Denník N

Historická pravda sa končí už vtedy, keď sa odohrá

Pavel Kosatík s komiksovými podobami Františka Moravca a Edvarda Beneša z príbehu Češi 1942 – Jak v Londýně vymysleli atentát na Heydricha. Foto – kosatik.eu
Pavel Kosatík s komiksovými podobami Františka Moravca a Edvarda Beneša z príbehu Češi 1942 – Jak v Londýně vymysleli atentát na Heydricha. Foto – kosatik.eu

Český spisovateľ Pavel Kosatík hovorí, že tragédia nie je, že sa niečo zle skončí, ale je o tom, že človek nie je hýbateľom, že nerozhodujete o všetkom sám, ale že existuje osud.

Začínal ako právnik a autor sci-fi, no už dve desaťročia je známy ako autor životopisov či scenára k úspešnému seriálu České století. PAVEL KOSATÍK tvrdí, že keď to človek nefláka, aj vo fikcii sa dá priblížiť k pravde.

V týchto dňoch sa v pražskej Galerii Lucerna skončila výstava České století v komiksu. Ako ju ako autor scenára k televíznemu seriálu České století hodnotíte?
Autor je naozaj ten posledný, kto by sa k tomu mal vyjadrovať. Ale môžem povedať, že sme komiksom nijako nechceli ilustrovať seriál. Autori jednotlivých dielov síce nemali zakázané sledovať ho, aby ich to neovplyvnilo, ale nechceli sme, aby sa poetika kopírovala. Existovala predstava, že každý z nich bude v pozícii svojprávneho autora, ktorý si to urobí po svojom, podobne ako predtým filmový režisér Robert Sedláček. Ten je o niekoľko rokov mladší ako ja, ale autori komiksov by mohli byť mojimi deťmi, ak nie – v jednom prípade – dokonca vnukmi. Generačné hľadisko je tam úplne iné a v žiadnom prípade nehrozí, že by mali autori nejaký pamätnícky záujem, čiže sú slobodní. Zároveň však netreba mať ilúzie o tom, koľko toho vedia, pretože vieme, v akých školách sa históriu učia, čo uznávajú aj sami. Želali sme si, aby z toho vzniklo aj isté generačné trenie, a to sa, myslím si, podarilo. Komiks sa obracal na iných než na televíznych ľudí – nebolo to myslené tak, aby si to niekto, kto to videl v televízii, kúpil ešte raz vo forme komiksu. Skôr presne naopak.

Komiksy seriál nekopírujú. Naopak, niektoré veci tam nie sú, iné sú nové.
Počítali sme s tým, že sa môžu stať aj také prípady, že si tam autori začnú pridávať aj vlastné línie. To, čo vyhadzovali a čo pridávali, bolo veľmi rôzne. Na začiatku sme sa stretli a keďže som starší, nechcel som, aby sa ma z nejakých generačných dôvodov báli, ale trval som aspoň na jednej či dvoch veciach. Hlavná bola tá, že by sme nemali meniť žáner. Filmy sú podľa mňa osudové tragédie, nie sú to napríklad frašky, čo je dôležité najmä pri tých mladých ľuďoch. Keď mám totiž 25 rokov, všetko mi pripadá ako sranda. V tom veku je to asi normálne, ale ja som si hovoril, že keby sa to presmerovalo trebárs do tej grotesknosti, bol by to asi väčší komiksový „fičák“, ale odskákali by si to trebárs obete Gottwalda so Slánským. A tie to ako srandu neprežívali. Na druhej strane, nechcel som ani preháňať, moralizovať.

Ste autorom non-fiction aj fiction. Nakoľko ste do Českého století museli domýšľať, ako sa jednotlivé udalosti asi stali?
jak-z-rokenrollu-vznikla-chartaNa to sa najhoršie odpovedá. Keby ste sa nad svojou trochu zlomyseľnou otázkou zamysleli, prišli by ste na to, že to, nakoľko to tak je, sa vlastne nedá stanoviť. Je to spor, ktorý teraz prebieha a ktorý sa týka seriálu Bohéma či filmu Masaryk – teda spor o otázku pravdivosti a vôbec definície pravdivosti. Zdá sa mi, že väčšina ľudí, ktorí kritizujú údajnú nepravdivosť týchto vecí, si neuvedomuje, čo je to film a čo je to vedecká monografia. Historická pravda už v tom momente, keď sa odohrá, zmizne. Edvard Beneš odíde, zavrie za sebou dvere a všetci, čo pri tom boli, vrátane Beneša, začnú zabúdať. Všetko, čo si o tom rozprávame, sú interpretácie akejsi fikcie; samozrejme, ak to človek nefláka, tak sa tiež s veľkou vôľou k pravde priblíži. Zároveň si musíme uvedomiť, že je to fikcia.

