Denník N

Časť rodiny sa nevrátila z koncentrákov, Prešov mal zostať židoprázdny, a tak museli utiecť

Magda Schwarzová Atlasová. Foto – Post Bellum
Magda Schwarzová Atlasová. Foto – Post Bellum

Počas vojny sa dva roky skrývala s manželom a matkou, najskôr u policajného inšpektora, potom v horách. Jej staršia sestra prežila Auschwitz, v ktorom im zomrel brat a ďalší rodinní príslušníci. Mladšiu sestru mučili v Budapešti.

Príbeh Magdy Atlasovej sa začal 14. septembra 1919 v Raslaviciach, keď sa ako tretie dieťa narodila do rodiny Atlasovcov. Mala staršieho brata Vojtecha, staršiu sestru Editu a mladšiu Alicu. Jej otec bol staviteľ bez povolenia, a tak pracoval s jedným inžinierom. Spolu stavali školy. Jej mama bola v domácnosti a venovala sa deťom. Oproti ich domu býval starý otec, statkár, Izák Atlas.

„Žili sme v jednom veľmi tichom peknom domove. Mali sme taký ohromný život. Až môj otec potom v roku 1927 zomrel pri autonehode. Potom to bolo už trošku ťažšie, mamička so štyrmi deťmi.

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Nehoda sa stala počas cesty na návštevu najstaršej dcéry Edity do Prešova, ktorá v tom čase študovala na gymnáziu. Auto, v ktorom sa viezli, nemalo svetlá a bolo pološero.

„Vtedy boli na dvoch stranách cesty kamene. Nejak vošiel do kamenistej cesty, prevrátil sa. Inžinier bol v bezvedomí a môj otecko sa postavil, že jemu nič nie je. Zobrali ho do Prešova k bratrancovi, ktorý bol lekár. Prezrel ho a povedal: ‚Nič ti neni.‘ Moja matka došla do Prešova a sadla si na posteľ a otec kričal: ‚Mám strašné bolesti tu…‘ Tak čo to bolo? Mal pretrhnutý močový mechúr a dostal všeobecnú infekciu. Vtedy ešte neboli antibiotiká. Zobrali ho do nemocnice a zomrel.“

Magdina mama sa po manželovej smrti už viac nechcela za nikoho vydať. S deťmi jej pomáhali starý otec, babka a mali aj slúžku Aničku Hvizdovú. Anička sa najviac starala o malú dvojročnú Alicu. Počas celej vojny im pomáhal niekto z príbuzných.

Život v Slovenskom štáte, lazaret, úteky a deportácie

Po prijatí židovského kódexu sa Atlasovci mali lepšie než ostatní len preto, že boli majetnejší a mali v rodine lekárov. V ich dome bola prvá ambulancia ordinujúceho lekára v Raslaviciach.

V roku 1940 sa Magda vydala za Viktora Schwarza. „Obchodoval s drevom, vyvolával podvaly, čo sa dávajú na koľajnice. Takže keď začali deportovať Židov z Prešova, dostal prezidentskú (Tisom) výnimku“.

Tieto podvaly posielal do Francúzska. Po sobáši sa presťahovali do Prešova.

Ešte pred deportáciou bol zriadený v troch kostoloch lazaret (dočasná poľná vojenská nemocnica) pre chudobných Židov. „A my ako mladé židovské ženy sme chodili ich opatrovať.“

Magda so sestrami a kamarátkami vedeli pacientov vždy upokojiť. Najmä vtedy, keď prišli na kontrolu policajti, ktorým všetko hlásil židovský mliekar. V lazarete sa stretla s rôznymi prípadmi. Napríklad: „Bol tam taký, čo nemal nohy. A také drevené nohy vždy zobral a položil k posteli. Keď som to prvú noc videla, tak som sa zľakla, že čo to je! No ale potom sme si zvykli.“

Do lazaretu tiež každý deň chodil veľmi milý židovský lekár Friedman, ktorý si hrýzol nechty až do krvi. Museli mu ich obviazať, aby si odvykol. Napokon ho transportovali.

