Denník N

Toto sme nechceli, v pláne to nebolo. Alebo aj bolo?

Začiatkom roka vyšli dve pozoruhodné knihy o zmiznutí – Náhle, sami od Isabelle Autissierovej a Zmiznutie Ettora Majoranu od Leonarda Sciasciu.

„Toto sme nechceli, toto nebolo v pláne.“ veta vynesená na obálku knihu Isabelle Autissierovej Náhle, sami (Inaque, 2017) napovedá veľa o obsahu tohto románu-reportáže. Dobrodružná cesta, čo sa mení na boj o holý život, príbeh, aký často zachytíme v novinách, o mladých ľuďoch znechutených civilizáciou a o podceňovaní prírody a krutosti pravidiel prežitia v divočine, z ktorých si už ľudské telo takmer nič nepamätá. Mladík, ktorého v džungli roztrhali šelmy, manželská dvojica s dieťaťom, čo sa pustila naprieč púšťou s pollitrovou fľašou vody…

Alebo ako v knihe Isabelle Autissierovej (prvej ženy, ktorá sama oboplávala svet na plachetnici) dvojica zaľúbencov, čo si urobí romantický výlet na zakázaný ostrov, a uviazne tam. Na neobývanom území, ktoré je prírodne chránené takým vysokým stupňom, že vstup je povolený len zriedkavým vedeckým expedíciám. Ako sa žije v neustálom strese zo smrti, z hladu, nepohody, vyčerpanosti? Ako sa menia city, vzťah dvojice, láska?

Muž a žena, spolu

Na začiatku stojí veľká nádej: „Kým budú spolu, láska ich podrží, ochráni ich. V tom spočíva ich sila: muž a žena, spolu proti tisícom kilometrov tekutej púšte, proti samote, proti smrti. Nechajú sa ovládnuť touto zúfalou potrebou druhej bytosti, schúlia sa na nehostinnej posteli a pomaly sa milujú, vedení väčšmi nehou rodiča, čo kolíše dieťa, než náruživosťou milencov.“

Kolísania však ubúda. Čo prevláda, je surovosť každodennosti a nedostatku jedla, oblečenia a akéhokoľvek čo i len mini pohodlia. Tváre strácajú výraz a menia sa na vycivené masky, telá zhrubnú v ostrovných podmienkach, vplyvom poľovačiek a zabíjania tučniakov, pri šklbaní kože, varení mäsa, po konzumovaní nechutného jedla.

Kde sa veci dejú

Rituálom sa im stane spoločné písanie denníka. „6. február: dokončený stôl v dielni. 12. február: zabili 32 tučniakov, začali údiť v kuchyni. 21. feb­ruár: stratili 10 pokazených tučniakov, nazbierali vrece rias a tri hrste mušlí.“ Podobne ako v Bradburyho románe 451 stupňov Fahrenheita si navzájom rozprávajú príbehy z kníh, ktoré čítali. Ale zisťujú, ako málo si z nich pamätajú.

To, čo by sa im teraz zišlo, z románov o polárnikoch či stroskotancoch, popisy praktických úkonov a činností, zväčša preskakovali alebo len preleteli pohľadom ako nezáživné. Rozprávajú o svojich spomienkach. Rozprávajú, pretože dej v príbehoch a spomienkach ich znovu navracia k civilizácii a „normálnosti“, vracia ich do sveta, kde sa veci dejú.

