jeden z trojice mladíkov v čiernych mundúroch a brigadírkach na holých hlavách, ktorí si tiež prisadli.

„Vďaka za otázku,“ zdvorilo odpovie moderátor stola, „ešte niekoho tu trápi otázka Veľkého Maďarska?“ Keď ostatní mlčia a pozorujú, ako sa bude situácia vyvíjať, pokračuje: „Podľa všetkého nie, tak sa vrátime k predchádzajúcej téme. Počuli sme, že ľudia v Debrecíne sú nespokojní s tunajšou hlavnou nemocnicou – je to pravda?“

Poslucháči s úľavou kývnu súhlasne hlavami a debata o lokálnych aj celoštátnych problémoch môže pokračovať. Traja mladíci mávnu rukou a onedlho od stola odchádzajú.

V klube pri stoloch sa diskutuje s ľuďmi, aké Maďarsko by chceli mať. Foto - Milan Jaroš/Respekt
V klube pri stoloch sa diskutuje s ľuďmi, aké Maďarsko by chceli mať. Foto – Milan Jaroš/Respekt

„Obdivujem, ako to tu vedú. Nie je to politický míting s rečnením z pódia, skôr to vyzerá ako pracovná schôdzka,“ hovorí Imre Molnár (42), ktorý v meste vlastní malú počítačovú firmu. Myslí to ako pochvalu.

Na konci debrecínskeho zhromaždenia, ako po každom z dvadsiatky predchádzajúcich podobných stretnutí, pozbieralo Momentum niekoľko desiatok prihlášok od ľudí, ktorí by radi rozšírili jeho tunajšiu malú stranícku bunku.

Prihlášku od Imreho Molnára hnutie nedostalo. „Zatiaľ len budí moju zvedavosť,“ hovorí. „Ale to nie je málo – už dlho sa to žiadnym tunajším politikom nepodarilo.“ Zápisky z debaty putujú do Budapešti do pracovných skupín, ktoré z nich chcú časom zlepiť politický program.

Zastavili olympiádu

Momentum vstúpilo do maďarskej politiky tento rok vo februári tak trochu zadnými dvierkami. Práve ich pričinením sa v roku 2024 nebude v Budapešti konať letná olympiáda a paralympiáda.

Ešte na začiatku roka to pritom vyzeralo, že projekt budapeštianskej radnice, ktorý mal veľkú podporu premiéra Viktora Orbána, hladko prejde a Budapešť bude o usporiadanie súťažiť s Parížom a Los Angeles.

Koncom januára však skupina dovtedy verejnosti neznámych mladých ľudí oznámila, že celý nápad považuje za vyhadzovanie peňazí, ktoré by Maďarsko rozhodne mohlo využiť lepšie. Plánované výdavky na olympiádu z verejných peňazí predstavovali v prepočte vyše miliardu eur. A pretože jediná cesta, ako olympijský projekt zastaviť, bolo mestské referendum, začalo Momentum zbierať podpisy pod petíciu na jeho vypísanie.

Maďarský zákon požadoval zozbierať takýchto podpisov aspoň 138-tisíc. Za štyri týždne ich šéf hnutia, 28-ročný právnik András Fekete-Győr, pritiahol na vozíku do budovy štátnej volebnej komisie štvrť milióna.

V predtuche porážky v referende budapeštianska radnica kandidatúru stiahla. Viktor Orbán vyhlásil, že „jeden veľký sen je v troskách“, načo sa od tohto projektu dištancoval a označil ho za nápad svojich budapeštianskych spolustraníkov. Touto politicky elegantnou porážkou mocného premiéra v Maďarsku definitívne vznikla nová politická sila.

„Štvrť milióna podpisov za štyri týždne, to je šesť podpisov za minútu. Na to je potrebná dobrá organizácia, veľa času, veľa dobrovoľníkov po celom meste. Oni to všetko mali, akoby len stlačili tlačidlo štart. To je v Maďarsku veľká novinka,“ hovorí budapeštianska novinárka Vanda Szondiová.

