Denník N

Má 26 a prerazil so zubnými kefkami z dreva, teraz chce výrobu preniesť z Číny na Slovensko

Roman Kovács z Ecoheart. Foto N - Tomáš Benedikovič

Roman Kovács rozbehol vlastnú značku drevených kefiek, ktorá desať percent z tržieb venuje na dobré veci. S pomocou kolektívnej zbierky plánuje odkúpiť stroje zo 60. rokov a preniesť výrobu svojich kefiek domov.

Odkiaľ ste?

Z dediny Trnovec nad Váhom, ale pôvodne zo Šale, kde sme najprv bývali v klasickom paneláku. Odtiaľ som sa snažil čo najskôr utiecť do Bratislavy. Doma to bolo také nie veľmi príjemné. Môj otec pil, aj pije dodnes. Svoju rodinu milujem, hlavne mamu, brata a starých rodičov, no nebolo to veľmi dobré prostredie, často sme sa s otcom hádali a skoro aj pobili. Nechcem sa sťažovať, moje detstvo bolo v podstate šťastné, len to vysvetľuje, prečo som chcel čo najrýchlejšie z domu odísť. V Bratislave som na strednej študoval mechanika počítačových sietí, ale priznám sa, veľmi ma to nebavilo.

Takže ste pri tom nezostali?

Nie, vyšiel som zo školy a nevedel som si nájsť džob. Nakrátko som sa vrátil opäť domov, ale tam už to bolo s robotou úplne nanič. Skúšal som študovať na vysokej, najprv manažment a potom environmentalistiku. Bol som mladý a trochu naivný, chcel som zmeniť svet. No aj na tej environmentalistike som vydržal len jeden semester. Snažili sme sa tam však vymýšľať projekty, ktoré by robili niečo s naším okolím, pomáhali nejakej dobrej myšlienke. Vymysleli sme napríklad „Hugs for špaks“, teda „Objatie za špaky“. Zbierali od ľudí špaky, recyklovali ich a plánovali z nich vyrábať niečo iné. Prvý nápad bol naozaj vtipný, boli to vankúše zo špakov.

To znie dosť hrozne.

Aj bolo. Potom sme začali premýšľať aj nad iným využitím, zatepľovaním a tak. Neboli to veľmi realistické nápady, ale snažili sme sa skrátka o nejaký verejnoprospešný rozmer. Naďalej ma to držalo a aj keď som z environmentalistiky odišiel, premýšľal som nad založením nejakej neziskovky. Tam niekde začal vznikať Ecoheart, respektíve jeho koncept.

Čiže Ecoheart na začiatku neboli drevené zubné kefky, ale princíp podnikania, v ktorom časť zisku odvádzate na nejakú dobrú vec?

Úplne pôvodne to mala byť neziskovka, ktorá bude získavať peniaze na pomoc tým, ktorí sa snažia skrášliť svoje okolie. To bola prvá idea. Až neskôr mi napadlo, prečo by to nemohlo byť niečo, čo bude mať vlastný produkt. V tom čase som sa trochu venoval aj dizajnu, je to také moje hobby dodnes. Hľadal som, aký produkt by bol na takéto podnikanie najvhodnejší. Na internete som narazil na americkú značku bambusových zubných kefiek Bogobrush, ktorá fungovala na princípe – jednu si kúpiš, druhú daruješ niekomu inému. Napríklad nemocnici alebo detskému domovu.

Drevené kefky Ecoheart. Foto – Ecoheart

Takže vás inšpirovali podobné zubné kefky, aké robíte dnes.

Áno. Zubná kefka je produkt, ktorý na takéto niečo sedí. Trávite s ňou čas dvakrát denne. Keď si ráno či večer čistíte zuby, máte čas sa zastaviť a zamyslieť sa. Človek sa v tom čase pozerá do zrkadla a má možnosť si uvedomiť, že svet okolo neho môže byť krajším. Ráno premýšľa nad tým, čo chce cez deň urobiť, večer zase nad tým, čo sa mu podarilo. Kefky Ecoheart sú predmety dennej potreby, ktoré sú ekologické, dajú sa recyklovať, a okrem toho pomáhajú, lebo desať percent z ich ceny venujeme na nejakú dobrú vec.

Kefka teda bola úplná náhoda. Človek by si pritom myslel, že kefky začne vyrábať niekto, kto študoval zubné lekárstvo, vyzná sa v tom, príde s nejakou inováciou a ešte tomu dá možno aj ekologický rozmer. No u vás to tak nebolo.