Spomenuli ste film Masaryk. Je to banalita, ale vo filme dostáva Beneš Mníchovskú dohodu oblečený a vo vašom seriáli nahý. Niekto sa môže spýtať: tak ako to bolo?
Nahota nebol môj nápad. To, čo vieme, je, že Benešovi priniesli protokol Mníchovskej konferencie 30. septembra 1938 o šiestej ráno do kúpeľne. Tak to bolo a tak to aj bolo napísané v scenári. Ale ako to bolo úplne presne…

Čiže to môžeme vnímať aj tak, že režisér Sedláček chcel dať najavo poníženie, ktoré Beneš utŕžil?
Presne tak: nahota navodzuje situáciu, keď na tom človek v role obete už nemôže byť horšie.

Keď sa historická pravda končí tým, že za sebou Beneš či ktokoľvek zavrie dvere, neprekáža, keď sa filmový Jan Masaryk líši od toho skutočného?
Ja filmového Masaryka prirovnávam k Formanovmu Amadeovi. Formanov Amadeus nie je pravda. Dlho to mnohí nevedeli, no dnes to už všetci vedia.

Chudák Salieri.
Áno. A Mozart nebol pankáč a asi sa tak šialene nesmial a podobne. Ale to nie je oportunizmus tvorcov, keď to urobia inak. Ja si to pomenovávam nie na základe prameňov, ale na základe ideového súperenia: kto tam stojí proti komu, či to vydrží celý film, či sú tam peripetie, ktoré budem musieť ako nejaký zúfalec vymýšľať, aby tam bolo ešte niečo. O toto ide. Nechcem sa porovnávať, ale v Shakespearovi dnes nikto nehľadá, či Richard III. skutočne povedal „Kráľovstvo za koňa“ alebo nie. Jednak je to tým, že tam zobrazená minulosť je nám vzdialená, takže dediči Richarda III. dnes nehovoria, že otecko to rozprával inak. A tiež sa to odohralo ďaleko… Tvorba by mala byť tým jediným, o čo ide. Zároveň to však takto priamo nemôžete povedať dedičom. Čiže je to takmer neriešiteľný problém, kde proti sebe stoja dva princípy – úcta k predkom a sloboda tvorby; takže tak, aby bol spokojný každý, sa to urobiť nedá.

Ste autorom biografii Ferdinanda Peroutku, Jana Masaryka, Pavla Tigrida, Olgy Havlovej či Pavla Kohouta. Ako pri nich postupujete? Napríklad kedy vznikne nápad, že práve táto postava je vhodná na spracovanie?
Málokedy je to okamžitý nápad. Asi si viete predstaviť, že sa to väčšinou rodí veľmi dlho. Možno niekedy tých ľudí aj dlho poznáte a oni zomrú a až potom vám to napadne.

Čo tieto postavy spája?
Želal by som si, aby tých ľudí spájalo, že nejakým nedvojzmyselným spôsobom zaobchádzajú so svojím životom. To znamená, že im skutočne záleží na tom, aby to boli oni sami. Vždy to prirovnávam k vete, že nesmieš spievať akúkoľvek pieseň, ale tú, kvôli ktorej si sa narodil. Ktorá to je, na to treba počas svojho života prísť – a to je ťažké a nie je veľa ľudí, ktorí na to prídu, ale nejakí sú, a tých mám rád. Či už sú to kladné, ale niekedy aj záporné postavy. Napokon, mne samému to pomáha žiť.

Čo to znamená? Napríklad keď viete, že niekto vytrval vo svojej pravde, ste menej náchylný robiť sám chyby?
Najsilnejšie na tom je byť sám sebou. Možno to znie ako fráza, ale každý máme chvíle, keď si hovoríme, že teraz som to ja. A keď to raz trafíte, tak máte chuť hľadať a skúšať, aby to tak bolo stále.

Boli ste to vy aj pri písaní sci-fi, ktorému ste sa kedysi venovali?
Bolo to pre mňa dôležité, ale už s tým nie som v kontakte. Bolo to ešte za komunistov, bola to úplne iná doba, keď, naopak, išlo o to, realite sa čo najviac vzdialiť. Komunisti nám vždy hovorili: súdruhovia, vy nám unikáte! Čo znamenalo, že je to úniková literatúra. Tak sme hovorili, že to nie je pravda. Ale bolo to klamstvo. Po roku 1989 to už neplatilo a dúfam, že to už nebude nutné. Dnes sa sci-fi píše z úplne iných dôvodov.

