piatok

Jurzyca o euromanifeste SaS: Kritikom nešlo o riešenia

Nechcem, aby sa Slovensko dostalo do sféry vplyvu Ruska. Chcem byť v Únii, ale chcem, aby fungovala efektívne.

Autor je poslanec NR SR a tímlíder SaS pre verejné financie

Európska únia nefunguje dokonale efektívne. S tým súhlasia všetci, väčšina dokonca upozorňuje na jej vážne problémy. Napríklad aj najväčší kritici návrhov SaS (Progresívne Slovensko) vo svojom vlastnom dokumente píšu: „Európska únia dnes prežíva najhlbšiu krízu od svojho vzniku.“ Prípadne: „Z ideálov zostal byrokratický konštrukt.“

Napriek tomu konkrétnych návrhov na zlepšenie máme na Slovensku toľko, ako keby Únia dokonale fungovala. Takmer žiadne. A ak ich niekto prinesie, tak narazí na razantnú kritiku. Takmer zásadne bez návrhov alternatívnych riešení a s podozrievaním, že chce rozbiť Európsku úniu. Kritika, ktorá má viesť k riešeniam, sa od kritiky, ktorá má za cieľ iba zaútočiť na subjekt, dá rozoznať. Mal som pocit, že väčšinou išlo o tú druhú.

V spomenutom vlastnom dokumente kritikov prevažujú vety bez konkrétnych návrhov riešení, takéhoto typu:  „Formulácia zahraničnej politiky je zodpovednosťou exekutívy, a jej výkon musí zostať v rukách profesionálnej diplomacie. Ale jej ideové podhubie, diskurz, ktorý ju utvára, musí zahŕňať aj hlasy poslancov parlamentu, predstaviteľov samospráv, občianskej spoločnosti, vedcov, intelektuálov, umelcov, podnikateľov a občanov, aby naša zahraničná politika odrážala to, kým sme a kým chceme byť.“

Fico je ako obvykle dokonale odstrihnutý od debaty o systémových riešeniach

Robert Fico na jednej strane zvykol Úniu tvrdo (a, samozrejme, nesystémovo) kritizovať, jeho kritické výroky sa dajú nájsť dokonca aj z čias nášho predsedníctva. Na druhej strane, premiér neprináša žiadne návrhy na systémové riešenia a v Únii hlasuje takmer stopercentne za všetky návrhy Komisie. Dokonca aj vtedy, keď jadro EÚ, teda najdisciplinovanejšie krajiny, ktorým Fico sľubuje vernosť (Nemecko, Rakúsko, Holandsko), hlasuje inak. V hlasovaniach sa Fico prikláňa skôr k inému typu krajín Únie, k dlhovým delikventom ako Taliansko, Francúzsko, Cyprus či Grécko.

screenshot-docs-google-com-2017-04-21-14-47-52

Takže  Slovensko (Fico) Európsku úniu dlhodobo kritizuje, nenavrhuje systémové zlepšenia, sľubuje vernosť jednej prvej lige a hlasuje za inú „prvú“ ligu. Takto úprimná starosť o budúcnosť Únie nevyzerá ani približne.

Ako bojujeme o Úniu a ako o Slovensko

Od Fica ani z verejnej diskusie z nášho regiónu návrhy riešení neprichádzajú. Akoby nám nezáležalo na úspešnosti Únie, a teda jej budúcnosti. Naďalej ponechávame bez povšimnutia grandiózne projekty EÚ bez toho, aby sme požadovali jasné správy o tom, z čoho budú financované (ak nie na dlh), a o analýzach návratnosti financií do nich investovaných. Akoby Únia nebola naša.

To na Slovensku pri každom väčšom pokuse obísť rozpočtové pravidlá napríklad cez PPP projekty sa dvihne polemika. Keď Fico či niektorý z ministrov dopravy predložia „analýzu návratnosti“ investícií do diaľnic slovami „najdrahšia diaľnica je tá nepostavená“, tak sú vytlačení vo verejnej diskusii až do pásma humoru.

Ako to, že netlačíme aj Junckera do projektu Hodnota za peniaze? Ako to, že sme schopní naplno sa vyhádať o tom, či je pre Slovensko dobré dotovať ťažbu hnedého uhlia, či sú výjazdové rokovania vlády efektívne, či bolo treba toľko investovať do fotovoltaiky, či sme nedali príliš veľkú podporu automobilkám a iným investorom a súčasne nám je jedno, že rotujúce predsedníctvo EÚ funguje ako drahšia forma výjazdového rokovania vlády a že nemáme informácie o návratnosti investícií do veľkých úniových projektov?