Nebolo. Nikdy som sa nevenoval zubnému lekárstvu, ani produktovému dizajnu. No mal som veľa kamarátov, ktorí sa produktovému dizajnu venujú, a s kefkou mi veľmi pomohli. Radil som sa aj so zubnými laborantmi. Za tie roky sa kefka Ecoheart vyvinula, teraz robíme už na tretej inovácii. Aj mi dnes príde smiešne, že som vtedy išiel von s prvým konceptom, ktorý sme dali dohromady. Od ľudí aj zubárov som v tom čase dostával spätnú väzbu, na základe ktorej som mohol robiť na novom produkte. Super bolo, že na mňa nikto z nich nezanevrel. Myšlienka mojej značky, ekologickosť a snaha o pomoc okoliu, ich tak nadchla, že chceli samotnú kefku zlepšiť. Nenadávali, že jej prvá verzia za veľa nestojí.

Okej, povedali ste si – chcem vyrábať recyklovateľné zubné kefky, vďaka ktorým budú ľudia prispievať aj na svoje okolie. Lenže, čo ďalej? Otvorili ste si internet a našli fabriku v Číne, ktorá vám ich podľa zadania vyrobí?

Vlastne to bolo veľmi podobné tomu, ako to opisujete. Zafungoval pán Google. Najprv som hľadal spoločnosti, ktoré vo svete vyrábajú zubné kefky. Tých bolo pomerne málo, všetko smerovalo do Číny. Potom som to zúžil na firmy, ktoré by vyhoveli môjmu zadaniu, pozrel som si, ako tie fabriky komunikujú, aké sú ich štatistiky a pre koho všetkého vyrábajú. Keď som bol takto ďaleko, vybral som sa do Číny, aby som osobne doriešil, ako by to mohlo fungovať.

Aké bolo vlastne vaše zadanie? Čím sú vaše kefky iné?

Sú ekologické a recyklovateľné, teda okrem vlákien. Keď som začínal, bol bambus, z ktorého sú kefky vyrobené, taká novinka. Dnes už je oveľa bežnejší. No vtedy to tak bolo. Bambus je rýchlo rastúca rastlina, ktorá, pokiaľ ju pestujete na nejakej farme, neničí prírodu. Trvá mu síce päť rokov, kým sa zakorení, ale potom vyrastie o niekoľko centimetrov denne, takže sa rýchlo obnovuje. Je to dokonalý materiál. Ľahký, pružný a odolný. Navyše, pestovatelia naň nemusia používať pesticídy. Jediný problém vlastne zostáva v doprave, ktorá je medzi Čínou a Slovenskom zložitejšia, a zanecháva aj nejakú ekologickú stopu.

Nešlo kefky vyrábať niekde na Slovensku alebo v blízkom okolí?

Nešlo. Hľadal som kefkáreň v Európe, ale nenašiel som.

Drevené kefky Ecoheart. Foto – Ecoheart

Nešli ste do Číny len preto, aby ste ušetrili? Lebo keď niekto vyrába v Číne, ide z toho dojem lacnej výroby. Keď to preženiem – využijete, že vám tam nabehnú stovky zle zaplatených čínskych detí, ktoré za pár centov na deň budú vyrábať kefky, aby ste ich vy mohli predávať na hipsterských urban marketoch v Bratislave.

Nie, nie (smiech). Aj ja som však mal predstavu, že to tak môže fungovať. Preto som do Číny osobne išiel, aby som si výrobu pozrel. Čína sa mení, veľa spoločností s ňou končí, lebo pracovná sila je tam drahšia a drahšia. Keď si k cene, za ktorú niečo vyrobíte v Číne, prirátate dopravu a clo, vyjde vám, že už by to išlo pomaly lacnejšie vyrobiť v Európe.

Často do Číny jazdíte?

Naposledy som tam bol vlani v októbri, riešili sme nový dizajn a robil som objednávku na január. Bol som v meste, ktoré sa volá Yangzhou a má takmer päť miliónov obyvateľov. Je to v podstate aj také kefkárske mesto, kde je niekoľko fabrík, ktoré vyrábajú zubné kefky, no každá je iná. Človek si musí dávať pozor, ako ktorá fabrika funguje, ako sa jej vedenie správa, a či neklame.

Čo to znamená? Ako 26-ročný chalan spozná, či ho nejaký čínsky biznismen neklame?

Základom je, či vám chcú ukázať svoju výrobu. Mnohí nie sú ochotní pustiť vás do fabriky. Takým som sa vyhýbal. Nechcete ma pustiť dovnútra – okej, nebudem s vami robiť. Ukážte mi stroje, ukážte mi zamestnancov, nechajte ma pozrieť si, ako vlastne fungujete. Keď vás chcú zobrať do fabriky, je to znak serióznosti, a máte akú-takú istotu, že vás nebudú chcieť oklamať ani na peniazoch či dodávkach. Treba si tam dávať pozor. Možno vo svojom veku nemám toľko skúseností, niekedy však stačí sedliacky rozum.

