Taktická chyba politika Andreja Kisku a čo všetko za tým môže byť

Autor je bývalý ochranár a predseda KC VPN

Vyhlásenie prezidenta o tom, že sa nechce stať straníkom, a teda ani premiérom, prekvapilo a svojím načasovaním aj evidentne zaskočilo politikov, ba zdá sa, že i politických komentátorov.

Väčšinou ako motív prezidentovho vyhlásenia uvádzali nevídaný ohľad na zachovanie si súkromného života a možno stres z konfliktov, do ktorých ho podľa premiéra Fica (ako povedal v marci) tlačia poradcovia, „pretože pán prezident si pripravuje nejaké politické pozadie do budúcnosti“. Igor Matovič nadhodil, že „jedna vec je byť morálnou autoritou a druhá vec je zabojovať na bojisku parlamentnej politiky“. Béla Bugár lišiacky naznačil, že najprv prídu prezidentské voľby v roku 2019 a až potom parlamentné v roku 2020 – a to je ešte ďaleko. Opozícia, ku ktorej médiá automaticky stavajú i neexistujúcu stranu Progresívne Slovensko, svorne vyhlásila, že lepšieho prezidenta si nevedia predstaviť, a tak dúfajú… Tieto citáty však ani zďaleka nekomentujú všetko, čo prezident povedal, možno i naznačil, a čo všetko nepovedal.

Stále väčšia pripravenosť

Pre poriadok si zhrňme tri body vyhlásenia Andreja Kisku: 1. V prvom rade prezident hneď na začiatku zdôraznil, že na otázku o svojej politickej budúcnosti odpovedá „v súvislosti“ s radostnou novinou, že s manželkou očakávajú tretie dieťa; 2. Prezident nebude zakladať politickú stranu a nebude kandidovať do parlamentu a logicky neuvažuje o funkcii premiéra; 3. To, či bude kandidovať za nezávislého nestraníckeho prezidenta, oznámi najneskôr do konca septembra 2018.

Vstup Andreja Kisku do politiky – doslova odnikiaľ, priamo na prezidentský stolec – je fenoménom, prinajmenej európskym. Jeho zvolenie pôsobilo ako vyvolanie ducha havlovskej nepolitickej politiky zo záhrobia. Kiskov príbeh sa však nedá s Havlom porovnávať a nepodobá sa ani na iných politikov havlovskej éry, z ktorých väčšina mala s verejnou činnosťou skúsenosti, či už ako disidenti, občianski aktivisti, alebo bývalí komunisti. Na slovenskú politickú scénu, režírovanú výlučne stranami, vstúpil bez prípravy v lokálnej či regionálnej politike a o jeho väzbách na prostredie istej novej progresívnej politickej strany môžeme len špekulovať. Pred prezidentskou kampaňou nikdy do žiadnych pozícií nekandidoval a neboli známe žiadne jeho politické postoje. K politickému dianiu na Slovensku sa nevyjadroval, a predsa sa rozhodol vstúpiť na zdivenú politickú scénu nielen Slovenska, ale súčasne i strednej Európy.

Tieto zvláštne okolnosti nevyváži ani jeho nesporná kvalifikovanosť v oblasti podnikania. Dokázal, že mu vyhovuje rola firemného zakladateľa a stratéga, prinajmenšom na trhu finančných služieb, a súčasne sociálne citlivého boháča – filantropa. Všetko z toho sa podpisuje i na jeho spôsobe práce vo funkcii prezidenta.

Ale tak, ako každého politika i Andreja Kisku určuje, obmedzuje a prenasleduje jeho politická, či vlastne nepolitická minulosť. Nemohol proste vedieť, do čoho ide. Bez predchádzajúcej blízkosti k najvyšším ústavným funkciám je nemožné byť na takú úlohu pripravený. Ako správny firemný stratég si teda vzal dva roky na budovanie tímu a zoznamovanie sa s prostredím. To je obdobie, keď ho skúsení poradcovia profilovali hlavne ako uvážlivého, nekonfliktného a nestranného prezidenta, teda v rolách, v ktorých bol sám sebou a nebolo potrebné zakrývať jeho neskúsenosť, neistotu a opatrnosť. S postupom času dáva najavo svoju stále väčšiu pripravenosť vystupovať a konať ako politik.