Olympiáda v Budapešti v roku 2024 nebude. Foto - Milan Jaroš/Respekt
Olympiáda v Budapešti v roku 2024 nebude. Foto – Milan Jaroš/Respekt

Nie je to za sedem rokov Orbánovej vlády prvýkrát, keď ľudový nesúhlas donútil vládu zmeniť plány. Najznámejším príkladom sú demonštrácie z roku 2014 proti návrhu zdaniť používanie internetu v prepočte asi dve eurá mesačne.

Vtedy vyšlo do ulíc stotisíc ľudí, odpor proti jednému zákonu sa premenil na protest proti Orbánovi samotnému a demonštrujúci žiadali jeho rezignáciu. Poplatok zavedený nebol, Orbán na svojom mieste zostal.

„Bol to typický facebookový protest,“ spomína Vanda Szondiová. Aktivisti, ktorí pred tromi rokmi za demonštráciami stáli, chceli rozhorčenie pretaviť na politické hnutie, neboli na to však pripravení.

„Orbánova strana Fidesz a provládne médiá, ktorých je v Maďarsku väčšina, ich ľahko zosmiešnili ako bábky opozičných strán.“

„Práve preto sme na to chceli ísť opačne,“ spomína na neúspech internetovej búrky Barnabás Kádár. Momentum založil spolu s desiatkou známych – všetko vysokoškolákov, ktorí strávili aspoň nejaký čas v zahraničí na štúdiách alebo prácach – v lete roku 2015.

Sieť kontaktov

Sprvu to vyzeralo ako študentský debatný krúžok, ale účastníci od začiatku vedeli, že chcú založiť politickú stranu. „Začali sme si budovať sieť kontaktov, pomaly sme naberali členov a zbierali sympatizantov a ľudí, ktorí o našej existencii vedia a tušia, čo sme zač,“ opisuje Kádár.

Pre prípad, že budú potrebovať niekoho, kto rozumie rozpočtu, zháňali spriaznených ekonómov, na ktorých bude možné sa kedykoľvek obrátiť. Keď bude potreba rýchlo postaviť pódium a oblepiť mestské kandelábre propagačnými nálepkami, hľadali niekoho, kto vie, ktorá tlačiareň je lacná a rýchla a ktorú produkčnú spoločnosť osloviť.

„Potom už sme len čakali na správnu príležitosť, kedy toto všetko využiť. A to bola olympiáda. Overili sme si, že nezaujímame len pár tisíc ľudí v centre hlavného mesta. Odvtedy ide všetko podľa plánu,“ hovorí Kádár.

Diskusií v regiónoch je niekoľko týždenne. Foto - Milan Jaroš/Respekt
Diskusií v regiónoch je niekoľko týždenne. Foto – Milan Jaroš/Respekt

Na výjazdoch po celej krajine, ktoré teraz prebiehajú niekoľkokrát za týždeň, Momentum postupne tvorí svoj program a zbiera nových členov. Bez veľkého kádrovania – stačí, aby neboli členmi žiadnej extrémistickej skupiny a nemali čo do činenia so straníckou politikou. A okrem drobnej práce čakali stratégovia hnutia na novú príležitosť overiť si ďalším referendom vlastnú silu.

Šancu im teraz priniesol konflikt okolo Stredoeurópskej univerzity v Budapešti, ktorá je nezávislá od vlády, a premiér Orbán ju preto chce účelovým zákonom zrušiť, čo rozpútalo spomínané protestné demonštrácie.

Osem rokov nie je nekonečno

Nový plebiscit, ktorý má Momentum v pláne vyvolať, mieri oveľa vyššie než predchádzajúce potýčky o olympijskú kandidatúru.

Chce obmedziť premiérske pôsobenie na dve funkčné obdobia – osem rokov – po sebe.

