Slovenská kickboxerka: Je mi ľúto ľudí, ktorí si menejcennosť kompenzujú násilím

Kickboxerka Monika Chochlíková sa v októbri stala ako prvá Slovenka majsterkou Európy v kategórii K1 a v ankete Športovec roka bola najvyššie umiestneným neolympijským športovcom. Popri bojových športoch študuje na Masarykovej univerzite a hovorí, že športovec by na svoj dôchodok mal myslieť ešte predtým, než sa k nemu dostane. Kickbox podľa nej nie je agresívnym športom, no nebezpečným sa môže stať pri nesprávnom vedení tréningu.

Čím vás bojové športy priťahujú viac než napríklad tenis, hádzaná alebo volejbal?

Odmalička som bola vedená k bojovým športom, desať rokov som robila karate, na thajský box a kickbox som prešla v šestnástich. Kolektívne športy ma nelákali vôbec, nie som príliš tímový hráč. Navyše som sa vždy bála, že by som sklamala tím. Keď v ringu dostanem, bolí to len mňa a nikoho iného. Mňa jednoducho baví biť sa. Je to výborný prostriedok na odreagovanie sa.

Časť ľudí si už pri vyslovení slov ako thajský box alebo kickbox myslí, že ide o agresívne športy. Ako by ste im oponovali?

Nemyslím si, že je to agresívny šport. Tak ako iné športy, aj kickbox alebo thajský box majú svoje pravidlá, ktoré musíme dodržiavať, nemôžeme sa biť hlava-nehlava. Musíme aj rozmýšľať, keby sme to nerobili a riadili sa len agresiou, je dosť možné, že sa nám ujde knokaut. Tí najlepší zápasníci majú svoju agresiu pod kontrolou a bojujú s chladnou hlavou. Podľa mňa si ľudia myslia, že je to agresívny šport, pretože veľa trestných činov sa spája s takzvanými kickboxermi, thaiboxermi či zápasníkmi. Títo ľudia pritom väčšinou okolo bojových športov ani nešli a ak áno, tak si samovoľne zabúchali do mechu vo fitku. To z nich ešte nerobí zápasníkov.

Na čo myslíte, keď v televízii sledujete správu o tom, že niekto taký niekomu ublížil?

V prvom rade vždy bývam nahnevaná, že sa to znova hádže na bojové športy a zbytočne to kazí verejnú mienku. A v druhom rade mi je ich ľúto, pretože si svoju menejcennosť musia riešiť násilnými činmi. Neviem si predstaviť, ako je možné, že človek dokáže klesnúť tak nízko, aby úmyselne ohrozoval iné ľudské životy.

Myslíte si, že slovenský kickbox a thajský box prichádza o talenty tým, že rodičia svoje deti odrádzajú od bojových športov, pretože sa im zdajú nebezpečné?

Určite. Veľa mojich kamarátov, ktorých tento šport bavil, museli skončiť, pretože sa to rodičom nepáčilo. Tréningy, ktoré sa vedú u nás v klube, sú technicky kontrolované. Počas sparingov používame veľké rukavice a snažíme sa sparovať hlavne technicky, s primeranou silou. Oproti iným klubom sa u nás veľmi málo sparuje tvrdo s kontaktom na hlavu. Ja na druhej strane chápem aj rodičov, pretože na Slovensku je kvalita trénerov na veľmi nízkej úrovni, a pokiaľ vidia, že ich dieťa je neustále dobité, prípadne sa mu stane nejaký vážnejší úraz, napríklad otras mozgu, tak je väčšinou chyba vo vedení tréningu. V skratke, pri kickboxe a thajskom boxe si treba rozumne vybrať trénera, pretože bojový šport môže byť aj nebezpečný, a to práve vtedy, keď je tréning vedený nesprávne, čo viem z vlastnej skúsenosti.

Vás rodičia podporovali od začiatku?

Samozrejme. Moji rodičia pri mne stoja odmalička, či už som robila gymnastiku, karate alebo thajský box. Sú mi veľkou podporou a ja som im za to veľmi vďačná.

Má kickboxer počas zápasu šancu premýšľať alebo koná výhradne inštinktívne?

Na každý zápas sa musíme pripraviť takticky, rozmýšľať, čím by sme mohli poraziť súpera. Okrem toho je v rohu tréner, ktorý funguje ako náš mozog – radí nám, čo presne máme spraviť, pretože niektoré situácie vidí lepšie ako my v ringu. Samozrejme, niektoré reakcie musíme mať natrénované, aby sme ich vedeli spraviť rýchlo, bez zbytočného váhania.

Nepociťovali ste niekedy strach z toho, že by ste mohli inkasovať úder, ktorý vám napríklad ukončí kariéru?

