V Bratislave bude prednášať vedec, čo si spravil hanbu prieskumom o homosexuáloch

Autor je teológ

V Bratislave sa počas najbližších dní uskutoční festival Bratislavské Hanusove dni (BHD). Hoci ide o podujatie propagujúce kresťanský konzervativizmus, jeho prednosti a nesporný potenciál prispieť k formovaniu mladej katolíckej inteligencie nespochybňuje ani liberálne cítiaci autor tohto článku.

O to vážnejším problémom je to, že organizátori tento rok zaradili do programu aj prednášky kontroverzného amerického profesora Marka Regnerusa, ktorý sa v mene obhajoby konzervatívneho videnia sveta preukázateľne dopustil pochybného a nemorálneho „zlepšovania“ výsledkov vedeckej práce.

Bratislavské Hanusove dni

Ako už bolo naznačené, BHD nie je možné označiť za propagandistickú a neserióznu akciu slovenských konzervatívcov. Takéto jednoduché zavrhnutie nie je na mieste. V programe našli svoje miesto zaujímavé diskusie, napríklad o kresťanstve a extrémizme na Slovensku, o význame Európskej únie, a organizátori pomerne odvážne zaradili do programu aj debatu medzi predstaviteľmi dvoch rodiacich sa politických síl: konzervatívnej (Richard Rybníček) a progresívnej (Ivan Štefunko).

V rámci programu však dostane priestor aj spomenutý americký sociológ Mark Regnerus – a to v prednáške, bez prítomnosti moderátora či oponenta. Po zdrvujúcej kritike z akademického prostredia i od širšej verejnosti a po strate vlastnej tváre, ktorú si Regnerus za svoj postup vyslúžil, je zaradenie takéhoto hosťa, a vo formáte bez akéhokoľvek oponenta, vážnym prešľapom.

Kauza Regnerus

Profesor Regnerus v roku 2012 publikoval v časopise Social Science Research prvý vedecký článok k svojej rozsiahlej Štúdii nových rodinných štruktúr. Tvrdí, že podľa výsledkov jeho bádania sú dnes dospelí ľudia, ktorí ako deti vyrastali s rodičmi vo vzťahu s osobou rovnakého pohlavia, odlišní od ľudí, ktorí boli počas detstva vychovávaní heterosexuálnymi partnermi.

Regnerus sa takmer okamžite po publikácii článku dostal pod paľbu kritiky zo strany sociológov, psychológov, psychiatrov, ale i širšej verejnosti. Na druhej strane je jeho výskum základným argumentom mnohých konzervatívcov, ktorí považujú výchovu detí mimo „tradičnej rodiny“ za škodlivú.

Takýto výskum, samozrejme, vzbudí mnoho vášní, a mohlo by sa zdať, že tak jeho kritika, ako aj jeho ocenenie, bude mať vždy ideologický charakter. Nie je to však také jednoduché. Terčom akademickej kritiky nie sú len Regnerusove závery, ale aj jeho metodológia – a to, že jeho výskum v konečnom dôsledku nepodporuje jeho tvrdenia. Keby Regnerus chcel už pred začiatkom výskumu dokázať „svoju pravdu“ o výchove detí, nepostupoval by pri zbere a analýze dát menej pochybne.

Prečítajte si

Deti vychovávané pármi rovnakého pohlavia nijako netrpia, ukázala už 74. štúdia

Čo je teda cieľom kritiky? Štúdia vôbec neporovnáva deti vychovávané heterosexuálne a homosexuálne orientovanými rodičmi, ako by sa mohlo zdať. Regnerus cielene vyberá dáta tak, aby porovnával deti zo stabilných rodín, kde sú rodičia opačného pohlavia, a deti z rozpadnutých rodín v prípade párov gayov a lesieb. Rozdiely medzi ľuďmi vychovávanými v takýchto rodinách môžu byť ovplyvnené skúsenosťou s rozvodom, rozpadom rodiny a mnohými ďalšími faktormi. Vyvodiť z uvedeného, že výchova dvomi otcami alebo matkami je horšia, nie je seriózne.