Keby myšlienka prešla, premiér Orbán by v nadchádzajúcich voľbách plánovaných na jar budúceho roka nemohol kandidovať. O tom, či by niečo také bolo ústavné, sa ešte medzi právnikmi povedú spory.

Už len to, že by pre podobný nápad našli dostatočne veľkú podporu medzi spoluobčanmi, by však šéfovia hnutia považovali za rovnaký úspech ako odvrátenie budapeštianskej olympiády.

„Mierime tým na premiéra Orbána, ale referendum nebude o ňom,“ vysvetľuje šéf hnutia András Fekete-Győr . „On len dokazuje, ako veľmi korumpuje. Tomu treba zabrániť. Bude to referendum o súčasnej maďarskej politike.“

„Opakujú ako mantru, že problém nie je v osobe premiéra, ale v celej politickej elite, ktorá premárnila posledných dvadsaťpäť rokov, a je preto potrebné začať znovu. Bez ideológie, vecne,“ hovorí Tamás Gyurkovics, spisovateľ a poradca bývalého úradníckeho premiéra Gordona Bajnaia.

„Podľa mňa je to nebezpečné. Posledných dvadsaťpäť rokov nebola premárnená doba. Oni sami, ich životy a kariéry, sú toho dôkazom. Pripomína to Donalda Trumpa alebo Andreja Babiša. Ale musím uznať, že je to z ich strany múdre. Nie sú proti Orbánovi. Sú proti všetkým. Tým sú atraktívni.“

Podľa Gyurkovicsa nie je Maďarsko krajinou jednej strany, podpora Orbánovho Fideszu od posledných volieb klesá, v priebežných prieskumoch sa pohybuje okolo dvadsaťpäť percent. „Takže pre mnoho ľudí nie je Orbán najlepšia voľba, ale jediná voľba. Zostáva len ultrapravicový Jobbik, ostatné hlavné strany sú bezvýznamné. Nejaká nová alternatíva, napríklad aj Momentum, má veľkú šancu,“ komentuje Tamás Gyurkovics.

Nie sme Trump

„My nie sme žiadny Trump. Demokracia funguje. Ale nie za stavu, keď jediná alternatíva je premiér Orbán, druhou je bývalý premiér Ferenc Gyurcsány, ktorý priznal korupciu vo vlastnej strane a Orbána k moci priviedol, a ešte hnedastý Jobbik,“ reaguje na Gyurkovicsove výčitky Barnabás Kádár.

„Ideológia, pravica a ľavica, to všetko sú dnes v Maďarsku jedovaté slová,“ hovorí. „Ste vlastenec a pravičiar? Tak ste orbánovec a fašista. Takže ľavica? Tak to ste komunista a zradca národa. Ste zelený a liberál? Potom teda ekoterorista a Sorosov agent. Nedáva to žiaden zmysel.“

Jediné, o čom sa v Momentu podľa jeho slov nedebatuje, je fakt, že Maďarsko patrí do Únie a malo by tam zostať. „Bola by hlúposť, keby sme sa sami nejako nálepkovali. To je pasca, do ktorej nemá zmysel sa nechať chytiť. Na školách, ktoré sa môžu rovnať rakúskym, alebo na kvalitných nemocniciach, kde neopadáva omietka a všetko funguje, nie je nič ideologické,“ vraví.

Keď sa zamyslí nad otázkou, či by on sám bol schopný sa za necelý rok chopiť ministerskej funkcie (s jeho vzdelaním napríklad ako ministra pre európske záležitosti alebo rovno zahraničia), výnimočne sa na niekoľko sekúnd odmlčí.

„My vieme, že po príchode do vlády by sa ukázalo, že svet je komplikovanejší, než sa nám teraz zdá,“ hovorí. No po ďalšej odmlke dodá: „Ale áno. Jasné, že by som bol. Preto tiež robím, čo teraz robím.“

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Svet

Teraz najčítanejšie