Tam za múrom je Betlehem, aj Banksy a zbrane z Československa
Príbehy pár zaujímavých ľudí oddelených múrom, ktoré môžete spoznať, keď za pár dní cesty po Izraeli zídete z bežných turistických ciest.
Je krátko po zotmení. Munír zacúva so svojou červenou fabiou a prednými svetlometmi ožiari vysoký betónový múr zakončený strážnou vežou. Vo veži sú vojaci so samopalmi, na múre obrovská kresba najznámejšieho grafity umelca na svete Banksyho.
Pár týždňov po Vianociach je centrum mesta stále ozdobené miliónmi svetielok, ale na tomto mieste je pusto. Sme v Betleheme, kam západný svet chodí za Kristom v jasliach, na okraji mesta – pri izraelskom múre.
Za múr nesmieme
Munír trúbi, keď vchádza do úzkej neosvetlenej uličky lemovanej múrom a strážnymi vežami. Pouličné lampy ani chodníky tu nie sú, keby netrúbil, mohol by niekoho zraziť alebo v zákrute nabúrať do iného auta. Reflektory auta na chvíľku v tme odkryjú na okraji cesty troch izraelských vojakov v plnej zbroji.
„Na vás nevystrelia, vidia, že ste turisti. Keby až sem k múru prišiel sám Palestínčan, pokojne by ho mohli zastreliť a tvrdili by, že do nich hádzal kamene, alebo ich chcel dobodať.“
Odkedy na začiatku milénia začali stavať múr, do Betlehema chodí omnoho menej ľudí. Celý Západný breh vôbec nie je v niektorých turistických sprievodcoch, sú tu tvrdé hraničné kontroly, autopožičovne sem nepúšťajú svoje autá a izraelské autobusy sa otáčajú na checkpointoch.
A platí to aj opačne. „Už dvanásť rokov som nebol v Jeruzaleme, a to je len desať kilometrov ďaleko,“ vraví Munír. Chrámová hora v starom Jeruzaleme je pritom jedným z najsvätejších miest pre moslimov, ale aj pre židov a kresťanov.
Munír je Palestínčan, má 33 rokov a štyri deti. Ukazuje nám temné miesta nočného Betlehema.
Do mesta sme prišli krátko pred zotmením arabským autobusom, hoci bedekre to neodporúčajú. V autobuse šli zo šichty aj muži v špinavých montérkach. Táto linka je pre obyčajných Palestínčanov s povolením pracovať v Jeruzaleme a nepozná checkpointy. Obyvatelia Betlehemu sa ňou neboja cestovať, pretože palestínske autobusy nevybuchujú.
Pašeráci na egyptskej hranici a budhisti za mier
Na plochej streche domu v jeruzalemskom novom meste fúka vietor. Január je tu chladný.
Tam dole sú hradby starého Jeruzalema, trochu ďalej osvetlený múr oddeľujúci Západný breh s viac ako tromi miliónmi obyvateľov, a ešte ďalej Jordánsko.
„Tam,“ ukazuje Yuri k múru, „tam nás nepustia.“ Nie s izraelským pasom.
Yuri je na povinnej vojenčine, doma je iba nakrátko. Pracuje ako medik v prvej zmiešanej žensko-mužskej bojovej jednotke. Slúži na hraniciach s Egyptom. O svojej práci nemôže hovoriť. Napokon však porozpráva aspoň, ako na tej hranici chytajú pašerákov drog. Tí sa na štvorkolkách preháňajú púšťou, sú ozbrojení a nebezpeční. Mamu upokojuje, že to je bezpečná vojenčina, a on je predsa len medik.
Yuri sa narodil v Rusku. Sara si ho adoptovala. Je to sekulárna rodina, rozprávajú sa doma po anglicky. „Prečo by sme mali hovoriť po hebrejsky? Moja angličtina je perfektná, hebrejčina omnoho horšia,“ pýta sa udivene Sara. Na šabat sa špeciálne nepripravujú a na rozdiel od ortodoxných židov nemajú špeciálne jedlo a napríklad môžu používať oheň či zapínať svetlo.