Sestra Edita bola vydatá a utiekla aj s manželom pred rokom 1942 do Budapešti. Odtiaľ chceli spolu ísť do Palestíny. Mali sa hlásiť na tureckom veľvyslanectve. Tam ich však namiesto povolenia na presun do Palestíny čakalo nepríjemné prekvapenie. Maďari ich deportovali do Osvienčimu.

Brata Vojtecha postihol rovnaký osud v roku 1942. Bol lekár, a preto: „Vzali ho ako vedúceho transportu, lebo nebol druhý lekár na tisíc ľudí. A maličká sestra, tú zobrali do Bardejova do transportu. Ale ten transport zostal stáť jednu noc v Bardejove. A môj strýko (Mikuláš Atlas) bol v meste lekárom, tak išiel, vybral ju a povedal, že má epilepsiu. Že ju berie so sebou do bytu a ráno nech po ňu prídu. Prišiel jeden gardista a strýko povedal: ‚Ja ti ju nedám!‘ A na to ten gardista povedal: ‚Ani ja by som nedal moje decko.‘ Takže ju nechal. Potom hneď došla ku mne do Prešova.“

V Prešove sa spolu rozhodli, že Alicu pošlú do Budapešti s Nemcom Schirgerom. Prepašoval ju tam len preto, že jeho milenkou bola Alicina opatrovateľka Anička Hvizdová, ktorá dievčatko veľmi ľúbila.

V Budapešti sa Alici žilo ťažko. Pracovala ako slúžka v mnohých rodinách. Napokon sa dostala k Magdinmu švagrovi, ktorý poznal zopár maďarských dôstojníkov, komunistov. Jeden z nich ukrýval Židov.

„Tak ukrýval moju sestru, môjho švagra a ešte neviem koľkých, kým na to prišli. Kým ich zavreli. Ju zobrali a strašne trápili u policajtov.“

Pálili jej zápästia pomocou elektród, aby rozprávala o tom, kto je, odkiaľ je, ako a s kým prišla do Budapešti. Naraz ich všetkých zobrali k Dunaju a začali strieľať. Alica sa prebudila nahá v nemocnici. Ako jediná prežila.

Dva roky skrývania sa

Magda žila s mužom vo veľkom dome aj s mamou, ktorú zobrali z Raslavíc do Prešova. „V jednej časti toho domu býval policajný inšpektor Maradík,“ ktorý viedol „chytačky“ Židov. Vždy pred akciou prišli poňho kolegovia. Magda s manželom a matkou sa o tom dozvedeli vďaka bránke, ktorá vŕzgala. Zvuk im napovedal, že o chvíľu sa budú musieť skryť.

Schovávali sa priamo v policajnom byte, kde bola jedna prázdna izba. „Keď odišiel s policajtmi, my sme vošli do tej izby a tam neprišiel nikto, lebo tam bolo napísané: policajný inšpektor Maradík. Tak sme sa vlastne chránili asi pol roka.“

Oproti domu bola vila, do ktorej sa jedného dňa nasťahoval prešovský vyššie postavený policajt. Neustále pozoroval dom, v ktorom býval jeho kolega. Vždy, keď Magda vyšla na ulicu bez povolenia, hneď to nahlásil.

„Potom sme sa už báli ísť do toho bytu. Vždy sme hľadali miesta u známych, ktorí nás prijali.“

Po určitej dobe prišiel rozkaz od policajta z vily naproti: „Prešov musí byť židoprázdny. Tak všetci Židia odišli smerom na Liptovský Mikuláš.“

Magda sa s mamou a manželom schovali u Čechov, ktorí vedeli, že sú Židia. Skrývali sa tam až do 28. októbra 1944, keď Nemci obsadili Banskú Bystricu a chystali sa na Liptovský Mikuláš.