Nikdy som nad tým nepremýšľala. Popravde, vo svojej hmotnostnej kategórii, do 52 kilogramov, takýchto úrazov v zápasoch veľa nie je, málokedy sa stane, že niekto dostane k. o. Zranenie je rizikom v každom športe. Navyše, keď nad tým premýšľate, tak si to vlastne aj sami privoláte, preto sa snažím od týchto myšlienok vzdialiť.

S akými predsudkami ste sa stretávali ako žena v bojovom športe?

Takými klasickými – nie je to ženský šport, budem vyzerať ako chlap a podobne. K tým všeobecnejším patrí hlavne to, že keď si búchame do hlavy, budeme z toho sprostí. To je podľa mňa celkom výmysel. Je síce pravda, že pri zlom vedení tréningu je šanca, že môžeme dostať boxerskú demenciu (CTE), ale zase sa dostávame k rovnakej téme – nevzdelanosť trénerov. Vo väčšine klubov trvajú sparingy desať až dvadsať kôl, a to aj s hmotnostne ťažšími súpermi, zatiaľ čo zápas trvá iba tri až päť kôl. Oveľa viac ma bolela hlava z takýchto sparingov, keď sme na ne ešte chodievali, ako z jedného zápasu. A ako ma vnímajú muži? V telocvični sú už zvyknutí a mimo nej je každý prekvapený, že robím tento šport. Väčšinou skôr spozorujem obdiv ako opovrhnutie.

Hovoria vám často, že ženy do bojových športov nepatria?

Áno a celkom často. Kickbox popravde ani nie je ženský šport, ale takisto mnoho mužov robí športy, pri ktorých by ste očakávali ženy. Myslím si, že je to každého vlastná voľba, robiť, čo ho baví. Okolie by to malo rešpektovať. V slovenských kluboch stále prevláda viac mužov, zdá sa mi však, že v poslednom čase sa v ringu snaží presadiť čoraz viac žien. Je to skvelá správa, pretože sa zvyšuje úroveň slovenského kickboxu a thajského boxu a výsledky našej krajiny sú v zahraničí čoraz lepšie.

Zakrývate si na verejnosti modriny zo zápasov či z tréningov?

Keď sa mi pritrafí nejaký monokel, dávam si naň make-up, ostatné modriny neriešim. Popravde, na to, že robím kontaktný šport, ich mávam celkom málo. Samozrejme, niektorí ľudia sa na mňa divno pozerajú, ale naučila som sa to nejako prehliadať.

Sú športy, ktorým sa venujete, podľa vás atraktívnejšie než klasický box?

Toto je veľmi subjektívne. Ja si myslím, že áno, pretože môžeme okrem boxu aj kopať, tým môžeme zaútočiť viacerými spôsobmi. V boxe musia byť borci naozaj kvalitní, aby spravili pozerateľný a dobrý zápas, v kickboxe a thajskom boxe sa to tými nohami dá aspoň sčasti vykompenzovať. Napríklad ja sa spolieham najmä na nohy, ruky mám len ako taký doplnok, pretože ich ešte stále neviem dobre používať.

Slovenskí športoví priaznivci si však radšej pozrú klasický box a čoraz populárnejšie sú aj zmiešané bojové umenia (MMA). V kickboxe pritom slovenskí športovci dosahujú oveľa výraznejšie výsledky, no napriek tomu je skôr na okraji záujmu. Čím to je?

Podľa mňa box na Slovensku, myslím tým slovenských boxerov, veľmi populárny nie je. Ak si Slovák pozrie nejaké zápasy, väčšinou sú zahraničné. Čo sa týka MMA, veľa spraví reklama a médiá – televízny projekt Pavla Nerudu a Ondřeja Novotného Oktagon MMA a dva fenomény z UFC Conor McGregor a Ronda Rousey veľmi spopularizovali tento šport. Kickbox je na Slovensku pomerne mladý šport s krátkou históriou a nie je taký mediálne populárny ako MMA či UFC. V neposlednom rade si myslím, že je to aj otázka peňazí, pretože veľa kvalitných zápasníkov zo všetkých bojových športov sa teraz tlačí do MMA pre lepšie finančné ohodnotenie.

Ak by sa majstrom Európy stal slovenský atlét, športový strelec či vodný slalomár, zrejme by ho boli plné noviny. Nemrzí vás, že úspechom slovenských bojovníkov nevenujú médiá toľko pozornosti?

Jasné, že to mrzí. Najviac zamrzí, keď sú medializovaní športovci, ktorí sa umiestnia na dvadsiatom mieste a je to prezentované ako obrovský úspech. Mne sa ako prvému Slovákovi v histórii podarilo vyhrať majstrovstvá Európy, navyše sa nám ako jedinej krajine na svete podarilo nominovať na Svetové hry vo všetkých ženských hmotnostných kategóriách K1 – miestenku získali okrem mňa aj Veronika Petríková a Lucia a Veronika Cmárové. V televíznych médiách to však nebolo ani spomenuté. Výborné výsledky pritom na svetovej úrovni dosahujú aj borci v profi ringu ako Vlado Idrányi, Vlado Moravčík, Tomáš Možný, ktorý sa ako prvý Slovák dostal do prestížnej série GLORY, Marco Novák, Lucka Krajčovič a ďalší.