Namiesto spievania modlitieb majú doma príjemné posedenie s kamarátmi. Sú tu aj manželia Sheila a Baruch. Ona je írska katolíčka, on prišiel do Izraela s rodičmi z Maďarska a konvertoval na budhizmus. Spolu sú mierovými aktivistami, snažia sa dostať za jeden stôl najvyšších predstaviteľov Izraela a Palestíny. Už majú povolenie na cestu do palestínskeho Ramalláhu, kde sa stretávajú s lídrom samosprávy Mahmúdom Abbásom.
Baruch je idealista, šíri príbehy o moslimoch, ktorí zachraňovali židov počas holokaustu, a chce spravodlivosť aj pre obete izraelských útokov na Palestínčanov.
Keď som sa hrával na vojakov
V tomto konflikte nie je veľa nádeje, rozpráva Ivan. „Ale vyšší múr ako na Západnom brehu Jordánu majú v Severnom Írsku.“
Mladý akademik nie je odborníkom na Izrael, je tu ako cestovateľ. V púštnom meste Arad sa chystá na výstup na starovekú Herodovu pevnosť Masada na útese, z ktorého je pri východe slnka úchvatný pohľad na Mŕtve more.
Ivan skúma živé konflikty v Kosove a v Severnom Írsku a aj pracovne sa často vracia do svojej rodnej Bosny a Hercegoviny. Pochádza zo Sarajeva, rodičia s ním ako s malým chlapcom utiekli do Švédska, kde dodnes žije. Má mnoho tetovaní a jedno pravidlo, že môžu siahať najďalej do polovice predlaktia, aby ich zakryli rukávy serióznej košele.
Začiatok vojny prežil Ivan na vidieku u starých rodičov. Keď sa v roku 1992 začalo obliehanie Sarajeva, rodina uviazla mimo mesta a cez bariéry sa tam už nedostala. „Môj otec musel narukovať. Aj ja som sa ako štvorročný hral na vojakov. Mama mi ušila uniformu, dedo mi z dreva vyrobil pušku. Dodnes milujem akčné filmy so zbraňami,“ hovorí doktorand na Lundskej univerzite, ktorý skúma mierové procesy a aj „povojnové mestá“, ako sú Belfast, Mitrovica, Mostar, či aj Jeruzalem.
Ivan oslávil aj svoje piate narodeniny v kryte. Vtedy sa mu tá párty zdala byť nudná, teraz o vojne hovorí ako o traume.
Je z neho pacifista a nezje nič, čo by pochádzalo z mäsospracujúceho priemyslu. Jedáva len mäso zastrelených divokých zvierat a rýb. To, čo robíme zvieratám v chovoch, v stajniach, na bitúnkoch, raz ľudstvo označí za ďalší holokaust, hovorí. To hovoril napríklad už židovský spisovateľ a nositeľ Nobelovej ceny Isaac Bashevish Singer a mnohé židovské organizácie sa urazili.
Izrael však ešte nemá luxus riešiť, či je zabíjanie zvierat novým holokaustom. Nie, kým je arabský preklad Hitlerovho Mein Kampfu v tejto krajine na palestínskych územiach bestsellerom, ako píše Pawel Smolenski v knihe Oči zasypané pieskom.
A ešte jeden mierotvorca: Banksy
Na izraelskom checkpointe na ceste von z Betlehema uviazol mladý arabský chlapec. Chce sa vrátiť do Jeruzalema, no nemá preukaz s fotografiou. Jeho dvaja kamaráti môžu ísť, no jeho pustia, až keď sa niekto vráti s jeho pasom. To potrvá určite niekoľko hodín. Je neskoro večer, noc strávi v nehostinnej budove s mrežami všade naokolo a dlhým tunelom na opačnú stranu múra, alebo sa môže vrátiť do Betlehema.
Turisti z Európy môžu prejsť oboma smermi bez problémov. Dostanú sa aj tam, kde by boli domáci podozriví. Odvrátenú tvár mestečka, kde sa narodil Ježiš, nám ukazuje Munír.