„Keď došli títo, tak sme vedeli, že nemôžeme ostať tam. Viacerí sme boli Prešovčania, začali sme na okolí hľadať, kam by sme sa mohli schovať. Mikuláš je predsa pri horách, tak sme odišli a našli sme jednu dedinu, ktorá sa volala Jalovec. Boli evanjelici a pri tom Bobrovec, to boli katolíci. A tí Jalovčania nás prijali.“

Tridsať unavených Židov prijala rodina Klimkovcov. Vytvorili im provizórny prístrešok v horách z dvoch palíc a nepremokavej látky. Spávali na zemi.

Dva týždne tam čakali, kým im postavia bunker ďalej v horách, kam bolo ťažké sa dostať koňom či autom. Museli za to zaplatiť. Magdina priateľka však nemala peniaze a bola tehotná. Magda jej chcela prepustiť miesto, ale nikto s tým nesúhlasil, pretože mala aj manžela profesora Sekeja, od ktorého očakávali peniaze. On ich však nechcel dať. Magda vraví, že pravdepodobne preto, lebo ich ani nemal.

Žena bola na Magdinom mieste niekoľko dní. „Potom odišla naspäť do Jalovca. Tam porodila decko v pivnici. Odrezali mu šnúru a tak. Tam sa narodil ich prvý chlapček.“

Ostatní odišli do hôr, kde už stál malý domček pod zemou. Miesta tam nebolo viac ako na laviciach v Osvienčime. „Každý mal vymerané, myslím, 20 centimetrov – bolo to strašné. Jeden na druhom sme spali.“

Lavice boli umiestnené nad sebou. Bol tam jeden vysoký pán, ktorému priestor nestačil. Vždy, keď v spánku zohol nohy, spadol na Magdinu mamu, ktorá spala pod ním.

Podľa Magdiných slov dostávali každý deň pol litra jedla. Mali jednu železnú piecku, v ktorej sa kúrilo drevom, no v tom období bolo všetko drevo mokré a bolo potrebné ho vysušiť. Robil to jeden šikovný pán, ktorý drevo naštiepil, aby skôr vyschlo. Nemohli kúriť, keď svietilo slnko, pretože by bolo vidieť dym; báli sa príchodu Nemcov.

Magda si krátila čas pletením svetra pre dcéru Klimkovcov. Jedného dňa prišiel muž z dediny a varoval ich pred Nemcami, ktorí chodia po horách. „Tak každý išiel, kam mohol. Ale bol sneh, tak za nami zostávali stopy.“

Stretli sa s československými vojakmi, ktorí prichádzali z Ruska. Tí im prisľúbili sprievod k Popradu. Vojaci svojim novým spoločníkom robili diery do snehu a všetci do nich museli stupiť, aby nezanechávali viac stôp. Okrem toho šplhali aj po skalách.

Keď prechádzali medzi lesmi, kde neboli stromy, navzájom sa ťahali po snehu, aby ich Nemci nezazreli. „Bola tam s nami jedna dcéra s matkou, ktorá nemohla ísť. … Slovenskí vojaci povedali: ‚Nechajte ju tu, keď sa trošku utíši. Nemci nebudú strieľať, my sa vrátime za ňou.‘ Dali jej koberce, obliekli ju, aby nebola v snehu sama.“

Zvyšok konvoja sa dostal do dediny blízko Popradu, kde boli ďalší českí vojaci; tí ich zobrali do Popradu. Samotným vojakom sa však nakoniec nepodarilo vrátiť späť po starú mamu. Ostala v lese v snehu, tak ako ju tam nechali. Mnohí, ktorí nechceli ísť s vojakmi a vydali sa cez hory sami, sa do Popradu nedostali. Pozamŕzali na ceste.