Žiadna epizóda, ale dlhá služba

Je nesporné, že vstup do prezidentskej kampane dokazuje jeho veľkú vnútornú ambíciu byť vo vysokej politike. Motiváciou každého človeka vstupujúceho a zotrvávajúceho v politike je túžba mať moc, peniaze alebo vplyv. V Kiskovom prípade je tou dominantnou asi tá tretia veľká sila – ambícia ovplyvňovať chod vecí. To dobre korešponduje s jeho podnikateľskou minulosťou. Istým spôsobom musel byť homo politicus odjakživa, a ten v ňom stále dozrieva. Človek politický, ktorý sa stotožňuje s tým, že spoločnosti, občanom a ľuďom má slúžiť a nie vládnuť. To je na ňom to havlovské, čo až príliš prekáža Ficovi a až príliš imponuje opozícii. Tá si totiž uvedomuje, že nikoho takého medzi sebou nemá.

Áno, všetci správne cítia, že prezident je závažím na miske opozície. Nie je to však on, kto sa pridáva k opozícii, to opozícia sa primkýna k nemu. Charizma umierneného a mravne konzistentného politika sa tak stáva rozhodujúcim útočišťom početnej voličskej skupiny na Slovensku, o ktorej by rada aj sformovaná i nesformovaná opozícia hovorila, ako o svojej volebnej základni.

Šťastnou vlastnosťou Andreja Kisku je určite i schopnosť nechať si poradiť a byť schopný dôverovať blízkym ľuďom. Je empatický. A nie je nič zlé na tom, že limity jeho odborných vyjadrení a často i politických postojov sú vymedzené kompetenciou jeho poradcov. Robert Fico z toho chce spraviť priam kauzu o sprisahaní vo vnútri prezidentského úradu, ale v tom je skôr prezidentova sila, ktorú nemusí skrývať. Tím je viac ako jeden, hlavne, ak ide o také zásadné veci, ako je udržanie zmieru a obnovenie etických princípov v politike na Slovensku (nehovoriac o reprezentácii v zahraničí). Prezident sa vo všetkom stáva skúsenejší a sebaistejší, spoznáva, že si nemusí nechať diktovať pravidlá hry, v ktorej majú navrch technológovia moci, manipulátori, skorumpované figúry a luhári.

Suma sumárum, Andrej Kiska je dnes politikom s rozhodujúcim vplyvom, a to nielen ex offo, ale hlavne tým, že sa sám do tejto roly stále viac a viac stavia. Stal sa súčasťou a prevzal svoj diel zodpovednosti za vzťahy na politickej scéne. Do tej musíme – a to predovšetkým – radiť voličskú verejnosť. Voči nej musí prezident vo svojej pozícií a súčasnej spoločenskej situácii prijať záväzok do politiky nielen vstúpiť, ale v nej i zotrvať. Preukázať pred voličmi silnú vôľu stať sa prezidentom znamená zaručiť sa voličom, že nejde v jeho živote o epizódu, ale o dlhú službu, ku ktorej sa zaviazal.

