Denník N

Keď mi Dáiš popravil brata, médiá zareagovali zvrhlo, presne ako teroristi chceli

Mike Haines prišiel na Slovensko na Konferenciu Value Based Conflicts and Violence, ktorú zorganizovala nezisková organizácia PDCS. Foto – Zora Paulíniová
Mike Haines prišiel na Slovensko na Konferenciu Value Based Conflicts and Violence, ktorú zorganizovala nezisková organizácia PDCS. Foto – Zora Paulíniová

Keď Škótovi Mikovi Hainesovi popravili v Sýrii teroristi z Dáišu brata, zareagoval úplne inak, ako by sa čakalo. Začal cestovať po Británii, rozprávať o tolerancii a bojovať proti nenávisti.

V septembri 2014 britskú verejnosť šokovala zverejnená poprava Brita Davida Hainesa rukami teroristov z Dáišu (takzvaného Islamského štátu). Jeho brat Mike zo škótskeho mesta Dundee voči nim necítil nenávisť, nahnevala ho však reakcia domácich médií. 

Kedy ste sa dozvedeli, čo sa stalo s vaším bratom?

V deň, keď ho uniesli, som dostal telefonát od šéfa organizácie, pre ktorú pracoval môj brat. Povedal mi, že ho uniesli v Sýrii neďaleko utečeneckého tábora pri hraniciach s Tureckom. Od toho momentu sme boli v kontakte s britskou vládou a začalo sa peklo, pretože sme nevedeli, čo sa s ním deje. Bol v zlom čase na zlom mieste. Nikto nevedel, kto ho uniesol a čo sa s ním deje. Tak to trvalo 18 mesiacov.

Čo tam robil?

Pracoval ako humanitárny pracovník, mal veľmi rád svoju prácu. Bol veľmi vzácny človek. Mal skúsenosti z mnohých krajín, vrátane Južného Sudánu, Líbye, Balkánu. Napríklad pomáhal s distribuovaním potravín či hľadaním bezpečných miest pre ľudí v núdzi.

Keď zmizol, jeho únoscovia sa neozvali?

Nemali sme žiadne informácie viac ako rok. Žiadny kontakt, snažili sme sa rôznymi spôsobmi nakontaktovať sa na únoscov. V Sýrii sme zverejnili môj kontakt. Bohužiaľ, nepomohlo a nič sa nestalo.

Ako zareagovala na situáciu britská vláda?

Boli úžasní, podporovali mňa aj moju rodinu. Urobili všetko, čo bolo v ich silách. Vytvorili tím, ktorý sa snažil zachrániť môjho brata. Preberali so mnou všetky možnosti a až potom sa rozhodli, čo ďalej.

Bolo na stole aj prípadné vyplatenie výkupného?

V Británii je protizákonné vyplácať výkupné teroristom. Snažili sme sa len získať informácie a kontakt s únoscami. Potom by sme mohli s nimi preberať, čo ďalej. Výkupné však nikdy nebola možnosť. Keď Dáiš zverejnil, že má britských a amerických unesených, nesnažili sa s nikým kontaktovať, mali s nimi dopredu jasný plán.

Využili ho vo svojej propagandistickej vojne a popravili ho. Ako zareagovali britské médiá?

O Davidovi sa vedelo v septembri po zverejnenej poprave amerického novinára Stevena Sotloffa. Britské médiá až do vraždy môjho brata o ňom nenapísali ani riadok, tá story pre nich neexistovala, nikto z nás to nechcel. Ale keď ho verejne identifikovali, boli médiá veľmi zlé.

Prečo?

Trvalo len 16 minút od zverejnenia videa Dáišom, kým dorazili novinári k domu mojich rodičov, ktorí sú vo vysokom veku. Bolo to neskoro v noci, ležali už v posteli. Vôbec netušili, čo sa stalo, o tom videu nevedeli. Rýchlo som vyrazil za nimi, aby som ich ochránil pred tlačou, a bolo to strašné.

Novinári z bulváru?

Všetky médiá, bolo to veľmi zvrhlé, ako k tomu pristupovali. Po smrti môjho brata sme sa presunuli do môjho domu v Dundee, kde je malý park, a novinári ho okupovali, ich správanie bolo strašné.

Ako mali zareagovať?

