štvrtok

Proti Kaliňákovi pochodovali aj furmani. Politikov by vešali, vyhovuje im len Kotleba

Skupinka dvadsiatich lesných robotníkov sa vymykala väčšine účastníkov protikorupčného pochodu. Do Bratislavy prišli, aby si ich niekto všimol.

Žiadna bratislavská kaviareň: na protikorupčný pochod prišli aj nespokojní furmani zo stredného Slovenska. Foto – N

Jaroslav Cerovský, Ján Krnáč, Rudolf Spodniak a niekoľkí ich kolegovia sa vymykajú predstave o bežnom účastníkovi utorkového protikorupčného pochodu. Nemajú radi Kisku ani Európsku úniu, ani konšpirátori by ich neoznačili za „slniečkarov“ či od reality odtrhnutú „bratislavskú kaviareň“.

Asi dvadsaťčlenná skupinka pricestovala do Bratislavy prevažne z chudobnejších okresov Banskobystrického kraja. Cestovali autami niekoľko hodín napriek tomu, že sa na internete dočítali, že pochod má organizovať americký miliardár George Soros.

„Je to pochod proti Kaliňákovi a Ficovi, preto sme tu. Ešte by sme k nim pridali aj Danka, ktorého sme volili a ktorý nás tiež sklamal,“ vysvetľovali.

Živia sa rukami. Oficiálne sú živnostníkmi v lesnom hospodárstve, ľudovo sa im hovorí furmani. Ich príbeh by mohol zaujímať každého, kto si kladie otázku, kde sa berú voliči Mariana Kotlebu.

Žiadne Ficove istoty

Keby sa konali voľby dnes, všetci z furmanov na proteste by volili Kotlebu. Prečo? Lebo je najradikálnejší. „Vidíme už iba jednu cestu: celý tento systém zvrhnúť. Politikov by sme najradšej vešali,“ rozprávajú.

Prejavy študentov ani hercov ich príliš nezaujímali, prišli hlavne ukázať transparenty, dúfajúc, že sa objavia v televíznom spravodajstve. V polovici protestu odišli a cestovali späť domov – druhý deň pred šiestou ráno museli vstávať znovu do práce.

Furmanská robota má stále istý pôvab. Lesy, kone, ťažba dreva - veci, ktoré sú typické pre Slovensko. Zárobky ich však ženú do zúfalstva. Foto - TASR
Furmanská robota má stále svoj pôvab. Lesy, kone, ťažba dreva. Zárobky ich však ženú do zúfalstva. Foto – TASR

Ešte za komunizmu si žili svoj, ako niektorí hovoria, „zlatý furmanský život“. Niektorým sa darilo mimoriadne, ďalší sa spolu s pilčíkmi, pestovateľmi a inými lesnými robotníkmi aspoň pohybovali v pomerne bezstarostnom prostredí, ktoré nemalo ďaleko od Jakubiskovej komédie Nevera po slovensky.

Po revolúcii o tento svet postupne prichádzali a dnes majú čo robiť, aby si zarobili aspoň na naftu do svojich štyridsaťročných traktorov, na ovos pre kone a na povinné odvody štátu.

Politológovia, ktorí analyzujú vývoj v postkomunistických štátoch, by ich označili za typických „losers of transition“, voľne preložené tých, čo na zmene pomerov najviac stratili. Ficove istoty im nič nehovoria

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |

Už viac ako 95965 z vás dostáva správy e-mailom