Regnerusove dáta sú navyše značne nespoľahlivé. Mohlo by sa zdať, že označením „vychovaný rovnakopohlavným párom“ je myslená výchova od narodenia do 18. roku života. Nie je to tak. Regnerus do predmetnej vzorky zaradil aj respondentov, ktorí nikdy nežili s partnerom svojho otca (partnerkou svojej matky). Do vzorky tiež zaradil tých, ktorí boli rovnakopohlavným párom vychovávaní len menej než jeden rok.

V štúdii sa objavujú podozrivé, či jasne nespoľahlivé odpovede respondentov. Ako poukazujú profesori Simon Cheng a Brian Powell: „Najzjavnejším prípadom podozrivých odpovedí je prípad 25-ročného muža, uvádzajúceho, že jeho otec mal vzťah s iným mužom. Respondent však tiež uvádza, že je vysoký 7 stôp a 8 palcov, váži 88 libier (pozn. 2,3 metra, 39,9 kg), bol osemkrát ženatý a má osem detí. Ďalšie príklady zahŕňajú respondenta, ktorý tvrdí, že bol zatknutý vo veku jedného roka, a respondenta, ktorý vypĺňaním dotazníka strávil nepravdepodobne krátky čas (menej než 10 minút).“

Iní respondenti zas uvádzali nelogické a protirečiace tvrdenia. Tvrdili napríklad, že ich matky mali vzťah s inými ženami, že počas celého detstva žili s matkou, a zároveň, že nikdy nežili s matkou, keď mala vzťah s inou ženou. Prípady neserióznych respondentov sa vyskytujú v mnohých výskumoch, je však zodpovednosťou bádateľa identifikovať tieto prípady a zamedziť tomu, aby zjavne pochybné odpovede ohrozili serióznosť štúdie.

Regnerus nič také nepodnikol. Naopak, podozrivo odpovedajúci respondenti a respondenti, ktorých do vzorky „vychovaný rovnakopohlavným párom“ na základe pochybných kritérií zaraďuje samotný výskumník, podľa Chenga a Powella tvoria takmer 35 percent (!) z celej zmienenej vzorky.

Pochybné je aj samotné zverejnenie článku: 200 výskumníkov vo svojom liste redakcii časopisu Social Science Research upozorňuje na to, že celý proces recenzie a úprav článku pred publikáciou trval približne päť týždňov, pričom v predmetnom vydaní z júla 2012 trval pri ostatných článkoch v priemere dlhšie ako rok. Dvaja z recenzentov boli zároveň priamo zapojení do Regnerusovho výskumu, a jeden z nich bol dokonca plateným konzultantom štúdie. Zároveň ani jeden z nich nikdy nepublikoval vedecký článok týkajúci sa LGBTI rodín alebo rodičovstva.

V menovaní ďalších pochybných krokov by sa dalo pokračovať, zachádzanie do technických detailov však nie je témou tohto článku. Dôležité je, že Regnerus je autorom výskumu, ktorý nenarába korektne s dátami, cielene porovnáva deti zo stabilných rodín s deťmi vychovávanými v menej stabilných rodinách, aby vyvodil zdanie odlišnosti medzi výchovou heterosexuálnym a homosexuálnym párom. Nepodniká kroky na zabezpečenie spoľahlivosti vlastných dát a výskum publikuje za nanajvýš podozrivých a z hľadiska etiky vedeckého výskumu neospravedlniteľných okolností.

Kritika Regnerusa tak nie je len ideologickou kritikou „liberálov“ a „obhajcov LGBTI“. Regnerusova štúdia po odbornej i po etickej stránke neobstojí ani (a najmä) v paľbe akademických argumentov.