Nezáleží nám na Únii, len na peniazoch, ktoré z nej prichádzajú? Sme naozaj presvedčení, že celú zodpovednosť za eurofondy majú vlády jednotlivých štátov a na Úniu sa vzťahuje princíp kolektívnej neviny?

Pozrime si ten Junckerov fond. Napríklad podpora 2000 bytov vo Walese. Kľúčovou časťou ekonomického zdôvodnenia pomoci je nedostatok bytov. To by pri väčších projektoch neprešlo ľahko už ani u nás. Celý Junckerov balíček je zdôvodnený slabou investičnou aktivitou v EÚ. V tom vidím hlavný rozdiel medzi jeho prístupom a duchom návrhov SaS. Mnohé vlády, vrátane tej bruselskej, najprv z politických dôvodov robia kroky, ktoré sa síce verejnosti páčia, respektíve sú jej príjemné (vlaky zadarmo, skupovanie štátnych dlhopisov centrálnou bankou), ale znižujú tým atraktivitu investovania, potom ešte vyberú peniaze od tých, ktorí investičný potenciál majú, a bez serióznej analýzy návratnosti investícií určia, kde a kto peniaze dostane.

Nemám nič proti bytom vo Walese. Ale prečo s pomocou Únie a prečo nie byty vo Svidníku či v Trebichave? Alebo v rakúskom Kittsee. Alebo diaľnica na Kysuciach či obchvat v Bučoviciach na Morave? Nedostatok niečoho iste pociťujú ľudia aj v Lotyšsku, Estónsku či v Maďarsku. Možno nedostatok diaľnic, jaslí, hospicov, automobiliek, fariem pre mladých, trinástych platov pre skúsených, platových automatov pre starších či vianočných dôchodkov pre penzistov. Veď aj platy a dôchodky raz skončia v investíciách, dalo by sa tvrdiť.

V tomto si Juncker s Ficom môžu podať ruky. Toto nie je efektívne, ani sociálne. Na byty vo Walese prispeje (zárukou) aj Svidníčan zarábajúci minimálnu mzdu. Napríklad cez DPH či spotrebné dane. Prečo? Pripadá mi to totiž skôr ako hra pod heslom bohatým brať a chudobným dávať a chudobným brať a bohatým dávať. Hlavne aby sa prerozdeľovalo. So všetkým, čo k prerozdeľovaniu patrí. V lepšom prípade teda s nárastom nákladov na verejnú správu. Ani toto nie je na serióznu diskusiu?

Svidníčana s nízkou mzdou si na klávesnicu položím ešte raz. Aj jeho peniaze dostanú ľudia vo Walese, Portugalsku či Bulharsku. Ak sa tam použijú neefektívne či dokonca na korupciu, tak Únia nemôže len pokrčiť plecami a povedať, že to je problém tamojších vlád. Tamojšie vlády Svidníčanovi tie peniaze nevzali pre seba. Prešli rozpočtom Únie a tá má byť za ne prioritne zodpovedná. Ak je ten balík na kontrolu efektívnosti pre ňu príliš veľký, tak debata o saldovaní, teda o tom, že by sme z Únie dostali len časť prevyšujúcu naše odvody do nej a tie by zanikli, je úplne namieste. Namieste je aj požiadavka na lepšiu kontrolu.

O ďalšej integrácii či centralizácii

Najprv jeden príklad. Iste, trochu pokrivkávajúci. Slovensko je tiež únia. Veľmi podobne ako v tej veľkej únii, aj tu platí nedokonale voľný pohyb tovaru, služieb, ľudí a kapitálu medzi samosprávnymi celkami. Rozdielov vo fungovaní slovenskej a úniovej ekonomiky už z tohto pohľadu nie je rozhodujúco veľa.

Štátny „stimulový“ kapitál neprúdi rovnako voľne každému majiteľovi firmy tak ako tomu hnedouhoľnému. Sudcom Ústavného súdu sa nemôže stať každý špičkový právnik bez ohľadu na stranícky pôvod. Niektorí ľudia z Komjatíc sa pohybujú po Slovensku voľnejšie než iní. Aj mnohí „naši“ ľudia to majú tak. Nie všetky firmy a ich zamestnanci môžu predať svoje výrobky a služby orgánom verejnej správy za rovnakých podmienok.

Sú to vážne problémy. Príčiny a riešenia sú zrejmé väčšine a nielen odborníkom. Ich ťažisko veru nespočíva v ďalšej paušálnej integrácii Slovenska. Aj toto by sme mali mať na pamäti, keď debatujeme o ďalšej integrácii Únie.

