Janko Lehotský: Keď sa niekto stále hrá na originál, môžem sa nad tým len čudovať

Jeho obľúbený pozdrav je „Tak sa vidíme čo nevidieť“, čo dokazuje, že má stále zmysel pre humor. Minulý týždeň bol JANKO LEHOTSKÝ jedným z hostí koncertu k sedemdesiatinám Mariána Vargu, v utorok 25. apríla budú v bratislavskej Hant aréne spievať k rovnakému výročiu jemu.

Minulý týždeň ste veľmi pekne zaspievali skladbu Mariána Vargu Pomôž mi, zrazu dostala úplne nový rozmer.

Ďakujem. Bolo to veľmi zaujímavé s tým sláčikovým kvartetom, také odpočinkové zamyslenie, by som povedal. Možno, že tá hudba robí čosi s človekom, lebo mi niektorí ľudia hovorili, že ich to dojalo.

Táto pesnička je z dvojalbumu Divergencie, ktorý vyšiel v roku 1981. V tom čase už ste boli s Modusom federálnou popovou hviezdou. Ako ste sa dostali k artrocku?

Ja som hrával ešte s Dežom Ursinym, na začiatku 70. rokov, keď mal medzi Soulmenmi a Provisoriom chvíľu kapelu Face. Keď vznikali Divergencie, Marián hľadal nejakého speváka a ja som bol naporúdzi. Ale zavolal aj ďalších členov vtedajšieho Modusu, napríklad basgitaristu Anastasisa Engonidisa, ten dokonca jeden čas u Mariána aj býval, lebo nemal kde. Inak aj teraz nastala určitá symbióza a blízkosť, lebo teraz som si k sedemdesiatinám urobil album, kde mám svoje obľúbené pesničky, ktoré som ešte nevydal, aj v angličtine, aj úplne nové. Názov je Pýtam sa? Novo dur & staro mol. To sú také moje slovné polohračky, ale aj pravdivosť. Staro mol je celý bluesový život a novo dur môžeme brať ako durový akord, ale aj niečo moderné sa tam môže udiať. Toto sa dá prepojiť s piesňou Pomôž mi, kde úvodná melódia strieda dur a mol.

Väčšiu časť koncertu budete hrať vy alebo skôr koncert robia iní hudobníci pre vás?

Ja zahrám možno až na konci, nejaké tri-štyri veci. Úsmev ma určite neminie, takisto Veľký sen mora. Bude tam kopa ľudí, ktorí mi budú spievať moje výtvory. To bol najťažší moment, čo vlastne dať všetkým tým spevákom. Ja som nejak neštudoval, čo dokážu, či to je ich krvná skupina, ale snažil som sa s celou tou colnicou pomôcť, aby im to bolo aspoň čiastočne blízke. Nejaké zásadné prerábky by nemali prísť, aj keď Hexáci už dávnejšie nahrali Little Girl alias Letnú lásku a urobili ju na trojtempové nepoznanie. Ďalší, kto si to urobil úplne po svojom, je Čekovský. Mne to nevadí, ale dôležité je, aby to diváci spoznali. Väčšinou chcú ľudia počuť staré piesne v podobnom duchu.

Ako je postavená dramaturgia večera?

Nepôjde to chronologicky, skôr významovo, napríklad začne Marián Slovák, ktorý si vybral pesničku Ja a ty, ktorú chce dať do takej cockerovskej polohy. Je to vec so silným textom. Na začiatok je to dobré. Ja mám pesničiek dosť, ale najviac sa bojím urobiť z toho nejaký muzikál.

Plagát avizuje, že zmena programu je možná a zoznam mien sa končí slovami „a ďalší“. To znamená, že budú prekvapenia? Že napríklad vystúpi aj Marika Gombitová?

Ťažko povedať. Ja som otvorený týmto veciam, ale už teraz je tam svojím spôsobom dosť veľa prekvapení. Bude sa hrať tridsať vecí, je to vlastne taký maratónik, ktovie, či to vôbec vydržia ľudia až do konca…

Rozhovor prerušuje telefonát s prosbou o lístky na koncert. Hudobník odporúča volajúcemu vyskúšať predpredaj alebo organizátorskú agentúru.

Čím je bližšie k začiatku koncertu, tým viac máte kamarátov?

