Na obed vo Vietname, na večeru v Taliansku. Ako cudzinci priniesli kus svojho domova až k nám

Asi nie je slovenské mesto, v ktorom by nebolo ani len jedno. Vietnamské či čínske bistro. Ostrokyslá a Kung-pao. Tradičné kombo, ako ho zväčša poznáte, však nie je dôvodom, pre ktorý sú ľudia ochotní ísť cez pol mesta na obed a potom ešte aj vystáť rad. Phong Nam však za to stojí. Nie je to totiž žiadne obyčajné vietnamské bistro. Je to legenda. Nikdy ste tam nemuseli ani len vkročiť, aby ste aspoň raz nepočuli o tom, ako chutí ich Pho či Bun bo Nam Bo (dosť dobre).

A nejde pritom iba o exotiku chutí. Phong Nam totiž sídli uprostred Miletičky, najväčšieho bratislavského trhoviska, lokálneho výkladu exotiky, kde možno očakávať tenisky z Číny, Um z Česka, kávu z Turecka a kyslú kapustu zo Stupavy, ale vietnamské bistro vychýrenej kvality by tu hľadal málokto. Napokon, ani o tom na prvý pohľad nič nesvedčí. V interiérovom dizajne by Nam Nguyen Doan, šéfkuchár a majiteľ, zrejme žiadne veľké ovácie nezožal. Ale o to mu ani nikdy nešlo.

„Som rád, že som tu a že varím dobré jedlo presne tak, ako som to chcel,“ hovorí so širokým úsmevom. Jeho bistro sa už ocitlo vo videoklipe kapely Billy Barman a ospevujú ho aj gastro stránky na webe, ale on ešte stále ostáva trochu v rozpakoch, keď na to príde reč, a iba nad tým máva rukou. Podobnú skúsenosť zažil aj fotograf Aleš Vojtášek, keď ho spolu s ďalšími deviatimi ľuďmi oslovil do projektu I AM IN, ktorý je súčasťou programu festivalu [fjúžn].

Ten organizuje už dvanásty rok Nadácia Milana Šimečku. Hlavnou témou festivalu zameraného na cudzincov a migrantov je tento rok Integrácia. Desať portrétov a desať krátkych príbehov, ktoré zozbieral Aleš Vojtášek, ukazuje, že život cudzincov nie je v slovenských podmienkach nevyhnutne čiernobiely.

Na Miletičke

Nam Nguyen Doan prišiel na Slovensko približne pred desiatimi rokmi. Presné číslo už nie je dôležité. „Už som váš, váš občan,“ hovorí spokojne. Späť do Vietnamu cestuje iba občas, má tam ešte rodičov, ale za svoj domov už považuje Bratislavu. Má tu ženu, deti, ktoré študujú na hotelovej akadémii, a svoje „šťastné bistro“. Po rokoch na iných adresách sa zdá, že tu už ostane. „Nechcel som variť to, čo všetci ostatní. Chcel som robiť dobrú domácu vietnamskú kuchyňu a tu sa mi to podarilo,“ hovorí hrdo.

Mnohých svojich zákazníkov už pozná, lebo sa vracajú a teší ho to. „Robí to naozaj s láskou, stačí ho chvíľu sledovať. Stará sa aj o suroviny, bylinky a o mäso, aby bolo všetko podľa jeho predstáv. A keď si niekto objedná špecialitu, z kuchyne ho sleduje, ako sa tvári, keď to prvý raz ochutná,“ hovorí fotograf Aleš Vojtášek, ktorý sa do bistra tiež rád vracia.