S kým konzultujete, ako má kefka vyzerať? Veľké značky nakrúcajú reklamy v bielych vyleštených laboratóriách, kde vysvetľujú, ako záleží na každej štetinke. Prečo by si človek mal myslieť, že sa im vaše kefky vyrovnajú?

Výskum materiálov sa musí robiť v laboratóriu. No veľa z týchto rečí veľkých značiek je len marketing, ale tak, ten treba rešpektovať. Všetky kefky sa vyrábajú z niekoľkých základných certifikovaných materiálov v certifikovaných spoločnostiach, či už je to nylon, alebo niečo iné. V podstate si stačí vybrať z vhodných materiálov, tam väčšinou nie je čo riešiť. Záleží vlastne len na tom, akým spôsobom sú tie vlákna usporiadané a vložené do tela kefky. Ich tvar môže byť klasický oblý a v niektorých prípadoch niekto vymyslí aj intergalakticky iný, čo však väčšinou nemá žiadny podstatný efekt. Riešite samozrejme aj tvar tela kefky, lebo by sa mala dobre držať v rukách, mala by byť komfortná počas čistenia zubov. Toto všetko závisí od produktového dizajnéra, ktorý kombinuje predstavy mňa ako majiteľa s funkčnosťou kefky. Keď sa spraví návrh, ide do 3D tlačiarne, vyrobí sa prototyp, odskúša sa a ide do výroby. Začínal som tak, že som si kúpil všetky kefky, ktoré na trhu boli, a testoval som, v čom sú lepšie alebo horšie.

Aký veľký je váš biznis? Koľko kefiek predáte?

Toto je asi najlepší rok. Doteraz sme predávali asi 10-tisíc kefiek za rok, tento rok sa nám podarilo dostať do reťazcov dm drogerie. Za prvé tri mesiace tohto roka sme predali asi 15-tisíc kefiek, vychádza to teda na 5-tisíc kefiek za mesiac. Museli sme doobjednávať nové dodávky. Pomaly sa však chceme preklápať na výrobu na Slovensku.

Kam ide tých desať percent z ceny kefky, ktoré si nenechávate vy, ale darujete iným?

Vyberám si rôzne projekty, priznám sa, že trochu pirátsky. Na čo natrafím a čo sa mi páči. Prispeli sme na lavičku s knižnou búdkou od iniciatívy Ďakujem, sused, ktoré robí knižné búdky po celom Slovensku. Išlo o takú dvojmetrovú lavičku umiestnenú pred bratislavskou Starou tržnicou a dnes je na Dulovom námestí. Zbierali sme peniaze aj na Free food, veľkú skriňu s chladničkou, kde mohol človek priniesť akékoľvek jedlo, a naopak, ten, kto bol hladný, si ho mohol kedykoľvek zobrať. Či už to bol človek z ulice, alebo niekto iný.

Roman Kovács z Ecoheart. Foto N – Tomáš Benedikovič

To sa uchytilo?

Boli tam problémy s hygienou, celé sa to posunulo do väčšej iniciatívy, ktorá sa zaoberá plytvaním jedlom. Prispeli sme aj na iné menšie veci, nejaké peniaze išli na distribúciu balíkov s oblečením pre sociálne slabšie rodiny, posielali sme naše kefky do Rwandy alebo sme ich rozdávali utečencom. Mne osobne v pamäti najviac utkvel príbeh jedného bezdomovca, o ktorom mi povedal kamarát zubár. Mal problémy so zubami a predajom časopisu Nota bene si chcel zarobiť na nové. Kamarát mu ich bol ochotný spraviť zadarmo, my sme prispeli na materiál a formu.

Tento rok chcete preniesť výrobu z Číny na Slovensko. Kedy vám to napadlo?

Od začiatku som premýšľal na tým, že by bolo dobré kefky vyrábať na Slovensku. Na začiatku však bolo ťažké vymyslieť, ako by to išlo a aké stroje by som potreboval. Učil som sa časom, ale stále to k tomu smerovalo. Problémom bolo, že na nových strojoch naše kefky vyrábať nejde, lebo sú z dreva, a nie z plastu. Alebo by boli veľmi drahé, niekoľko stotisíc eur. Existujú síce dielne či malé fabriky, kde vyrábajú klasické kefy, ale malé zubné kefky nám na objednávku vyrobiť nechceli.