Mám aj takých kamarátov, ktorí si myslia, že disponujem všetkými vstupenkami.

Kým v Čechách bolo v 70. a 80. rokoch veľa kapiel a mnohí interpreti pretextovávali zahraničné hity, našu scénu tvorili skôr výrazní jednotlivci, ktorí od začiatku stavili na autorskú tvorbu. Kto boli vaše hudobné idoly?

U nás sme si každý vytvorili svoj vlastný odtieň. U mňa zvíťazilo bluesové cítenie. V začiatkoch som obdivoval veľké bigbandy Duka Ellingtona a Counta Basieho, mali úžasné frázovanie, čo je veľmi dôležité. Kapela fičala trochu pozadu, sekcia saxofónov hrá ako jeden a bubeníci vedia, ako to usadiť. To sa nedá vysvetliť ani naučiť či kopírovať. Je to úžasná, ale ťažká škola, ktorá mi niečo hovorila. A nedám dopustiť ani na Raya Charlesa. Ja mu hovorím päťdesiatnik, pretože päťdesiat percent hral na klavíri – strašne dobre, ale nehral viac ako nejaký virtuóz – päťdesiat percent dospieval. Bol úžasný. Keď som videl v Prahe jeho bigband, stačili im štyri mikrofóny, aby dokázali urobiť krásnu atmosféru. Petr Janda mi zohnal lístok, sadli sme si do desiateho radu a vychutnali si to. Mám aj podpis od môjho lieblinga.

Vás nikdy nelákalo vyskúšať si to s veľkým bigbandom alebo orchestrom?

Už ma to prešlo. Nevadí mi hrávať unplugged, nemusí to byť ani pre veľa ľudí. Je to jasnejšie. Som rád, keď niekto tie pesničky naozaj počúva, keď sa netlieska na prvú dobu a keď cítim, že sa môžeme týmto spôsobom medzi sebou dohovárať. Kedysi som si vo Véčku testoval nové pesničky, často aj bez textov, aj svahilsky mohli byť alebo len ako scatovačka. Naživo sa vždy ukázalo, či je to silná melódia. Aranžmán nemusí byť moderný, moderné aranžmány často len zakrývajú nenápady a nenápadnosť.

Vlaňajší album ste nazvali Moje mladšie ja a stále máte veľký zmysel pre humor. Sledujete vášho televízneho dvojníka Janka Rehotského?

Je to určitý druh zábavy, keď je to raz za čas, je to v poriadku. Humor je veľmi ťažká vec, nie každý dokáže stále zaujať. Oni to robia pre širšiu masu ľudí a s najznámejšími skladbami, lebo keby známe neboli, tak už to nebude až taká sranda. Snáď to ľudia neberú tak, že ide o nejaké zosmiešňovanie. Nakoniec pesničky, ktoré som doteraz urobil, hovoria sami za seba.

Vaše pesničky stále hráva skupina Modus, no bez vás. Nevystúpi na vašom koncerte, ani vy nebudete hrať na jej 50. výročí. Neboli ste zakladajúcim členom, ale práve s vami si najviac ľudí stále Modus spája. Vy ste ho preslávili, vy ste zložili najviac pesničiek vrátane tých najznámejších, no značku si dal patentovať niekto iný. Ako ste sa s tým vyrovnali? Tak ako spievate v pesničke „V každej zlej správe je aj dobrá / bolo by zlé sa o ňu obrať“?

Týmito vecami sa už vôbec nezaoberám. Nahrávam si svoje nápady, modusácke cítenie tam stále mám. To je, ako keby ste sa spýtali Paľa Hammela, ako je to s Prúdmi, alebo Petra Jandu, ako je to s Olympicom.

No oni tam stále hrajú. Niečo podobnejšie je skôr napríklad skupina Dire Straits fungujúca bez gitaristu a speváka Marka Knopflera.

Keď ide o nejaký revival alebo niečo podobné a volá sa to trochu inak, to mi vôbec nevadí. Ale ak sa niekto hrá na originál a uzurpuje si pôvodný názov, môžem sa nad tým len čudovať. Každý divák by mal vedieť, na čo ide. Keď to má vysvetlené, je to v poriadku. Keď niekto hrá moje pesničky a robí to najlepšie, ako vie, môžem byť len rád. Keď si začne niekto v Nepále spievať Sklíčka, budem sa veľmi tešiť.