Ako ďaleko alebo blízko má kickbox v súčasnosti na olympiádu?

Momentálne sa kickbox usiluje o štatút recognised – teda aby bol uznaný medzinárodným olympijským výborom ako olympijský šport. To všetko závisí od lobingu, lebo formálne záležitosti má už kickbox ako olympijský šport splnené. Keď bude kickbox uznaný, treba už len čakať, kým bude zaradený do programu olympijských hier, čo taktiež závisí od lobingu. Čo ma nesmierne teší, je fakt, že minulý rok získal aj thajský box štatút recognised a už je len krôčik od toho, aby sa naozaj dostal na olympijské hry. Ak všetko pôjde podľa plánu, najskôr by sa mohol dostať do programu v roku 2024.

Víťazstvom na majstrovstvách Európy ste sa kvalifikovali na Svetové hry, ktoré sú akousi obdobou olympijských hier pre neolympijských športovcov. S akými ambíciami pocestujete?

Keďže som sa tam dostala z Európy ako prvá, minimálne dve súperky, ktoré budú na Svetových hrách, som už porazila. Preto mám o dosť väčšie ambície, ako keď som išla na majstrovstvá Európy. Pevne verím, že sa umiestnim minimálne na nejakej medailovej priečke.

V bojových športoch platí, že ak ste dobrý, vyhrávate väčšinu zápasov. Bojujú kickboxeri či thajskí boxeri často so stratou motivácie?

Tu si dovolím oponovať. Naše športy sú riadené rozhodcami, a pokiaľ zápas neukončia predčasne, prípadne nepríde knokaut, o výsledku rozhodujú oni. Veľakrát sa stalo, hlavne v zahraničí, že sa spravil výborný a jednoznačný zápas, no aj tak sa prehralo. U nás napríklad trénuje Lukáš Mandinec, ktorý posledných päť zápasov prehral, pritom väčšinu mal jednoznačne vyhrať. A čo sa týka straty motivácie, aj to sa stáva. Väčšinou prichádza vtedy, keď zápasníka motivujú vonkajšie faktory – peniaze, sláva či prestíž. Keď sa im prestane dariť, už ich to nebaví. Tí, ktorých baví priamo vykonávanie toho športu, takýto problém nemajú, pretože ich napĺňa už len to, že môžu na sebe ďalej pracovať. Víťazstvá pre nich nie sú až také podstatné.

Sú bojové športy finančne atraktívne?

Len pár ľudí, dvaja či traja, sa vedia týmto športom uživiť. V profi ringu sa dajú vybúchať nejaké peniaze, výška však závisí od dohody s promotérmi. Ďalšou pomocou môžu byť aj sponzori, no každý, kto hľadal a oslovoval nejakého sponzora, vie, aké je to nesmierne náročné. Okrem toho teraz Slovenský zväz kickboxu finančne podporuje takzvaný top tím Slovenska, do ktorého patrím aj ja. Veľa zápasníkov robí súkromné tréningy, z čoho vzíde tiež celkom slušná suma, ale živiť sa týmto športom na Slovensku veľmi nedá. Zatiaľ.

Popri športe študujete na prestížnej Masarykovej univerzite. Akému odboru sa venujete?

Študujem manažment športu na fakulte športových štúdií.

Niektorí športovci majú po skončení kariéry problém so zaradením sa do iného života. Čo môže robiť kickboxer po tom, ako skončí?

To je ťažká otázka. Myslím si, že pokiaľ športovec nemá našetrené počas svojej kariéry toľko, aby mu to stačilo do konca života, mal by myslieť na svoj športový dôchodok ešte skôr, ako sa k nemu dostane. Preto chodím na vysokú školu. Okrem toho sme s priateľom začali vyrábať športové oblečenie pre ženy a premýšľame aj nad ďalšími vecami.

Aký športový program vás ešte čaká v tomto roku?

Momentálne sa pripravujem vo Victory Gyme Trenčín pod vedením Tomáša Tadláneka. Najbližšie ma čaká akcia Muay Thai Evening 8 a zápas o titul profesionálnej majsterky sveta organizácie WAKO, v ktorom vyzývam aktuálnu držiteľku titulu Silviu La Notte. V lete cestujem na spomínané Svetové hry a v októbri letíme so slovenskou výpravou do Brazílie na majstrovstvá sveta WAKO. Popritom mám ešte pár menej dôležitých zápasov, no pripravujem sa hlavne na tieto tri udalosti.