Návrat z Popradu do Prešova

V Poprade nasadli na auto a išli do Prešova. Ďalšie auto, ktoré išlo za nimi, však prešlo po míne a vybuchlo. Nemali toľko šťastia.

Po príchode do Prešova našli svoj dom v dezolátnom stave a s novými obyvateľmi. Boli tam utečenci zo Stropkova. Jeden z nich predával alkohol. Magda a ostatní sa báli, že za ním prídu Rusi. Stalo sa tak, keď prechádzali cez Prešov.

Jeden ruský vojak sa rozhodol sedávať v ich predsieni a strážiť ich. Dôvod bol jednoduchý – tiež bol Žid. To ich trošku upokojilo. Potom však Rusi odišli.

Po oslobodení Osvienčimu s nimi žila jedna Židovka. Tá im rozprávala o tom, čo zažila. „Ale my sme jej neverili, že čo je v Auschwitzi. Tak sme odišli bývať k môjmu švagrovi a ju sme nechali v byte samu. Lebo sme neverili. Báli sme sa jej, že nie je normálna.“

Neskôr začalo z Osvienčimu chodiť viac ľudí. Magdina mama robievala makové buchty a dávala ich na plachtu pre pocestných. Raz prišli dvaja chlapci a povedali jej: „Keby si vedela, ako sme snívali v Auschwitzi o makových cestách…“ Magda nikdy nezabudne na to, akí im boli vďační.

Vtedy si uvedomili, že žena, ktorá im o Osvienčime rozprávala ako prvá, nebola bláznivá. Rozhodli sa otvoriť kuchyňu v miestnom kostole pre tých, ktorí sa vracajú. Nemali však peniaze. Suroviny im niekto daroval, a tak mali z čoho variť. Každý, kto tam prišiel, mohol sa najesť.

Prišli aj dve malé dievčatká, dvojičky. Utekali k Magde a kričali „Doda Edit! Doda Edit!“ Magda a jej sestra Edita sa podobali. Po vysvetlení, kto je Magda, sa dozvedela, že Edita sa dostala k Mengelemu cez svoju sesternicu, ktorá mala v Osvienčime určité postavenie. Pomáhala im s deťmi. Sesternica jej každý deň nosila o trošku viac jedla a nemusela robiť namáhavejšiu prácu vonku. Ešte pred oslobodením odišla z tábora a viac ju deti nevideli. Neskôr sa dozvedeli, že išla na pochod smrti a dostala sa skoro až po Hamburg.

Edita sa vrátila po svojej dlhej a namáhavej ceste do Prešova, kde spoznala svojho druhého muža. Spoznali sa u Magdy a Viktora. Editin muž radšej chodil tam ako domov k sestre, pretože tá konvertovala na kresťanstvo a jemu ako preživšiemu z Osvienčimu bolo proti srsti dívať sa na veľký kríž na stene ich bytu.

Magdina mama sa vrátila do Raslavíc, ale nenašla nič iné než prázdny dom. Tento dom neskôr predali za malú sumu Aničke Hvizdovej, ktorá zachránila Alicu. Teraz tam stojí nákupné stredisko.

Po vojne sa od doktora Arieho dozvedeli, že Alica žije v Budapešti. Vydali sa teda po ňu, sama totiž nechcela ísť domov. Cestovali niekoľko dní.

Rusi im na určitých úsekoch zhabali lokomotívu a opäť stáli. Cesta bola dlhá, určité úseky museli prejsť pešo, z čoho Magde opuchli nohy. Nakoniec sa však dostali sa do Budapešti, tam našli Alicu a vrátili sa s ňou domov.

Synovec Juraj. Foto - Post Bellum
Synovec Juraj. Foto – Post Bellum

Život po vojne

Istú dobu neplatili žiadne zákony. Bol to stav medzi dvoma režimami. Avšak Magdin manžel obnovil svoju činnosť s predajom podvalov a neskôr predával aj drevo na pálenie. Našli aj jeho nákladné auto v Liberci, ktoré mu ukradli Nemci.