O centralizácii Slovenska, obľúbenej Robertom Ficom, rovnako ako o decentralizácii niektorých kompetencií na úroveň slovenských samospráv som v nedávnej minulosti písal bez reakcií, ktoré by ma upodozrievali, že mojím cieľom je rozbitie Slovenskej republiky a jej pripojenie k Rusku. Predpokladám, že to ani nikomu nenapadlo. Pri otvorení diskusie o rozdelení kompetencií v EÚ je takéto podozrenie, mám pocit, na prvom mieste.

Vyhlásenie

Tak teda, aby som sa v budúcnosti mohol prípadne do diskusií o systémových zmenách Únie voľne zapájať, vyhlasujem, že: Chcem byť v EÚ. Chcem, aby fungovala efektívne. Nechcem, aby sa Slovensko dostalo do sféry vplyvu Ruska. Bohatá Ukrajina znamená bohatšie Slovensko. Chcem, aby sme z hľadiska rastu kvality života patrili do prvej skupiny v EÚ, a chcem, aby sa kompetencie medzi EÚ a štáty rozdeľovali rozumne. Pre istotu uvediem slovenský príklad toho, čo si pod tým predstavujem: Rozumné je, ak sa o obecné chodníky stará obec a ak učiteľov platí štát. VÚC má kompetencií priveľa na to, ako je kontrolovaný voličmi. Nemám v hlave žiadne konečné riešenie v podobe prenosu všetkých kompetencií na štát alebo na samosprávy. Stačí takto?

Kto to hovorí

Rozhodujúca kritika konkrétnych návrhov SaS sa ozvala z pomerne koncentrovaných kruhov. V politike je to tak, že je dobré debatovať o tom, čo sa hovorí, ale do istej miery aj o tom, kto to hovorí. Tak teda:

Autori jadra kritiky oznámili, že im nejde len o kritiku, ale ponúkajú aj vlastné riešenia. Konkrétnych riešení veľa veru neponúkajú a z toho mála je pomerne zrejmé, prečo sa im tie z manifestu nepáčili.

Citujem: „Kľúčové je taktiež vystužiť sociálnu legislatívu EÚ. Faktom je, že konkurencieschopnosť Slovenska spočíva práve v nižších sociálnych štandardoch – mzdách či ochrane zamestnancov – oproti západným partnerom. No z pôvodnej výhody je dnes bremeno, čo nás drží v polohe ‚lacnej montovne‘ na periférii jednotného trhu – lebo si v nej konkurujeme s Poľskom, Maďarskom či Rumunskom. Ak sa chceme z tohto dumpingového objatia vymaniť – a nepodryť pritom princíp voľného pohybu –, cesta vedie práve cez dohodu na spoločných európskych štandardoch, napríklad aj vrátane výpočtu minimálnej mzdy.“

Tak tu je ozaj veľký rozdiel medzi dokumentom kritikov a ekonomickými návrhmi SaS. Lebo SaS vychádza zjednodušene z toho, že ekonomicky sme zaostali v dôsledku socializmu. Náprava a dobiehanie bohatých krajín boli a sú založené na vytváraní dobrých podmienok na podnikanie, teda aj na efektívnom štáte.

Nižšie mzdy v priebehu tejto cesty nie sú žiadnym „umelým dumpingom“, ale nevyhnutnosťou, za ktorej existenciu nesú vinu tí, ktorí uverili napríklad tomu, že životná úroveň sa dá nariadiť zákonmi.

Na rozdiel od kritikov vychádzame z toho, že kvalitnejšie autá, mobily či televízory nedosiahneme tak, že zákonom nariadime, aby sa u nás také predávali a aby ľudia zarábali výrazne viac. Ale napríklad tak, že sa vytrápime aj s takými „drobnosťami“ ako zrušenie niektorých výdavkov EÚ vo výške „len“ desiatok miliónov eur, ale aj s takými zložitými projektmi, akými sú eurofondy či Junckerov balík. A preto sa niekedy aj pomýlime. Na rozdiel od tých, ktorí nenavrhujú nič či takmer nič.

Z veľkej časti reakcií na návrhy manifestu by sa mohlo zdať, že je proti svetovému mieru. Aj je. Už pri tvorbe Agendy 2020, predvolebného ekonomického programu SaS, platilo pre autorov niekoľko zásad. Jednou z nich bol zákaz viet typu „želáme svetu mier“. Jasné, že chceme aj ten. Práve preto do programov dávame konkrétne kroky. Často vedú k polemikám a kritikám, aj oprávneným. Ale iba tak sa dá dostať k fungujúcim riešeniam, ktoré zlepšia život tak, aby sa oplatilo pracovať, podnikať a žiť. Na Slovensku aj v Európskej únii.

 

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |

Už viac ako 103524 z vás dostáva správy e-mailom