Kto rozhodne

Na pozadí takto osvetlenej scény vyznieva prezidentov výstup na tému politického „byť či nebyť“ dramatickejšie, než sa na prvý pohľad zdalo. Bolo také spontánne, že podľa mňa ho spravil bez porady so svojím tímom a pritom ešte zdôraznil, že o svojom zotrvaní v politike hovorí „v súvislosti“ s očakávaním bábätka. Tým chtiac nechtiac naznačil vplyv, aký na neho má jeho manželka, prvá dáma Slovenska. Je známe, že v rozhodovaní o kandidatúre nebola jednoznačne za, v otázke bývania nenavrhla zmenu ani kompromis, v role prvej dámy sa objavuje sporadicky a „v súvislosti“ s očakávaním tretieho dieťaťa asi manžela Andreja v zotrvávaní v politike príliš nepodporila. Empatický Andrej Kiska, nadšený svojím šťastným životným príbehom, nám to všetkým bežal oznámiť prostredníctvom kamery.

Vtiera sa mi do mysle postava biblickej Rút a jej citát s vyznaním vernosti: „Kamkoľvek pôjdeš, pôjdem, kdekoľvek zostaneš, zostanem. Tvoj ľud bude mojím ľudom a tvoj Boh mojím Bohom.“ K tomuto je prirovnávaný aj postoj Charlotty Garrique Masarykovej, ktorá v čase najväčšej pohany a núdze stála za svojím manželom T. G. Masarykom v presvedčení, že je povolaný k službe národu a ona bude jeho stálou oporou. Spomínam si aj na vzťah Václava a Olgy Havlovcov, v ktorom bola Olga nielen jeho zázemím, ale často i korektorkou.

Andrej Kiska nie je Masarykom ani Havlom, ale rovnako ako oni je prezidentom štátu. Ospravedlňujem sa za pohľad do jeho súkromia, ale ako najvyšší štátnik to musí pripustiť a k tomuto zamysleniu nás vlastne sám vyzval. Rovnako ako on, aj manželka po jeho boku vstúpila do najvyššej politiky náhle a bez prípravy. Určite netušila, že k takému postaveniu s manželom dospeje. V tejto chvíli však musí rovnako ako on zvážiť „služobný pomer, ktorý majú so štátom“. To, čo nám Andrej Kiska natešene oznamoval, bola možno správa, že o jeho ďalšej prezidentskej kandidatúre bude rozhodovať pani Martina Kisková, rodená Živorová.

Niet sa kam pridať

To ešte nie je koniec. Poryv citu priviedol „politika“ Kisku k taktickej chybe. Áno, dôraz kladiem na to, že prezident Andrej Kiska už je politik a ako bolo povedané, je zodpovedný nielen za výkon právomocí prezidenta, ale je aj dôležitým spolutvorcom celej politickej scény Slovenska. To, čo na jeho vystúpení každému udrelo do očí ako prvé, bolo: prečo hovorí, že nepôjde do parlamentnej politiky tri roky pred voľbami? Čo je to za stratégiu, v ktorej šachista oznamuje niekoľko svojich plánovaných ťahov dopredu? A to ešte dobrovoľne! Netreba ani domýšľať, koľko výhod protihráč získal. Nie je síce isté, čo všetko Kiska o dva a o tri roky naozaj spraví, čo všetko sa zmení, ale každopádne ukázal svoju slabinu. To nebol prejav fair-play, ale dal proste najavo, že sa o politiku možno prestane zaujímať – a to je politická chyba.

Ak chcela mať úžitok z Andreja Kisku parlamentná opozícia, mala si z neho vziať príklad v rozvážnosti, morálnych postojoch a schopnosti počúvať skúsených. Je totiž márne, ak ho uctievajú, ale jeho desatoro sami nedodržujú. Ak chcelo mať z neho úžitok Progresívne Slovensko, už dávno malo sformovať svoj štatút, štruktúru a program. Vzniká totiž oprávnená otázka, či na to vôbec majú. A tak prezident zostáva vlastne osamotený a niet sa čomu čudovať, že žiadnych slušných a schopných spolustraníkov široko ďaleko nevidí. Jeho odkaz teda nie je len o tom, že sa o sebe rozhodne nezávisle a sám, ale i tom, že sa na takejto politickej scéne nemá ku komu pridať a radšej dá prednosť rodine.