Magda mu pomáhala v kancelárii, ktorú získal naspäť od arizátora. Nie všetci arizátori však boli takí. Editin manžel sa na ulici so „svojím“ arizátorom takmer pobil. „No, nechcel odísť.“

Magde sa v roku 1946 narodila dcéra Dália a Edite v roku 1947 syn Juraj. Chvíľu ešte zostali na Slovensku, potom však v roku 1949 všetci odišli do Jeruzalema. Urobili tak najmä ako dôsledok traumy z vojny a vzhľadom na Slovákov. „Lebo naraz nám povedali: vy sem nepatríte. A potom prišli komunisti a my sme nevedeli, čo to je, a zase sme sa museli vrátiť na to isté. Vtedy sa ešte dalo odísť.“

Napriek tomu, že v Jeruzaleme boli ešte zatvorené hranice, podarilo sa im cez ne dostať. Tam všetci pracovali v továrni. Čistili stroje na tkanie, ktoré Magdin švagor doniesol z Liberca. Ženy sa striedali v starostlivosti o deti. Keď však boli všetci v továrni, o deti sa poobede staral Paľko – syn Magdinho strýka Eliáša Atlasa, ktorého vzali v roku 1942 do Majdánku, koncentračného tábora v Lubline na východe Poľska.

Magda chodila do továrne autobusom a vždy mala problém potiahnuť šnúrku, ktorá ho zastavovala, lebo bola nízka. Pri nástupe dala vodičovi peniaze s dierkou uprostred. Nevedela, čo sú to za peniaze, ale vodič jej zakaždým dal lístok. Bez toho, aby vtedy o tom vedela, cestovala zadarmo. Peniaze, ktoré vodičovi dávala, boli totiž palestínske a v Izraeli teda nemali žiadnu hodnotu.

Všetci bývali spolu v jednom byte. V sobotu ráno vždy jedna zo žien urobila koláč a kávu na raňajky. „Ale nikto sa nesmel postaviť z postele, kým nedostal tú kávu a koláč, aby bol pokoj. Nikto nesmel vyjsť z izby.“ Takto oslavovali šábes.

Napriek tomu, že všetci pracovali, stále sa nedalo povedať, že by boli dostatočne finančne zabezpečení. Jedno popoludnie Magdina dcéra Darinka, ktorá nikdy veľmi nejedávala, povedala, že je hladná.

Keď prišla domov Alica, povedala Magde, že ide do obchodu Nuba a zoberie niečo na sekeru. „Nakúpim a keď budeme mať peniaze, zaplatíme. A dal nám.“

Časom v továrni začali vyrábať šnúrky do topánok. Železný patent na koniec šnúrok vymýšľali v kuchyni. Magdin švagor šnúrky brával na trh a predával ich.

Potom mohli vyplatiť dlh v potravinách a žilo sa im o čosi lepšie. Po šnúrkach vyrábali pásy na žalúzie. Boli to modely, ktoré má možno niekto ešte doma.

Neskôr si Magda s mamou založili reštauráciu. Prevádzkovali ju iba rok. Edita robievala šaláty a piekla pečivo, Magdina mama varievala tradičné česko-slovenské jedlá a mali neustále plno.

Kto tam chodieval? „Ľudia, ktorí z Tel Avivu prešli do úradov do Jeruzalema a stáli v rade, aby si dali dobré jedlo. Každý pondelok boli parené buchty.“

Pre Magdu „to bol koniec sveta“. Neovládala a dodnes dobre neovláda ivrit (hebrejčinu). „Veľa ľudí bolo a ja som nikdy nevedela, čo chcú. Ale čo bolo, tak to sme vždy dávali. Jeden pán však bol veľmi hnusný, aj teraz si naňho pamätám. Dostal všetko, ale začal mi hovoriť: ‚Mohol by som dostať chardal?‘“

Zera‘hachardal znamená horčičné semienko. Pán chcel od Magdy horčicu, no ona nevedela, čo myslí, a začala zmätene ukazovať na všetky veci, čo boli okolo. Veľmi ju znervózňovalo, že ľuďom nerozumela.