Bežne vám dajú tácku s jedlom a tam sa celý kontakt s personálom končí, ale tu je to inak. Nam Nguyen Doan je stále tu a rád sa pýta, či ľuďom chutí, nestrháva však na seba priveľa pozornosti. Hlavné je predsa jediné – dobré jedlo. Aj keď od neho Aleš Vojtášek chcel, aby mu zapózoval na fotografiu, stále vraj bolo treba čosi dorobiť v kuchyni. „Nechce sa veľmi vystatovať, radšej sa prezentuje priamo tým, čo robí. Presviedčal ma, či nechcem odfotiť iba jedlo alebo jeho manželku, lebo ona je krajšia a ešte aj varí rovnako dobre,“ hovorí so smiechom Aleš.

Napokon sa mu to podarilo, čiernobiely portrét Nam Nguyen Doana na stredný formát ešte dopĺňa farebná fotografia z bistra. Podobný princíp uplatnil Vojtášek aj pri ďalších deviatich cudzincoch, ktorých si vybral a ktorí si vybrali život na Slovensku. Sú medzi nimi ľudia rôznych národností aj povolaní – hematológ Sawkat Choudhury, tanečníčka a lektorka Aron Mitu Tesfaye, umelec Ašot Haas či známa speváčka Celeste Buckingham.

Kľúč ich výberu bol podľa Aleša Vojtáška jednoduchý, hľadal ľudí, cudzincov, ktorým sa už u nás podarilo niečo zmeniť, vytvoriť, obohatiť Bratislavu a lokalitu, v ktorej pôsobia. „Chcel som, aby boli medzi nimi ľudia z rozličných profesií, od tých, ktoré sú bežne viditeľné, až po tie, ktoré sú veľmi dôležité, no takmer ich nevnímame,“ hovorí.

Nikto z oslovených jeho ponuku neodmietol, no vraví, že u niektorých predsa cítil jemný odstup či akýsi náznak strachu. „Ani raz to nebolo nič očividné či obmedzujúce, ale kdesi podprahovo som vycítil, že všetci vedia, v akých nacionalistických náladách sa momentálne táto krajina nachádza. Myslím, že pred pár rokmi by túto, hoci nevyslovenú, no predsa istú obavu cítiť nebolo,“ hovorí Vojtášek.

Podobnú skúsenosť má aj Laco Oravec. Viacero jeho známych, cudzincov žijúcich na Slovensku, mu po vlne nenávistných reakcií v období vrcholiacej migračnej krízy povedalo, že zvažujú odchod, lebo sa cítia menej vítaní. Aj to je jeden z dôvodov, prečo sa tento rok festival [fjúžn] bude venovať najmä tomu, ako sa naozaj žije cudzincom na Slovensku a či robíme dosť pre to, aby sa im tu žilo dobre.

„Migráciu už nezastavíme, svet sa nevráti späť a už nikdy nebude svetom národných štátov – neostáva nám nič iné ako nájsť spôsob spolunažívania. Možno je načase zamyslieť sa, či nie je najlepšou cestou snaha vytvoriť cudzincom dobré podmienky, aby bolo aj konfliktov čo najmenej. Každý integrovaný cudzinec je pre našu spoločnosť prínosom a malo by nám na tom záležať,“ hovorí Laco Oravec.

Jediná šanca – uspieť

Téma cudzincov podľa neho stále vyvoláva veľké vášne, no ľudia sú z debaty o migrácii už aj otrávení a unavení. Aj preto sa ju rozhodli otočiť z druhej strany. „Migrácia je prvý krok, ako sa človek dostane do inej krajiny, ale potom nasleduje druhá fáza, ktorá je veľkou výzvou – ako sa usadiť, integrovať, ako viesť kvalitný život, ako sa stať „Slovákom“ – a či sme my ako krajina pripravení s touto úlohou cudzincom pomôcť,“ hovorí Laco Oravec.

Z rôznych medzinárodných rebríčkov a monitorov je zrejmé, že v tom zaostávame – máme jeden z najťažších prístupov na trh práce a slabú ochranu pred diskrimináciou, sme pritom jednou z krajín s najnižším počtom cudzincov. A napriek tomu, že ich máme málo – približne deväťdesiattisíc, nevytvárame im podmienky, ktoré by im k tomu práve pomohli. Problémom je často najmä prístup inštitúcií, nedostatočná komunikácia v angličtine, legislatívne prekážky a množstvo byrokracie.

