Denník N

Mlčali, keď mali hovoriť. Nakoniec prišli o milovanú dcéru

Americká spisovateľka Celeste Ng debutovala románom Všetko, čo sme si nikdy nepovedali. Príbeh o ťažko skúšanej rodine získal viacero literárnych ocenení.

Bola to klasická rodina – on učiteľ, ona žena v domácnosti a k tomu tri zdravé deti. Mali v podstate všetko a niekto by si povedal – šťastní to ľudia. Až jedného dňa našli dcéru Lýdiu utopenú v jazere. Čo sa stalo? Kde sa to všetko pokazilo?

Americká spisovateľka Celeste Ng napísala intímny román o rodine v tej najhoršej chvíli – keď stratí milovaného člena. Kniha Všetko, čo sme si nikdy nepovedali (vyd. Odeon, 2016) neskĺza do klišé, nie je ani patetická, a pokojne ju možno zaradiť medzi najlepšie súčasné romány o rodine.

Niekomu možno napadne často citovaná prvá veta z románu Anna Karenina – všetky šťastné rodiny sú si podobné, zatiaľ čo každá rodina je nešťastná po svojom. A kým v ruskej klasike je nešťastná predovšetkým zamilovaná žena, v románe americkej spisovateľky trpia všetci.

Kvôli matkám a otcom

„Ako sa to začalo? Ako všetko: u matiek a otcov. Kvôli Lýdiinej matke a otcovi, kvôli matkám a otcom ich rodičov. Kvôli tomu, že kedysi dávno Lýdiina matka zmizla a otec ju priviedol späť domov. Kvôli tomu, že matka nadovšetko túžila vyniknúť; kvôli tomu, že otec nadovšetko túžil zapadnúť. Kvôli tomu, že ani jedno nebolo možné.“

ng

Marilyn a James sa brali v roku 1958 a v polovici štátov USA bol ich sobáš nezákonný. James bol totiž potomok čínskych prisťahovalcov a Marilyn bola „riadna“ Američanka.

V krajine, kde už takmer 200 rokov platila Listina práv o základných slobodách, boli sobáše, v ktorých sa miešali rasy, zakázané. Všemohúci Boh nikdy nemal v úmysle, aby sa biela, čierna či žltá rasa miešali, aby vznikali kríženci, hovorili sudcovia, ktorí takéto páry rozdeľovali a posielali za trest do väzenia. Áno, mohli protestovať, súdiť sa, a aj keď im justícia dala o pár rokov za pravdu, niektorí ľudia takéto manželstvá nikdy neprijali.

Marilyn a James nemali problémy ako manželia Lovingovi, o ktorých vznikol minulý rok film nominovaný na Oscara. Stretávali sa však s nesúhlasom okoloidúcich, s uštipačnými poznámkami známych a s hnevom Marilyninej matky. Tá si pre svoju dcéru predstavovala lepšieho manžela. A James? Toho nemohlo postretnúť väčšie šťastie ako sobáš s Marilyn. Bola jeho kotvou v spoločnosti, ktorá nenávidela tých, čo vyzerali nezvyčajne.

„Pripadalo mu, akoby ho prijímala sama Amerika. Príliš veľké šťastie. Bál sa dňa, keď si vesmír všimne, že by ju správne nemal mať, a vezme mu ju. Alebo toho, že si Marilyn z ničoho nič uvedomí svoj omyl a zmizne z jeho života rovnako náhle, ako doň vstúpila. Po čase sa z tohto strachu stal zvyk.“

Ten strach James postupne preniesol na svoje deti. Nech sa však snažil akokoľvek, jeho deťom sa vysmievali rovnako ako jemu v mladosti. Všetkých ich posielali späť do Číny, smiali sa z ich výzoru. Často v ich tvárach videl ten známy strach, keď ich medzi seba neprijímali rovesníci. Ale čo im mal povedať? Viem, aké to je? Radšej mlčal a veril, že sa na všetko zabudne.

Marilyn zas bojovala s iným druhom úzkosti. Túžila byť doktorkou, v škole vynikala v predmetoch, ktoré boli typicky chlapčenské, odmietala krúžky o vedení domácnosti a radšej chcela s chlapcami majstrovať. Musela však bojovať proti školskému systému aj vlastnej matke, ktorá chcela mať z dcéry „stepfordskú paničku“.

Marilyn sa však nevzdávala. A kým jej kamarátky chceli byť nanajvýš zdravotnými sestrami, ona nastúpila na štúdium medicíny a spoznala Jamesa. Krátko nato otehotnela a kariéru doktorky vymenila za steny nového domova.

Nesplnené sny

Marilyn a James predbehli dobu a ich rozhodnutia so sebou priniesli aj obavy, ktorých sa nevedeli zbaviť. Nepoznali návod, ako ich držať pod kontrolou. Vedeli len, že sa o ne s deťmi nebudú deliť. A vlastne o tom nehovorili ani medzi sebou, až kým o jedno zo svojich detí neprišli.

Bola to práve prostredná Lýdia, do ktorej vo veľkom premietali svoje nesplnené sny. Marilyn chcela mať z dcéry úspešnú doktorku, ktorou sa nikdy nestala. Učila sa s ňou, kupovala jej odborné knihy a venovala sa jej viac ako ďalším dvom deťom.