Médiá sú v mnohých krajinách dôležitým lídrom v spoločnosti. Poskytujú povedomie o tom, čo sa deje. Bohužiaľ, keď teroristi zavraždili môjho brata, neponúkali decentné a férové spravodajstvo. Nakoniec, čím strašnejší príbeh je, tým viac sa predáva a viac ľudí ho sleduje. Len veľmi málo reportérov sa zachovalo slušne, väčšina svoju prácu berie len ako zdroj peňazí. Médiá majú zodpovednosť informovať  o veciach, to je správne. Lenže v tomto prípade akoby prebehli na druhú stranu barikády a stratili nadhľad.

Dáiš tak dosiahol, čo chcel?

Išlo mu o šírenie strachu, a tlač a televízie sa toho chopili, presne ako to teroristi chceli. Chceli, aby sa šírilo zdesenie a podozrievanie. Môj brat vedel, že jeho humanitárna práca je nebezpečná, debatovali sme o tom, že sa niečo môže stať. David to akceptoval ako riziko, a pretože bol šťastný, podporovali sme ho a neodhovárali.

Počas kampane pred referendom o brexite zohral bulvár negatívnu rolu v šírení fám a manipulácií. O migrantoch z východnej Európy písali na titulkách ako zločineckom živle, dokázali však zvrátiť výsledok referenda v prospech „Yes“.

Veľa ľudí volilo za odchod z Únie z dôvodu, čo písali médiá, hoci to nakoniec vôbec nezodpovedalo realite. Debata o brexite bola posunutá niekam úplne inam. Snažili sa predať viac výtlačkov a získať viac inzercie a spôsobili toľko problémov.

Vy ste sa rozhodli, že po smrti brata sa budete angažovať v boji za toleranciu – prečo?

V podstate som s tým začal ešte pred Davidovou smrťou. V Londýne bol zavraždený britský vojak islamskými radikálmi a začala sa kampaň proti moslimom. S Davidom sme sa rozprávali, že čo keby sa to stalo jemu. Keď ho teroristi zabili, rozhodol som sa vystúpiť v televízii, že netúžim po žiadnej odplate, nevolám po žiadnom konflikte voči moslimom a necítim nenávisť. Naopak, otvoril som im svoju náruč. Dostal som množstvo veľmi pozitívnych reakcií a pozvaní, aby som začal verejne rozprávať. Predtým som hovoril tak maximálne v spoločnosti ôsmich ľudí. David neznamenal pre teroristov vôbec nič, nezobrali ho, pretože bol humanitárny pracovník. Chceli, aby som povstal proti nim a šíril nenávisť proti islamu a vinil z toho islam.

A nie je na vine?

Samozrejme, že nie. Islam je mierové náboženstvo, ako ostatné. Dáiš nepovažujem za islamskú organizáciu. To, čo robia, odsúdili aj náboženské moslimské organizácie. Tu nejde o islam. Mám kamarátov z viacerých moslimských rodín. Ak by sme uvažovali opačne, tak potom Ku Klux Klan v 60. rokoch reprezentoval kresťanstvo? Alebo írski teroristi? Počas 80. a 90. rokov som strávil čas v Severnom Írsku, a nikdy som nevnímal teroristov z IRA ako predstaviteľov katolíckej cirkvi. Preto som sa rozhodol robiť niečo úplne opačné než rozprávať jazykom nenávisti a polarizovať spoločnosť. Veľa vecí je Británii zlých, ale je tu množstvo krásnych vecí, ako diverzita viery či kultúry. To nás robí silnejšími. Moji rodičia ma vždy učili rešpektovať ostatných, každý má právo na svoje náboženstvo. Aj preto bolo ľahké rozhodnutie začať verejne vystupovať.

Aký máte vzťah k náboženstvu?

Istý čas som chodieval do kostola škótskej protestantskej cirkvi. Potom som mal spor s Bohom. Niečo sa stalo v mojom živote, a zabudol som naňho. Neskôr som sa však vrátil k viere, chodievam do kostola a modlím sa svojím spôsobom.

Dostali ste aj nenávistné reakcie, že pomáhate teroristom?

Dostal som aj veľa hejtov, najmä v emailoch od ľudí z krajinej pravice. Stretol som však tisícky ľudí na mnohých miestach od mešít po kostoly a mal som skvelé reakcie.

Stretávate sa osobne aj s ľuďmi z krajnej pravice?