„Slovensko síce prijalo integračnú politiku, ale sme presvedčení, že ju plníme slabo. Téme cudzincov a ich integrácii chýba rezort, sektor na národnej úrovni, ktorý by ju zastrešil. Spadá síce do agendy ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, ale ono na to nemá vytvorené štruktúry. Ani na úrovni Rady vlády pre ľudské práva neexistuje výbor pre práva cudzincov, takže dialóg medzi vládou a cudzincami je prakticky nulový,“ hovorí Laco Oravec.

Predsudkom a strachu obyvateľstva z cudzincov, ktoré všetko ešte viac znepríjemňujú, podľa neho nepomáha ani to, že nie je veľa cudzincov, ktorí by boli všeobecne známi v spoločnosti a mohli tak prelamovať nedôveru. „O väčšine cudzincov, ktorí u nás ostanú, neplatí mylná predstava, že sa nezačlenia a zlyhávajú v hľadaní zamestnania či vzdelávania, čo je častým problémom západnej Európy. U nás majú cudzinci zväčša iba jedinú šancu, ako prežiť – uspieť. Inak by tu nevydržali a odišli, takže väčšina sa naozaj rýchlo snaží začleniť do spoločnosti a robiť niečo užitočné, navyše, zväčša ich poháňa aj nádej, že to robia pre svoje deti a sú pripravení naozaj tvrdo pracovať.“

Ako v Taliansku

To je prípad vietnamského bistra, ale aj mnohých ďalších, ktorí sa nenechali odradiť prvou skúsenosťou s oddelením cudzineckej polície, ktorá je viac než skúškou trpezlivosti. „Myslím, že rozhodujúci je stále prístup konkrétnych ľudí, s ktorými títo cudzinci prídu do styku, názor celej spoločnosti nad tým nepreváži. A dnes už sú mnohí ľudia rozhľadení, cestovali a vedia, ako to funguje v zahraničí a že netreba veriť žiadnym konšpiračným a poplašným správam,“ hovorí Aleš Vojtášek.

Myslí si, že nenávisť či strach u mnohých súvisí najmä s pocitom neistoty a strachu o vlastnú budúcnosť. Osobná skúsenosť však môže byť úplne iná, než pocity zdieľané na anonymných fórach.

Iba ťažko si totiž predstaviť, že by ktosi protestoval proti Anne Jabłonowskej-Holy, ktorá sa stará o krásny kulinársky časopis Pyré alebo proti Oscarovi Mele, ktorý vedie známe talianske bistro La Vecchia Bottega v centre Bratislavy. Mnohí ho poznajú už z predošlých adries, preslávených dobrou kávou, ale najmä domácou atmosférou, talianskymi šunkami a syrmi, večne svietiacimi farebnými svetielkami, aj keď je už dávno po Vianociach, vínom a rozhovormi, ktoré pokračujú hlboko po záverečnej.

„Oscar sa narodil v Trastevere, tak mi to prízvukoval, v centre Ríma, nie na žiadnej periférii, je pravý Riman a jeho kaviareň – to je pre mňa kus Talianska, kam môžem ísť hoci aj každý deň,“ hovorí Aleš Vojtášek. Býva neďaleko a má tam aj ateliér, ale dôvod ísť do bistra k Oscarovi sa nájde vždy. Najmä, ak sa už raz stanete jeho súčasťou, nejde to inak. Schádzajú sa tam susedia aj sezónni návštevníci, z ktorých sa veľmi rýchlo stávajú štamgasti. „Človek tam zapadne do rodinného kruhu. Chvíľu sa tam bozkávajú a potom zas zvyšujú vo vášnivej debate hlas, robia výbornú kávu, ale všetko je tam vlastne výborné,“ hovorí Aleš.