Denník N

Kto, ak nie ty? Zápas s kotlebovcami potrebuje prvolezcov v trojrozmernom svete

Milan Mazurek a ostatní kotlebovci v hľadisku kežmarskej debaty iniciatívy Zabudnuté Slovensko. Foto N – Daniel Vražda
Milan Mazurek a ostatní kotlebovci v hľadisku kežmarskej debaty iniciatívy Zabudnuté Slovensko. Foto N – Daniel Vražda

Historik Timothy Snyder kladie jednu z najpodstatnejších otázok súčasnosti. Ako preniesť odhodlanie z dvojrozmerného sveta do reality toho trojrozmerného? Inými slovami, ide o to, vstať od monitorov a ísť medzi ľudí.

To sa týka zápasu s extrémizmom, s korupciou, ale aj boja o „menšie veci“, o park v obci či o záchranu kaštieľa v meste. Dotýka sa to esencie každej slobodnej spoločnosti – aktívnych občanov.

Tyranie prichádzajú zdanlivo nebadane

Snyder je Američan a najnovšiu útlu knihu O tyranii – dvadsať poučení z 20. storočia (Premedia, 2017) spísal pomerne rýchlo, inšpirovaný a znepokojený (nie zaskočený, na to príliš dobre pozná dejiny a ich paralely) úspechom Donalda Trumpa. Toho, inak, v knihe nespomína menom, iba neosobným výrazom prezident. Podobnú techniku označenia používa v prípade Vladimira Putina ďalší skvelý autor súčasnosti, Peter Pomerantsev.

Ale pozor, nenechajme sa zmiasť! Snyder nepíše len o Američanoch. Povestným varovným prstom – môžeme smelo hovoriť o jeho nenapísanom 21. poučení – by pre každého z nás, kto žijeme dnes v strednej Európe, malo byť to, keď sme svedkami, ako politici ironicky a výsmešne hovoria o občianskych aktivitách. Či už sú to v Česku otec a syn Klausovci, v Maďarsku Orbán či na Slovensku Fico a kotlebovci, ak spomenieme iba niektorých. Tyranie a fašizmus, čo sú aj Snyderove frekventované slová, prichádzajú zdanlivo nebadane vtedy, keď sa aktívni občania, ktorým leží na srdci osud slobody a demokracie, nezdružujú. Moc chce, píše Snyder v trinástom poučení, aby vaše telo zoslablo od sedenia a vaše emócie vyprchali pred televíznou obrazovkou. Vymaňte sa z toho, choďte na nepoznané miesta k neznámym ľuďom.

No dobre, tieto slová možno na prvé čítanie znejú ako rady premúdreho psychológa z mobilizačnej príručky, jednej z mnohých, aké sa dajú „vidlami prehadzovať“ v regáloch kníhkupectiev – je to však hlboko mylný dojem. Už na ďalšej strane Snyder píše, že protest sa môže organizovať prostredníctvom sociálnych médií, no nič nie je reálne, ak sa to neskončí v uliciach. Ak tyrani nepocítia dôsledky svojho konania v trojrozmernom svete, nič sa nezmení.

Aké možnosti má teda aktívny občan? V prvom rade: každý z nás, skutočne každý, môže cestovať po svojej krajine a osobne spoznávať ľudí úplne iných názorov. A niečo aktívne robiť, združovať sa. Aj to znie na prvý pohľad banálne, je to však možno tá najdôležitejšia vec pre spoznávanie sveta, v ktorom žijeme; pre búranie mýtov, predsudkov a stereotypov. Treba si vysoko ceniť nielen Zuzanu Hlávkovú, študentov Karolínu Farskú a Dávida Straku či pani Eleonóru Levickú z úradu práce, ktorá na diskusii v Kežmarku vystúpila proti vedľa nej sediacim kotlebovcom, ale aj všetkých, ktorí sa nestali emblémom, tvárou aktívneho zápasu. Treba tam zaradiť aj desiatky našich dobrovoľníkov, ktorí uplynulé roky chodili pomáhať utečencom na balkánske hranice.

Aj niektorí, inak kvalitní kolegovia novinári zvyknú posmešne hovoriť o „aktivistickom prístupe“. S tým dôvetkom, samozrejme, že oni sa držia svojho fachu, nie sú tí naivní a nechcú „hŕŕŕ“ systémom meniť svet. V niečom sa im dá rozumieť. Odhodlaný hlupák je väčšia skaza ako pasívny génius. A opatrnosti nikdy nie je nazvyš, však? Tento ich postoj je však, s prepáčením, hlúpy pre čosi iné. Vychádza z odvekého mýtu, príslovia: šuster, drž sa svojho kopyta. Novinár má vraj iba písať, lekár má liečiť a učiteľ má učiť. Dobre, ale nič také ako profesionálni občania predsa neexistuje. Alebo áno? Sú to azda politici? To na nich máme delegovať raz za štyri roky vo voľbách svoju „moc“ a potom iba frflať pri monitoroch a obrazovkách, často anonymne, ak sa nám niečo nepáči? Nie a ešte raz nie!

Takýto postoj k svetu je zárodkom alibizmu a konformity s autoritami. A od týchto vlastností, ak prevážia, je už iba krok k akceptácii tyranie. Hitler a Stalin – ako píše Snyder o 20. storočí – to iba potvrdzujú.