„Nepovedia si to, ale z toho predošlého sveta sa im najviac do vedomia tisnú tie najranejšie detské spomienky, riekanky, ktorých pospevovanie ich prekvapuje, predstava prechádzky so starým otcom, vôňa kaše s čokoládou. Ani jeden sa neodvažuje priznať k týmto návratom do detstva, ale tvoria základy ich bytia.“

Bolo to v pláne

zmizeni-ettora-majorany„Toto sme nechceli, ale v pláne to bolo,“ mohlo by stáť na obálke druhej knihy o zmiznutí – eseji Leonarda Sciasciu Zmiznutie Ettora Majoranu (Triáda, 2017). Zaoberá sa prípadom geniálneho jadrového fyzika, ktorý sa záhadne stratí v predvečer vypuknutia druhej svetovej vojny. Majorana pracoval v tíme Enrica Fermiho, ktorý sa neskôr v rámci projektu Manhattan stane jedným z vedcov podieľajúcich sa na vytvorení atómovej bomby. Majoranovo zmiznutie má rôznych vykladačov a interpretov, hovorí sa o ňom ako o pomätencovi či šialenom géniovi. Niektorí vravia, že spáchal samovraždu, rodina však verí, že len odcestoval alebo sa „ukryl pred svetom“ do kláštora.

Sciascia, ktorý sa Majoranu vo svojej eseji snaží opäť „objaviť“ po tridsiatich siedmich rokoch (vyšla v roku 1975), sa vysmieva z talianskej polície a jej úplnej neschopnosti čokoľvek v tomto prípade objasniť. Na druhej strane píše, že asi niet polície, ktorá by dokázala víťazne zohrať partiu „s človekom mimoriadnej inteligencie, ktorý sa rozhodol zmiznúť a ktorý si spôsob, ako zmiznúť, vykalkuloval s matematickou presnosťou. Fermi vyhlási: Keby sa rozhodol zmiznúť alebo nechať zmiznúť svoju mŕtvolu, pri svojej inteligencii by to Majorana iste zvládol.“

Ako dym z cigariet

Sciascia porovnáva Majoranu s „Fermim a jeho chlapcami“ a vraví: kým oni hľadali, on nachádzal, pre nich bola veda faktom vôle, pre neho prirodzenosťou, oni ju chceli vlastniť, on si ju niesol v sebe. A Majorana si navyše ako „predčasný génius“ bol vedomý tajomstva, čo niesol v jadre svojej bytosti, vedomý toho, že završovanie jeho diela bude zároveň završovaním jeho života. A preto sa snaží hrať o čas, uniknúť mu, otáľať. („Len čo je dielo naplnené, dokonané, len čo je tajomstvo bez zbytku odhalené, len čo mystérium obdrží dokonalú formu… prichádza vzápätí smrť.“)

A možno práve preto si svoje nápady a objavy, vzorce, zapisuje na cigaretové škatuľky, nad ktorými najprv debatuje s kolegami a vzápätí ich zľahčuje a po vyfajčení poslednej cigarety zahadzuje. „Tak sa skončila – premyslená a prepočítaná predtým, ako ju Heisenberg publikoval – teória, ktorá nesie Heisenbergovo meno, teória protónového a neutrónového jadra.“ Je to pud sebazáchovy? Sciascia tvrdí, že dvojnásobný. Voči sebe a ľudstvu, zároveň.

Odtlačok sna v Hirošime

Pretože kým on si presne vyrátal svoje zmiznutie, jeho kolegovia ho vyrátali v jedinom okamžiku pre 70-tisíc ľudí. Sciasciov postoj je jasný, Majorana zmizol nie preto, že by zošalel, ale preto, že zošaleli ostatní. Vedci, ktorí na atómovej bombe pracovali, si mysleli, že pracujú „pre mier“, účinkami bomby pri skúške boli nadšení, ich pocity sa značne rozkolísali po Hirošime. Po tom, čo videli. („Kto zachádza so smrťou, i keď určenou ostatným – tak ako sa s ňou zachádzalo v Los Alamos –, je na jej strane a v nej. Jedným slovom, v Los Alamos bolo znovu stvorené to, proti čomu bol, ako sa verilo, vedený boj.“)

Majorana to podľa Sciasciu videl dopredu. „Sme z rovnakej látky, z ktorej sú utkané sny,“ cituje Prosperove slová z Búrky a dodáva: „A nie je snáď snom, snovou spomienkou na to, čo ,bol‘ človek, tieň akoby odtlačený na troske múru v Hirošime?“

Teraz najčítanejšie