Vedecký konsenzus

V diskusii o rodičovstve rozhodne neexistujú dva rovnocenné pohľady: „liberálny“ a „konzervatívny“. V otázke výchovy detí gaymi a lesbičkami väčšina vedeckých štúdii nenamerala žiadne zásadné rozdiely medzi týmito deťmi a deťmi z porovnateľných „tradičných rodín“. Ako konštatuje Americká sociologická asociácia: „Konsenzus v sociálnych vedách je jasný: deťom vychovávaným rovnakopohlavnými rodičmi sa darí tak dobre ako deťom vychovávaným rodičmi opačného pohlavia.“ Protiargumentácia stojí do veľkej miery práve na jedinej – Regnerusovej – štúdii. Tak ako v prípade diskusie o globálnom oteplení, očkovaní a autizme či škodlivosti fajčenia to však neznamená, že na problém existujú dva rovnocenné pohľady.

Vedec, samozrejme, nemôže nechať svoj svetonázor pred bránami univerzity, no na druhej strane nesmie dopustiť, aby jeho predporozumenie určilo výsledky bádania skôr, než sa samotný výskum vôbec začne. Regnerus vo svojom konzervatívnom pohľade na rodičovstvo spáchal presne tento priestupok. Je totiž takmer nemožné predstaviť si, aké ďalšie nekorektné kroky mohol urobiť na nameranie rozdielov medzi sledovanými skupinami detí.

Nemažme rozdiely medzi konzervatívcami a extrémistami

Slovenskí kresťanskí konzervatívci sa už dlho snažia o serióznosť a o odstup od rôznych extrémne pravicových zoskupení, ktoré rovnako odkazujú na konzervatívne hodnoty. Práve po referende „o rodine/proti gayom“ (čitateľ nech si vyberie) vznikol denník Postoj, ako pokus o seriózne konzervatívne médium – v priestore, ktorý nejaký čas ovládali výhradne propagandistické Hlavné Správy a ďalšie portály s prinajmenšom otáznym obsahom.

Práve festival BHD vytvára priestor na kultiváciu slovenskej konzervatívne cítiacej inteligencie. Je sympatické, že v programe BHD má svoje miesto diskusia o extrémizme v našej krajine. Práve pravicoví extrémisti sú však okrem istej formy konzervativizmu známi obľubou „alternatívnych faktov“, ktoré síce nie sú ničím iným než zavádzaním či vyslovenými lžami, no stačia na to, aby u fanúšikov týchto hnutí potvrdili ich svojské videnie sveta.

Sociológ Mark Regnerus je práve človekom, ktorý takéto „alternatívne fakty“ sám tvoril – a aj za cenu straty vlastnej akademickej cti. Regnerus je, samozrejme, aj autorom serióznych a kvalitných vedeckých článkov – no na zásadné poškodenie akademickej reputácie stačí jeden jednoznačne neseriózny výskum. Nechať ho prednášať práve o tomto výskume ako serióznu vedeckú autoritu a navyše bez prítomnosti oponenta či moderátora, je obhájiteľné len veľmi ťažko.

Nik nespochybňuje právo katolíkov, organizátorov BHD či akejkoľvek inej skupiny ľudí na vlastný, rezervovaný postoj k právam LGBTI ľudí. Taktiež nik nespochybňuje význam diskusie o výchove detí pármi osôb rovnakého pohlavia. Ak chceme byť civilizovanou krajinou, musíme byť schopní slušne a vecne hovoriť aj o tejto téme – a práve v záujme detí musíme zvážiť argumenty všetkých zúčastnených strán. Ak existujú riziká výchovy detí gaymi a lesbičkami, tak by každý rozumný liberál mal tieto riziká brať do úvahy. Ak sa výchova detí takýmito pármi podľa dostupných vedeckých dát nijak zásadne nelíši od výchovy v porovnateľných „tradičných rodinách“, mal by túto skutočnosť nakoniec pripustiť aj každý slušný konzervatívec.

To posledné, čo potrebujeme, je vytváranie „alternatívnych dôkazov“ a ich zavádzanie do verejnej diskusie v situácii, keď ktorejkoľvek strane dôjdu argumenty.