Je rozdiel, keď píšete o niekom živom a keď o mŕtvom?
jak-cesi-v-moskve-kapitulovaliUrčite je to rozdiel; ľahšie je, pochopiteľne, písať, keď sa ten človek už nemôže brániť. Nemyslím to cynicky, ale existuje taký názor, že ten materiál je už voľný, že vám do toho nikto nehovorí a že sa tak autor môže vyjadriť slobodnejšie. To je, samozrejme, otázka, pretože sloboda nie je nikdy úplná. Pokiaľ niekedy urobím výnimku a píšem o niekom živom, snažím sa, aby otázka, či žije, zase nebola až takou fatálnou okolnosťou. S Pavlom Kohoutom sme sa bavili na rovinu, a miestami veľmi tvrdo. A on veľmi často vedel, že s niečím nesúhlasím, že množstvo veci vykladám inak ako on, a napriek tomu bol s výsledkom ešte menej spokojný, než si myslel, takže urobil svoju spisovateľskú reakciu a vždy raz za tri roky vyjde jeho kniha a raz za tri roky moja kniha a ľudia si to môžu skladať a aj to tak robia. Je medzi nami veľký vekový rozdiel, čiže ho nemôžem nazvať prosto kamarátom, ale celý čas si tykáme a ja sa od neho vždy strašne veľa veci dozviem. V Českom století je jeden diel, ktorý je o vzniku Charty 77, a tam som bol šťastný, že mi do toho celý čas hovoril. A hovoril mi veci, ktoré nikdy nikde nenapísal.

O príbehoch z Českého století hovoríte ako o tragédiách. V akom zmysle?
Nie je to v zmysle, že všetko sa končí tragicky, ale že súpermi hlavného hrdinu nie sú iba druhí ľudia, ale že je ním najmä osud. Teda sila mocnejšia než človek.

Ktorý z príbehov sa vám zdá najtragickejší?
Najtragickejšie tam vlastne nie sú, pretože tam nebol žiadny príbeh o vyloženej bezbrannosti. Prekážalo by mi, keby som písal napríklad o holokauste, alebo príbeh, kde by trpeli ženy a deti, ale toto v Českom století nebolo. To boli všetko chlapi, ktorí šli tvrdo za svojím cieľom – jeden vyhral, druhý prehral, bolo to strašné, ale stále sa to odohrávalo v rámci zápasu vnútri nejakej svorky. Asi som nad nikým vyslovene neplakal. Nenapadá vám niekto?

Slánský asi nie.
To nie, tam som žasol. Ten najtragickejší moment dejín tam nie je. Sú to príbehy elít, politikov, ale to najtragickejšie sa odohralo dole. To najtragickejšie sa odohralo, keď Edvard Beneš odletel a národ za druhej republiky, ešte kým sa Slovensko odtrhlo, sa vlastne rozpadol. Kompetentní ľudia píšu, že keby druhá republika pokračovala, tak by to bolo ešte strašnejšie, ako keď prišli nacisti. Pretože spoločnosť by sa demoralizovala vlastnými silami. Tragické bolo aj vybitie elít za heydrichiády a pokračovanie v 50. rokoch. Tá výveva kvalitného ľudstva, ktorá neustále ľudí odsáva preč – to sú katastrofy.

Svoju knihu Osm žen z hradu vraj nemáte rád.
Veľmi nie. Keď to vzniklo, tak to malo dôvod, lebo sa o tom nič nevedelo. Ale teraz, keby sa v tom pokračovalo, tak by to ubližovalo ženskému osudu, pretože život manželky prezidenta je vlastne, ako tomu škaredo hovorím, život po boku. Nie je to autentický život. Keby ste sledovali súčasnú českú prvú dámu, tak by bolo strašné o tom písať.

Ale Olga Havlová predsa nebola len po boku.
Nie, tá bola super, tá to definovala a prispôsobila si to. To bol bytostný človek, ktorý akoby vôbec nevnímal mantinely a utváral si všetko sám.

Hovorili ste, že ste sa s autormi komiksov dohodli, že nebudú robiť frašku, dodržia žáner tragédie. Takto sa pozeráte na celé dejiny? Myslíte si, že by sa pri ich spracúvaní nemal používať humor?
jak-meciar-s-klausem-rozdelili-statPočkajte, to nie je proti humoru. Tragédia nie je, že sa niečo zle skončí. Tragédia je o tom, že nie ste hýbateľom, že nerozhodujete o všetkom sám, že existuje osud. To je tá antická tragédia, a to vás môže aj oslobodiť. Je to prosto iný koncept, než že si človek všetko riadi sám. Je to o tom, že sa veci dejú vaším prostredníctvom. Oidipus nakoniec žasne, čo všetko spáchal. Myslí si, že sa zamiloval do krásnej dievčiny a zvíťazil nad nepriateľom, a ukázalo sa, že zabil vlastného otca a znásilnil matku. Veľké nedorozumenie. A to je metafora života. Nepoznám lepší mýtus, ktorý by vypovedal o ľudskej situácii. Ale teraz už vykrádam z učebníc psychoanalýzy.

