Rok Európy druhýkrát

Pred viac ako štyridsiatimi rokmi vtedajší americký poradca pre národnú bezpečnosť Henry Kissinger vyhlásil rok 1973 „rokom Európy“. Chcel tým zdôrazniť potrebu modernizácie atlantického vzťahu, presnejšie nutnosť, aby európski spojenci Ameriky so Spojenými štátmi viac spolupracovali na Blízkom východe a proti Sovietskemu zväzu v Európe.

Kissinger by bol prvý, kto by priznal, že Európania sa jeho výzvy nechopili. Napriek tomu pred sebou máme znovu rok Európy. Tentoraz však impulz nevychádza od frustrovanej vlády USA, ale skôr zvnútra samotnej Európy.
Európske výzvy
Stávka je rovnako vysoká ako v roku 1973, ak nie vyššia. Rusko nejaví žiadne známky ochoty stiahnuť sa z Krymu, ani zastaviť svoje snahy o destabilizáciu východnej Ukrajiny. Existuje nefalšovaná obava, že by Rusko mohlo podobnú taktiku uplatniť voči niektorej z malých členských krajín NATO na svojej hranici alebo proti skupine takýchto krajín.

Nápor na Európu zosilnili utečenci, rovnako ako terorizmus podnietený udalosťami na Blízkom východe či uskutočnený útočníkmi z tohto regiónu. Formálne už bol zahájený brexit, odchod Spojeného kráľovstva z Európskej únie, ale jeho harmonogram a podmienky, ktoré rozhodnú o účinku brexitu na ekonomickú a politickú budúcnosť Británie a na ďalšie krajiny uvažujúce o vystúpení z EÚ, sa ešte len budú riešiť. Grécko a množstvo ďalších krajín v južnej Európe naďalej zaťažuje vysoká nezamestnanosť, rastúci dlh a vytrvalý nesúlad medzi tým, čo sa žiada od vlád, a tým, čo si môžu dovoliť.

Zo všetkých výziev, pred ktorými EÚ stojí, však pre budúcnosť Európy a možno celého sveta majú najväčší význam nadchádzajúce prezidentské voľby vo Francúzsku. Prieskumy naznačujú, že víťazom sa nakoniec môže stať ktorýkoľvek zo štyroch uchádzačov. Význam a skutočnú závažnosť dodáva tejto neistote skutočnosť, že dvaja zo štvorice, vodkyňa Národného frontu Marine Le Penová a líder krajnej ľavice Jean-Luc Mélenchon, podporujú politiky výrazne vybočujúce z hlavného prúdu francúzskej a európskej politiky. Ak jeden z nich zvíťazí v druhom, rozhodujúcom kole volieb 7. mája, mohlo by to znamenať koniec francúzskeho členstvo v EÚ i NATO, čo by nad oboma organizáciami – a nad celou Európou – vytvorilo existenčné otázky.
Strata príťažlivosti
Až donedávna boli také scenáre nepredstaviteľné. Európa desiatky rokov predstavovala najúspešnejší, najstabilnejší a najviac predvídateľný región sveta, kde takmer skončili dejiny. Cieľ zabezpečiť kontinentu mier, celistvosť a slobodu sa z veľkej časti naplnil.

Do Európy sa však vrátili dramatické zmeny. Jedným faktorom je prejavená ochota a schopnosť Ruska Vladimíra Putina používať na presadzovanie svojej agendy vojenskú silu, hospodárske donucovanie a kybernetickú manipuláciu. Ešte väčšia výzva pre modernú Európu však prichádza od jej vlastných politikov, ktorí čoraz viac spochybňujú hodnotu EÚ, pokračovateľku Európskeho hospodárskeho spoločenstva založeného v roku 1957 Rímskou zmluvou.

Zmysel šesť desiatok rokov trvajúceho procesu európskej integrácie, často nazývaného „európsky projekt“, bol vždy jasný. Západnú Európu, predovšetkým Nemecko a Francúzsko, bolo nutné zjednotiť natoľko, aby sa vojna, ktorá tak často charakterizovala minulosť kontinentu, stala nemysliteľnou.

To politici dosiahli, podobne ako značný hospodársky pokrok. Európsky projekt však postupne stratil príťažlivosť pre občanov Európy. Inštitúcie EÚ začali byť príliš vzdialené, elitárske a silné a nebrali ohľady na národné identity, na ktorých Európania naďalej lipnú. Neuvážené vytvorenie menovej únie bez fiškálnej únie situáciu ešte zhoršilo. Byrokracia prestrelila.

Výsledkom je vzostup populistických, nacionalistických kandidátov na ľavici aj na pravici vo Francúzsku aj inde v Európe. A aj keď vo Francúzsku zvíťazí jeden z dvoch kandidátov hlavného prúdu, zostane veľká miera neistoty. Bezprostredná kríza pominie, ale dlhodobá výzva zostane.
Viesť musí Nemecko
Je zrejmé, že EÚ je potrebné znovu premyslieť. Musí sa odkloniť od uniformného prístupu k niečomu pružnejšiemu. Ďalej je potrebné upraviť rovnováhu presunom moci z Bruselu, sídla väčšiny inštitúcií EÚ, do hlavných miest národných štátov.

Vlády musia urobiť viac pre vytvorenie predpokladov k rýchlejšiemu hospodárskemu rastu a zároveň pre posilnenie schopnosti pracujúcich čeliť neodvratnému miznutiu množstva existujúcich pracovných miest v dôsledku technologických inovácií. Vedúcej úlohy v tejto oblasti sa bude musieť ujať Nemecko, či už ho po tamojších septembrových voľbách povedie súčasná kancelárka alebo jej hlavný súper.

O budúcnosti Európy náležite rozhodnú predovšetkým Európania. Svoju úlohu však zohrá aj Trumpova administratíva. Jeho krátkozraká podpora brexitu a ďalších „exitov“ z EÚ musí skončiť; rozdelená, oslabená a vykoľajená Európa nebude dobrým partnerom v NATO. Je pravda, že históriu dvadsiateho prvého storočia bude pravdepodobne utvárať skôr Ázia než Európa. Napriek tomu by nemalo zapadnúť ponaučenie z minulého storočia: dianie v Európe môže ovplyvniť a ovplyvňuje globálnu stabilitu a prosperitu.

© Project Syndicate