Spýtajme sa úplne konkrétne: kto je tu platený (a zodpovedný) za boj s extrémizmom? Ak sa nazdávate, že iba politici či maskovaní policajti zo špeciálnej jednotky, tak ste na hlbokom omyle a nemusíte tento text ani čítať ďalej.

S ozbrojencami sa koniec blíži

Nás na Slovensku môže dnes až zamraziť, keď si uvedomíme podobnosť medzi fakľovými sprievodmi nacistov v uniformách a kotlebovcami, medzi symbolikou, ktorá je takpovediac generáciami overená. Po voľbách v 30. a 40. rokoch minulého storočia fašisti, nacisti a komunisti kombinovali divadlo, represálie a „salámovú taktiku“ postupného odkrajovania práv – až opozíciu úplne potlačili. História odznakov v Nemecku či Rakúsku, gesto súhlasu s politikou NSDAP má zrejmého pokračovateľa v zelených mikinách ĽSNS. Aj u nás sa „akože gesto hrdosti“ mení na gesto vylučovania.

Ak posledný rok jednu za druhou moderujete verejné diskusie Zabudnutého Slovenska Otvorene o extrémizme, na ktoré chodia čoraz viac parazitovať – a vzbudzovať strach – Mazurek a jeho kumpáni v zelených mikinách s emblémom rovnoramenného dvojkríža, príliš podobným znaku Hlinkových gárd, tak o tom nemáte najmenšiu pochybnosť.

A ak vám vykrikujú, že ich vlakové hliadky sú tu pre tých, čo majú strach z „cigánskych asociálov“, tak im musíte trpezlivo z pódia opakovať, že nikto, ešte raz nikto samozvaný, ani oni, si nemôže uzurpovať právo nastoliť poriadok. Trvajte na lepšej práci inštitúcií, polície, apelujte, opakujete im do očí, len, preboha, nezastrašujte vy ľudí svojimi hliadkami. Aj na Balkáne sa vojny začali polovojenskými formáciami všetkých: Srbov, Chorvátov, Bosniakov či Albáncov. Pozor na ozbrojencov, varuje Snyder v knihe, koniec sa s nimi blíži. Je nemožné organizovať demokratické voľby, keď sa toleruje násilie skupín mimo kontroly štátu, dodáva historik. A to nemal tušenie o našich vlakových hliadkach či brancoch, čo sa cvičia v lesoch.

Symbolika trojrozmerného sveta ide pritom ruka v ruke s jazykom sveta dvojrozmerného. Opäť je až udivujúce, ako si mnohí múdri a vzdelaní ľudia dnes neuvedomujú, že pri oprávnenom strachu z terorizmu, z džihádistov, z moslimských radikálov sa vyjadrujú v podobnej schéme ako nacisti. Pretože ak hovoríme dnes o moslimoch „ako takých“, všeobecne a kolektívne, je to veľmi blízke tomu, že nacisti hovorili o Židoch „ako takých“. Pričom vyslovený aj nevyslovený dôvetok „ako takých“ je rozhodujúci viac než to, či ide o Židov alebo moslimov. Človek, ktorý takému vnímaniu sveta podľahne, potom veľmi ľahko v trojrozmernom svete, na ulici, verbálne napadne trebárs moslimskú rodinu či ženu so šatkou na hlave. Alebo na ňu začne zmyslov zbavený agresívne ziapať a hádzať dlažobné kocky ako… však viete ktorý poslanec parlamentu.

Odkliatie strachu

Obrana slobody a demokracie je práve dnes rýdzo osobná záležitosť. Kto, ak nie my? – pýta sa vojnový fotograf Jim Nachtwey v dokumentárnom filme o ňom. Kto tie príbehy vypovie, kto sa tých bezmenných ľudí zastane, dá im rešpekt a pozornosť, ak nie on? Podobne je to so zápasom s extrémizmom v roku 2017 na Slovensku. Treba byť vytrvalý, mať jednoduchý a zrozumiteľný cieľ (napríklad diskusie s ľuďmi priamo v regiónoch s najvyššou podporou ĽSNS). A robiť to trpezlivo. Treba bojovať najmä s fašizmom, nie s fašistami.

Ak sa teraz skepticky opýtate, či to má celé význam, že veď čo už sa zmení, tak odpoveďou je postupné odklínanie strachu. Tým najcennejším poznatkom z diskusií nie je to, čo sme my s najbližším kolegom Michalom Karakom a našimi vzácnymi hosťami povedali do hľadiska z pódia. Nie, to najcennejšie je, ak sami ľudia v hľadisku začnú, slušne a jasne, oponovať kotlebovcom, ktorí sedia vedľa nich. Stalo sa to v Žiari nad Hronom, v Ružomberku aj teraz v Kežmarku. Kotlebovci možno budú na týchto akciách parazitovať a pokúšať sa rozložiť ich aj naďalej. O to viac je dôležité, aby prišlo na ne ešte viac ľudí, ktorí sa ich neboja.

Pretože kto, ak nie ty, ak nie vy?

Slon za Zemplíne, kniha od Andreja Bána v našom obchode

zobraziť

Teraz najčítanejšie