S tým sa stotožňujete? Ste fatalista?
To nie je fatalizmus, nie. Máte nesmiernu slobodu. Som voľný a úplne spokojný so svojimi slobodami, ale zároveň nebudem blázon, aby som si predstavoval, že to sám kočírujem.

Ale niektoré postavy Českého století si vývoj kočírovali samy. V poslednom diele seriálu o rozdelení Československa to nekočíroval nikto z Moskvy, ani osud, ani davy ľudí za nimi.
To áno. Ale kto chcel taký výsledok, aký bol? Podľa mňa nikto. Vladimír Mečiar nebol šťastný, on to pôvodne nechcel alebo si to predstavoval úplne inak. Klaus na tom nezarobil. Ono to vyzerá, že chlapi uskutočňujú každý svoj koncept, ale čo z toho vznikne, je niečo úplne iné a väčšinou sa nestačia čudovať. Typický príklad je Beneš. Tomu sa veci vymkli z rúk, on na to zomrel. To nie je o tom, že by človek neveril na slobodnú vôľu a nejakú vitalitu. Toto všetko máte, ale čím viac máte, tým lepšie je vedieť, že existuje aj niečo mimo. Čím silnejší ste vy, tým mocnejšie iné sily uvádzate do pohybu – to je koincidencia.

Čo sú tie sily?
To je otázka. Prečo niekto ochorie a iný nie? Aká je to sila? Prečo niekto trpí? Ono to môže znieť romanticky, alebo že verím na nejaké hlúposti, ale ja sa len snažím vyvažovať ľudské presvedčenie, že to môžeme mať na háku. Najväčšie hrôzy nastávajú, keď takéto typy ovládnu politiku. Čo sa práve teraz v oboch veľmociach deje.


Pavel Kosatík (1962)
Pôvodne právnik, neskôr spisovateľ a publicista, autor a spoluautor mnohých životopisov, napríklad Ferdinanda Peroutku, Věry Čáslavskej, Olgy Havlovej, Pavla Kohouta či Jana Masaryka a tiež scenárista televízneho seriálu České století.

Dejiny v komikse môžu zaujať aj ignorantov

Projekt Pavla Kosatíka České století uzavrela výstava České století v komiksu, ktorá bola sprístupnená v pražskej Galerii Lucerna. Predstavila práce autorov, ktorí vytvorili deväťdielnu sériu komiksov Češi. Ticho 762, Vojtěch Mašek, Marek Rubec, Vojta Šeda, Dan Černý, Karel Jerie, Jiří Husák, Štěpánka Jislová a Karel Osoha spracovali najvýraznejšie témy českých dejín 20. storočia, ako sú vznik Československej republiky, Charta 77, Nežná revolúcia alebo tridsiaty ôsmy, štyridsiaty ôsmy, šesťdesiaty ôs­my rok. Každý z nich svoj diel histórie režíroval sám a nekopíroval pritom televízne spracovanie.

Kurátor Vojtěch Čepelák hovorí, že o inštaláciu bol záujem: „Návštevníci nevideli iba rámované obrázky, ktoré sa ocitli aj vo väzbe. Mohli spoznať proces tvorby jednotlivých výtvarníkov, postupy: prípravné skice, podkresy, koláže, digitálny koloring či veľkoformátové tlače na skle.“

Čepelák si myslí, že takto – vystúpením z bežných rámcov – mohli zaujať aj umeleckých ignorantov. To, že jednotlivé okamihy z dejín českej histórie vyšli práve vo forme komiksu, bol nápad Pavla Kosatíka, ktorého vydesila predstava, že by čitatelia dostali k dispozícii len prepísané scenáre Českého století – bola by to nuda. Vojtěch Čepelák, ktorý je zároveň novinárom a spoluorganizátorom festivalu Komiks­FEST!, priznáva, že v Česku síce vzniká celá nová scéna komiksových autorov, ale komiksom sa uživí len zlomok. Valcuje ich prekladová produkcia – záplava amerických, japonských, belgicko-francúzskych titulov, ktorá je na vydávanie lacnejšia. Väčšina autorov sa venuje komiksu ako srdcovej záležitosti, ale účty platia vďaka ilustrovaniu kníh.

Súbor Češi je najrozsiahlejšou politickou komiksovou sériou v českých dejinách. Historické momenty a postavy vykresľuje jedinečným spôsobom. Jedinou podmienkou pre tvorcov bolo, aby neskĺzli ku groteske, ale držali sa tragédie. Aj z úcty k obetiam je totiž dôležité zobrazovať zlé veci ako naozaj zlé. Jednotlivé časti vyšli aj v špeciálnom kompletnom vydaní v zberateľskej krabici.

Kultúra

Teraz najčítanejšie