Medzitým sa Magde narodila druhá dcéra Irit. Keď zatvorili reštauráciu, s manželom sa presťahovali. Viktor chodieval hrávať tenis s kolegami lekármi. Bol športovec, ale ťažko dýchal. Odporučili mu ísť na prehliadku.

„Odišiel do nemocnice vo štvrtok večer, v piatok mu robili kontrolu.“ Pretrhli mu niečo v hrdle. „Nevedeli, že sa to stalo. Jedol a dostal infekciu. Otrávil sa.“

Vtedy ešte neboli antibiotiká na takej úrovni ako teraz. Magda so synovcom Jurajom smutno konštatujú, že keby sa to stalo dnes, tak by ho zachránili. Zomrel ako 51-ročný. Magda mala vtedy 40 a dve deti. Obe dnes žijú v Izraeli a majú vlastné rodiny. Magda má spolu 13 pravnúčat. Sem-tam sa im podarí všetkým stretnúť.

Alica zomrela veľmi skoro na Alzheimerovu chorobu. Počas života v Jeruzaleme posielala Aničke lieky a peniaze ako vďaku za svoj život. Edita zomrela na rakovinu 8. januára 2013. Mnohí z rodiny Atlasovcov sa nevrátili z Osvienčimu.

Brat, vzdialenejšia rodina, strýko, prvý Editin manžel, prvá manželka Jurajovho otca, ktorá bola vtedy tehotná, a mnohí ďalší. Nevrátili sa ani Magdin starý otec Izák Atlas a jeho syn.

Starkého chceli zachrániť prevozom do Košíc k synovi. V noci, keď sa mal prevoz uskutočniť, prišla veľká búrka a pašerák ho nemohol zobrať. Starý otec teda odišiel na stredné Slovensko, odtiaľ ho zobrali do Osvienčimu.

Pri vystupovaní z vagóna spadol. Z hlavy mu spadol tvrdý klobúk, ktorý nosieval. „Herr Atlas, Ihr Hut!“ (Pán Atlas, váš klobúk!) kričali po ňom.

Magdin starý otec ho zdvihol a odhodil na zem. Už vtedy vedel, že sa nevráti. Mal 80 rokov.

Príbehy svojich najbližších má Magda spísané v knihe. Písala ich väčšinou Edita, mama Juraja Solara. Juraj pomáhal Magde pri rozprávaní tohto príbehu.

Obaja občas cestujú na Slovensko a udržiavajú kontakt s dcérou Klimkových, ktorej Magda za vojny uplietla sveter. A taktiež s potomkami Aničky Hvizdovej. Jurajovi sa veľmi páči Slovensko.

Magda je však pri slovenskej mládeži skeptická. Nemá v ňu dôveru hlavne preto, že sa do regionálnej vlády dostali kotlebovci. Aj predtým to boli mladí ľudia, ale aj starší: „Taký učiteľ a poštár a ten notár – to boli všetko fašisti, gardisti.“

Najskôr k nim boli veľmi milí, ale neskôr sa prejavili. Príbeh Magdy a jej rodiny nie je len pripomienkou minulosti, ale aj výstrahou pred budúcnosťou.

Post Bellum SK je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet
SK12 0200 0000 0029 3529 9756.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK.

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Zapojte sa do súťaže Príbehy 20. storočia. Nahrajte príbeh svojich starých rodičov a vyhrajte iPhone alebo 50 000 Kč.

Viac informácií: www.pribehy20stoleti.cz

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Príbehy 20. storočia

Slovensko

Teraz najčítanejšie