Poviem vám príbeh o ultrapravicovej skupine English Defense League. Stretol som od nich jedného džentlmena, ktorý ako veľmi mladý vyrastal v nenávisti. Bol skutočný neonacista. Bol proti každému, kto nie je biely, kresťan a Brit. Zaplietol sa do násilných akcií a chodieval s neonacistickou symbolikou a svastikami. Bol dosť vysoko v EDL. V jednu slnečnú nedeľu sa prechádzal po meste a videl štyroch moslimov vo svojich typických róbach, ako idú z mešity na kávu. Niečo mu preblesklo hlavou a namiesto nadávania sa ich opýtal, prečo sa modlíte päťkrát denne. Oni ho videli s tými jeho svastikami, mohli očakávať všeličo, ale pozvali ho k sebe, nech si k nim sadne. Výsledkom bolo, že opustil EDL, prestal veriť extrémistickým myšlienkam a zmenil sa. Také momenty sa stávajú.  Sám som sa stretával s podozrením, strach sa dá pochopiť. Moja rodina sa kamaráti s jednou moslimskou rodinou naproti, nosíme si jedlo, dávame si darčeky.

Čo láka ľudí, aby sa naverbovali Dáišom, ak nie islam? 

Dôvodov môže byť mnoho, môže to byť pocit marginalizácie. Každý z nás zažil etapu, keď bol mladý a nahnevaný. Ja som napríklad rebeloval v pube a flirtoval s komunizmom. Nevedel som o ňom nič, ale bolo to trendy. Všetci sme hľadali nejakú identitu. Skupinu, kam by sme chceli patriť a byť nezávislí od našich rodičov. Ľudia, ktorí sú naštvaní a na okraji spoločnosti, sa považujú za obete, myslia si, že krajina je proti nim, všetko je zlé, a potom sa nechajú poslať na smrť. Takíto ľudia potrebujú rýchlu pomoc, či už sú na strane pravicových radikálov, alebo islamistov.  Musíte byť však veľmi chytrí, aby ste sa vedeli dostať do hlavy týchto mladých ľudí.

Na Slovensku máme v parlamente prvý raz fašistov, ktorých podporuje okolo desať percent ľudí. Ako k nim pristupovať?

Extrémisti fungujú tak, že šíria strach medzi ľuďmi. Teraz sú zdrojom strachu utečenci, ktorí so sebou prinášajú rôzne jazyky a osudy. Oni sú rovnako vystrašení ako my. Väčšina z nich tu nechce byť, chceli by byť doma so svojimi rodinami, ale museli utiecť. Nie sú tú, aby robili zmeny, ale aby boli v bezpečí. Máme pritom pomerne blízko k tomu, aby sa stalo niečo podobné nám. Stačí si spomenúť na vojny na Balkáne. Je dôležité, aby sme priznali, že to je šanca dokázať, že sme humánni ľudia. Je dôležité, aby sme sa zjednotili proti jazyku nenávisti. Päťsto metrov od môjho domova žijú ľudia z rôznych kútov sveta a rozumieme si.

Britská premiérka Theresa Mayová spustila článok 50 – čo bude s vašou krajinou po brexite?

Brexit je veľmi komplexná a komplikovaná záležitosť. Britské médiá však nedali priestor otvorenej a férovej debate o vystúpení z EÚ. Vidíme teraz viac nenávisti v Británii v dôsledku brexitu. Nevieme, čo bude ďalej. Mali sme skvelý vzťah s EÚ a teraz nevieme, ako nás to ovplyvní.

Ako by ste hlasovali v referende o nezávislosti Škótska?

Je tam príliš veľa faktorov, aby som vedel urobiť nejaké rozhodnutie. V poslednom referende som hlasoval za to, aby sme zostali v Spojenom kráľovstve, vtedy som to považoval za správne. Teraz však neviem.

Škótsko hlasovalo proti brexitu, na rozdiel od Anglicka či Walesu – prečo to vidia inak?

Ich problém je identita, Škóti sú známi po celom svete. Je to takmer súčasť našej filozofie, toľko ľudí sme poslali do sveta, a keď príde niekto k nám, nevieme povedať nie. Nebolo by to fér. V Afganistane som nosil kilt a kričali na mňa „Škótsko je dobré!“.

Teraz najčítanejšie