Autom vojde do utečeneckého tábora Aida na severe mesta s približne 5500 palestínskymi utečencami. Vznikol v roku 1950 a pomenovali ho podľa arabskej kaviarne, ktorá stála na tomto mieste. A tú podľa starovekej etiópskej princeznej z opery Giuseppe Verdiho.
Tábor je mesto v meste obohnané vlastným múrom s uličkami takými úzkymi, že keď v nich zastane jedno auto, aby vyložilo napríklad nákup alebo sťahovaný nábytok, ďalšie auto už ulicou neprejde. Všade je špina, tábor je z chatrčí a rozpadnutých domov, pripomína africké slumy či slovenské osady. Domy sú viac-menej murované, no zakryté často vlnitým plechom a rozpadávajú sa.
Izraelských vojakov sa tu boja a nenávidia ich. Škandalózne video z roku 2009 ukázalo, ako tu s nimi zaobchádzali: z megafónov obrneného auta vychádzali hrozby izrealského pohraničníka: „Ak budete hádzať kamene, zamoríme vás plynom, kým neumriete. Deti, mladých, aj starých, všetci zomriete,“ kričal v arabčine.
Munír ukazuje svojho anonymného hrdinu, ktorý sa Palestínčanov za múrom zastáva – najznámejšieho svetového grafity umelca, ktorý na izraelský múr strieka mierové kresby. Zopár ich je aj tu v Betleheme.
Banksy, ktorý stále odmieta odkryť svoje meno, je tu aj dobrý biznis. Munír stojí pri kresbe vojaka, ktorého prehľadáva malé dievča, opačný obrázok, ako často vidia Palestínčania prehľadávaní Izraelčanmi. Náš palestínsky sprievodca rozpráva, ako zlodeji chceli toto grafity vysekať zo steny a odviezť do Nemecka. Tak kresbu zasklili a rovno okolo nej postavili malý obchodík, kde dnes predávajú magnetky, tričká a pohľadnice s Banksyho kresbami. Nalejú vám tam arabskú kávu a za pár šekelov predajú suveníry, niektoré v amatérskom vyhotovení, z ktorých Banksy určite nemá ani libru.
Na tých magnetkách a aj na múre je holubica v nepriestrelnej veste, rebrík a diera, ktoré vás dostanú z tohto sveta, či demonštrant, ktorý namiesto skaly hádže kyticu kvetov.
Video: Munír vysvetľuje, ako chceli ukradnúť Banksyho v Betleheme
Zbrane z Československa a teror z nudy
Veľký diel na bojoch v dnešnom Izreali malo aj Československo. Najskôr na konci 40. rokov minulého storočia cvičilo izrealských letcov, parašutistov aj tankistov a neskôr dodalo tisíce pušiek, guľometov, či podľa českého Vojenského historického ústavu aj lietadlá Avia S-199.
Keď sa však od Izraelu odvrátil Sovietsky zväz, muselo sa aj Československo a komunistický režim zásoboval zbraňami palestínske teroristické hnutia ako OOP a Fatah. Za múrom sú takéto zbrane dodnes.
Munír však trvá na tom, že na Západnom brehu žijú slušní ľudia. Tvrdí, že tu nežijú teroristi, tí sú vraj v Pásme Gazy na hranici s Egyptom. Aj na Západnom brehu pritom počítajú ročne útoky na stovky: kameňmi, zbraňami, molotovovými kokteilmi, výbušninami.
Za pár dní v Izraeli sa nedá pochopiť, aký ťažký je život na palestínskych územiach za múrom a v izraelskej časti, kde každú chvíľu môžu čakať útok.
Poľský reportér Pawel Smolenski to skúsil opísať po rokoch návratov do Izraela v knihe Oči zasypané pieskom. Rozpráva o detských samovražedných útočníkoch, o šahídoch, ktorých k útokom dohnalo rodinné nešťastie a nie náboženský fanatizmus a prísľuby panien v nebi. A aj o radikálnych Židoch z osád, ktorí napádajú Arabov.
„Neuveríš, ale najskôr sme po mojom prvom prehľadávaní s chalanmi utreli po sebe dlážku, lebo sme nechceli nechať blato po topánkach,“ rozpráva v Smolenského knihe Jehuda, izraelský vojnový veterán. Potom, počas futbalových majstrovstiev sveta si náhodne vybrali dom, rodinu zatvorili do izby a pozreli si zápas. A napokon z nudy kedykoľvek v noci či cez deň vtrhli kamkoľvek, jedli, ničili, bili Palestínčanov, brali si jedlo z obchodu bez platenia. Z nenávisti a preto, že vojna je nuda. „Permanentná prítomnosť.“
Jehuda založil po vojenčine združenie, ktoré zbiera výpovede veteránov. „Zašpinili sme sa všetci. Zvlášť, keď na naše plecia, na osemnásťročných sopliakov, naložili takú veľkú zodpovednosť. Zdá sa mi, že Izrael to nechce vidieť.“
Banksyho kresba v jeho hoteli v Betleheme s vežou z múra
Keď vraždu vydávajú za hrdinstvo
Spočiatku mierumilovný Munír sa po ceste po Betleheme stále viac rozohňuje. „Okolo každého väčšieho palestínskeho mesta je mnoho oplotených osád a sú priamo v mestách. Odrežú nás od tej časti územia, oplotia ju a strážia vojaci,“ rozpráva už nahnevane o židovských osídleniach, ktoré vznikajú na miestach, kde majú oficiálne samosprávu Palestínčania.
Čo už je viac izraelské územie ako Hebron, kde sú pochovaní praotcovia Abrahám, Izák a Jákob a pramatky Sára, Rebeka a Lea? Izraelčania zasa zvyšujú hlas, keď hovoria o meste na Západnom brehu, ktoré tiež patrí do palestínskej správy a keď vysvetľujú, prečo tam chcú aspoň oplotené osady.
Je to podobné naťahovanie sa o sväté miesta ako s Chrámovou horou v Jeruzaleme, kde bol kedysi Šalamúnov chrám, z ktorého dnes už stojí iba Západný múr (Múr nárekov, Kotel). Moslimovia si tam potom postavili mešitu al-Aksá na pripomienku, že Mohamed tam vystúpil na okrídlenom koni do neba.
Jedno grafity na múre rýchlo ukáže, aké fanatické sú tieto spory.
Krásna mladá žena so šatkou na hlave drží v ruke kalašnikov. Na obrázku (tento už nekreslil Banksy) je Leila Khaled z Ľudového frontu za oslobodenie Palestíny. Na prelome 60. a 70. rokov minulého storočia uniesla dve veľké civilné lietadlá. Pri prvom únose únoscovia na letisku odpálili nos lietadla, pri druhom zastrelili člena posádky.
„Leila Khaled. To nie je žena, to je muž. Hrdina,“ hovorí pri kresbe Munír a s rovnakým nadšením ešte rozpráva o umieraní izraelských vojakov.
Nemecké tajomstvá
Židovský medik z egyptskej hranice Yuri má mladú 18-ročnú priateľku Klaru z Nemecka, práve je v Jeruzaleme pár dní na návšteve. Už sa balí, lebo Yuri sa už zajtra vracia na hranicu.
Jeho mama Sara sa označuje za liberálku. Ale nedovolí, aby si ju zobral, ak nekonvertuje na židovskú vieru. To nedovolí.
A keď nie sú Yuri ani Klara nablízku, hovorí Sara o svojich najtemnejších obavách. Klára je milé dievča, veľmi milé. Ale čo Nemku ťahá zas a znovu do Izraela? Pýta sa a čaká nejaké temné tajomstvo.
Klára nerozpráva o svojej rodine v Nemecku. Možno chce zmyť vinu svojich predkov nacistov. To by bol koniec. Takú Nemku v rodine nechcem, rozpráva Sara.
V deň nášho odchodu z Izraela vrazil palestínsky útočník v Jeruzaleme nákladným autom do skupiny izraelských vojakov. Štyroch zabil, medzi nimi aj jednu vojačku, pätnástich zranil.
Bol by to podľa Muníra hrdina? Mal medzi obeťami Yuri kamarátov? A bude Sara z tohto zabíjania viniť aj útočníkove vnúčatá? Dovolila by, aby sa raz zosobášili s niekým z jej rodiny?
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
