Nelámme teraz nad mladými palicu

Pri čítaní článkov o tom, že Kotlebova strana má najmladších voličov a že množstvo stredoškolákov nemá ani základné vedomosti o histórii vlastnej krajiny a nemá rado menšiny, miestami môže zovrieť žalúdok. Takmer tri desaťročia trochu cynických rečí, že dobre bude, keď zomrú poslední pamätníci komunistického režimu, sa minimálne po minuloročných voľbách zmenili na obavu, či nie je nostalgia za istotami spred roku 1989 v porovnaní s názormi tých, čo sa narodili už do slobody, len neškodnou zábavkou.

Stiesňujúci pocit môže zahnať niekoľko vecí. Napríklad to, že mladšie ročníky sú oveľa menej početnejšie a volia v menšej miere ako ročníky ich rodičov, ktorí dávajú prednosť štandardnejším stranám. Alebo to, že aj mladí raz zostarnú a obdiv k radikálnym myšlienkam vymenia za niečo „systémovejšie“. Prípadne to, že po voľbách neprišiel len otras z Kotlebovho úspechu, ale aj pomerne široká snaha pochopiť, opísať a rozprávať sa s voličmi a potenciálnymi voličmi extrému. A tiež to, že medzi mladých patria aj organizátori a účastníci minulotýždňového protikorupčného pochodu. „Mladí“, prípadne „stredoškoláci“ nie sú podľa prieskumov žiadna jednoliata masa, aby sme ich teraz ako celok odsudzovali, prípadne nad nimi lámali palicu.

Ale aj napriek snahe o optimistický pohľad sa vynára niekoľko pochybností. Obdiv k fašistom je predsa len niečo viac ako pubertálna rebélia. Je tiež otázkou, či s tým niečo môže urobiť trebárs škola, nech by v nej aj učili len samí presvedčení demokrati. Pochybnosti vyvoláva aj ponuka a správanie ostatných strán i to, či na mladých budú mať ešte niekedy dosah tradičné médiá alebo skonzumujú už len to, čo nájdu kdesi v mútnych vodách internetu.