James si zas pre Lýdiu neželal nič iné, len veľké priateľstvá, ktoré nepoznal. Obaja tak pre dcéru chceli to, čo sami nemali, no nepýtali sa jej, čo potrebuje ona.

Zabúdali tiež, že majú protichodné očakávania – Marilyn chcela, aby jej dcéra vynikla, James túžil, aby zapadla. Mama na ňu tlačila, aby sa učila, a otec zas opakoval, že škola nie je najdôležitejšia. Rodičia ju dusili z oboch strán – Marilyn zakazovala, James radil.

Lýdia bola ich zbožňovaná dcéra. Tá, na ktorú bez prestania obaja mysleli. Mama pri čítaní ohýbala rohy strán pri článkoch, ktoré by sa jej mohli páčiť. Otec jej ako prvej každý večer dával bozk na dobrú noc.

Pre ich prehnanú lásku a starostlivosť Lýdia žila v prostredí, v ktorom sa nemala ako popáliť, rozbiť si kolená, či zažiť sklamanie. Nevybudovala si vlastnú obranyschopnosť voči vonkajšiemu svetu. A keď sa jedinýkrát rozhodla podľa seba, nezvládla to, pretože to nevedela.

„Lýdia je mŕtva,“ znie prvá veta románu a Celeste Ng začína rozprávať príbeh nešťastnej rodiny. Stratu najobľúbenejšieho dieťaťa a milovanej sestry opisuje postupne cez rodinné príbehy a hlavne tajomstvá. Je láskavá a citlivá, hoci väčšinu knihy tvoria ťažké a bolestné scény.

Členovia rodiny si uštedrujú rany v ťaživej atmosfére domova, z ktorého sa vykradla radosť a pokoj nahradil hnev. Americká spisovateľka opisuje rozpad rodiny chápavo, akoby ho sama poznala.

„Jamesovi sa čosi vybavilo: kedysi dávno, to boli mladí a nedokázali si predstaviť nič horšieho než nebyť spolu, sa k nej naklonil, dotkol sa jej a končeky jeho prstov zanechali na jej lopatke cestičku husej kože. Na paži sa mu vzpriamil každý chĺpok ako pod prúdom. Ten okamih, to prepojenie teraz pôsobí vzdialene a ničotne, ako čosi, čo sa odohralo v inom živote.“

Krehké šťastie

Rodina sa s Lýdiinou smrťou vyrovnáva po svojom. Najhoršie však je, že to každý robí sám – vo svojej izbe za zatvorenými dverami. Najstarší Nath striehne na suseda, s ktorým sa Lýdia pred smrťou často stretávala. Najmladšia Hannah sa skrýva pod stolom, keď rodičia na seba kričia cez celú kuchyňu.

„Nikdy predtým nepočula, že by sa rodičia hádali. Niekedy na seba šomrú, že niekto zabudol vrátiť na zubnú pastu viečko alebo nechal celú noc svietiť v kuchyni, ale potom maminka stisne ockovi ruku alebo ocko pobozká maminku na tvár a je zase dobre. Tentokrát je všetko inak.“

Ich vzťahy majú nové pravidlá, dni stratili bežnú dynamiku. Nikto s nikým nehovorí. Míňajú sa na chodbe a pri kuchynskom stole bez slova a bez života.

Okrem smútku a hnevu z toho, že Lýdia tak nečakane odišla, ich spája odpor k jazeru, v ktorom ju našli. Tam všetci spolu chodili, vyhrievali sa na deke, učili sa plávať, boli rodina. Teraz sa na jazero nemôžu pozerať.

„Na cintorín je to od ich domu len pätnásť minút pešo, ale aj tak idú autom. Keď odbočia na hlavnú, ktorá vedie okolo jazera, Marilyn prudko otočí hlavu doľava, akoby si všimla niečo na ramene manželovho saka. Nechce vidieť mólo, ku ktorému opäť priviazali pramicu, ani samo jazero ťahajúce sa do diaľky. (…) Zostane tu večne, jazero: uvidia ho, kedykoľvek vyjdú z domu. Vzadu Nathovi a Hanne súčasne napadne, či bude ich matka odvracať tvár po zvyšok života, vždy, keď pôjdu okolo.“

V hlave si dookola premietajú posledný večer s Lýdiou. Čo si mali všimnúť? Čo im uniklo? Ktoré drobné gesto mohlo všetko zmeniť? Rozoberú všetko do posledných detailov. Budú sa sami seba pýtať, ako sa to mohlo celé tak veľmi pokaziť, avšak nenájdu žiadnu istotu.

Keď sa Marilyn konečne odhodlá vstúpiť do Lýdiinej izby a začne sa prehrabávať v jej školskej taške, zásuvkách písacieho stola a v knihách na poličkách, zistí, koľko mala jej dcéra tajomstiev. Napadne jej, že možno nebola tým šťastným dieťaťom, ako si pôvodne namýšľala.

Rodinu nakoniec trápi to, čo si nikdy nepovedali. Ich vzťahy ničí mlčanie o predkoch, traumách z detstva, rozhodnutiach v mladosti. „Tak strašne milujete a tak veľmi dúfate, a potom vám nezostane nič.“

Či sa cez to rodina prenesie, odhalí až posledná kapitola. A medzitým bude román Všetko, čo sme si nikdy nepovedali výborným čítaním o krehkosti šťastia, ktoré sa ľahko rozbije, keď si nedávame pozor.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie