Denník N

Pud sebazáchovy francúzskej elity

Macron potrebuje tradičné demokratické strany, ktoré v prvom kole prezidentských volieb porazil.

Obidvaja kandidáti, ktorí sa dostali do druhého kola francúzskych prezidentských volieb, nielenže nepatria k dvom hlavným stranám tradičnej politickej elity, ale sa proti týmto stranám a celej doterajšej vládnucej elite priamo vymedzujú. A to isté platí pre troch z piatich politikov, čo skončili s najlepšími výsledkami.

Víťaz prvého kola Emmanuel Macron to robí jemnejšie, koniec-koncov v tejto elite tiež začínal a jeho dištanc je skôr personálny a metodologický, popiera spôsob robenia politiky tejto elity, ale nie demokratické základy, na ktorých jej politika stojí. Pravicová extrémistka Marine Le Penová a ľavicový extrémista Jean-Luc Mélenchon odmietajú povojnovú francúzsku demokraciu, jej ekonomickú i zahraničnú politiku cakumprásk a tradičnej elite upierajú aj jej legitimitu a právo na existenciu.

Francúzske voľby teda priniesli jasnú porážku tradičnej politickej elity. Nie je to porážka totálna, pravicový republikán François Fillon zaostal napriek škandálom za Macronom o necelé štyri percentá, čo znamená, že jeho strana má stále pevnú voličskú základňu. Vládnuci socialisti stojaci v tieni neschopného prezidenta Françoisa Hollanda však utrpeli taký zdrvujúci debakel, že je otázne samotné prežitie strany. Môže byť rozmliaždená medzi dvomi mlynskými kameňmi, Macronovým hnutím, ktoré sa na ňu tlačí z centra, a krajnou ľavicou, ktorá ju drví z druhej strany.

Macron sa dnes zdá byť hlavným víťazom odklonu voličov od starých demokratických strán. Ak však myslí svoje sľuby vážne, mal by ho úpadok týchto strán skôr znepokojovať. Macron nie je protisystémový politik, ide mu o reformu systému, nie o jeho zničenie. Na uskutočnenie svojej politiky potrebuje dostatočne silnú a stabilnú vládu a parlamentnú väčšinu, s ktorou bude môcť spolupracovať. Tie mu okrem vlastného hnutia poskytnú len demokratická pravica a demokratická ľavica.

Parlamentné voľby, ktoré Francúzsko čakajú v lete, môžu byť v mnohom iné než voľby prezidentské a poskytnú tradičným demokratickým stranám šancu na čiastočný reparát. Macron by im v tom mal držať palce. Jeho hnutie asi vo voľbách tiež zaboduje, ak mu bude za chrbtom stáť nový populárny prezident. Na získanie stabilnej väčšiny a zostavenie vlády to však asi nepostačí. Macron teraz potrebuje, aby tradičné demokratické strany zastavili svoj úpadok a získali späť časť voličov, aby s nimi potom mohol spolupracovať.

To platí aj naopak, tradičné strany budú musieť s Macronom spolupracovať, aby zastavili extrémistov, zachránili demokratický systém i samy seba. To, ako politici týchto strán pred druhým kolom jednotne vyjadrujú Macronovi podporu, ukazuje, že to vedia a ešte nestratili pud sebazáchovy.

Francúzske voľby

Teraz najčítanejšie