Prečo?

Neoplatilo by sa im prestavovať stroje. Zubné kefky sú jemná robota s inými, malými vrtákmi, inými vláknami. Navyše, aj výrobné prostredie musí byť iné. Keď niekto vyrába metly, nemusí asi tak rozmýšľať nad hygienou, ako pri zubných kefkách. Nejde to skĺbiť.

Nakoniec ste našli staré stroje zo 60. rokov minulého storočia. 

Presne tak. Ide o dva stroje, ktoré kedysi vlastnila spoločnosť Cosmos a vyrábala na nich zubné kefky v Bratislave. Mimochodom, na tom istom mieste, kde v časoch monarchie sídlila firma bratov Grunebergovcov, ktorí vyrábali kefy pre celé Uhorsko. Tie stroje sú zaujímavé tým, že i keď na nich robili zubné kefky z plastu, diery do nich vŕtali, a potom tam natĺkali vlákna, čo je princíp výroby našich drevených kefiek. Dnes už existujú vstrekovacie formy, vďaka ktorým majú plastové kefky diery na vlákna predpripravené. Kedysi sa odlialo celé telo a diery sa museli navŕtať, tak ako pri drevených kefkách. Stroje sú teda vhodné pre našu výrobu.

Kto dnes stroje na výrobu kefiek vlastní?

Jeden pán z tohto biznisu, inak bývalý dodávateľ produktov pre Cosmos ich získal, keď firma po privatizácii skrachovala. Jeho pohľadávky vyplatili prostredníctvom strojov. On ich však nepoužíva, má ich v sklade niekde zahádzané.

Stroje zo 60. rokov, na ktorých kedysi v Bratislave vyrábali zubné kefky. Foto – Ecoheart

Ako ste sa k nemu dostali?

Náhodou, keď sme zisťovali, kde a za koľko by sa dali kúpiť nové stroje. Odporučil nám ho jeden jeho známy. Stroje nám ponúkol za likvidačnú cenu a ešte nám pomáha aj s ich revitalizáciou. Musíme ich dať trochu do poriadku a nastaviť na naše kefky. Potrebujeme dva stroje – jeden, ktorý vŕta diery do kefiek, zatĺka vlákna a strihá ich na požadovanú dĺžku. Druhý stroj má diamantové hlavy, ktoré vlákna zaobľujú. Prvý, zatĺkací stroj, sme už čiastočne odkúpili a máme ho u človeka, ktorý ho bude reparovať.

Na zvyšok teraz robíte crowdfundingovú zbierku.

Chceme vyzbierať 7500 eur, dokopy aj s našimi peniazmi nás to vyjde asi 30-tisíc. Na výrobu nám postačia tieto dva stroje a parafínovací bubon, do ktorého stačí vložiť neopracované kefky spolu s guľou včelieho vosku. V bubne sa kefky omieľajú o seba, vďaka čomu sa nielen dokonale vybrúsia, ale aj navoskujú.

Ako by mala vaša dielňa na kefky vyzerať?

Chceme vytvoriť chránenú dielňu, kde by sa mohli zamestnať aspoň dvaja hendikepovaní. Práca pri týchto strojoch totiž nie je ťažká. Okrem nich tam musí byť aspoň jeden technik. Navyše to chceme urobiť ako transparentný priestor, kam by mohol ktokoľvek prísť a pozrieť si, ako výroba vyzerá. Priestor, kde by to celé malo byť, stále hľadáme. Mojím snom bolo urobiť to pri Blumentáli, kde kefkáreň kedysi naozaj fungovala. Jej budova je však zbúraná, postavili tam hotel. Vedľa sú nejaké prázdne budovy, ale zatiaľ sa len snažím zistiť, kto ich vlastní. Hľadáme aj inde.

Ak sa vám podarí začať výrobu kefiek na Slovensku, zrejme už nebudú z bambusu, ale z lokálnych drevín. Nestratíte ten rozmer, že ste to vyrábali z rýchlorastúcej, a teda ľahko obnoviteľnej suroviny?

Výhoda výroby na Slovensku je v tom, že sa nám podarí znížiť ekologickú stopu na minimum, lebo odpadne doprava loďou. Lokálne dreviny sú tiež obnoviteľným zdrojom, aj keď rastú pomalšie ako bambus. Chceme nájsť dodávateľov predávajúcich drevo, ktoré sa nedá využiť už na nič iné, len na spaľovanie. Vedeli by sme ho využiť, lebo naše kefky sú malé. Pre nás teda ani menší kus dreva nie je problém. To, čo je pre parketára chybná drevina, pre nás chybnou nie je. Okrem toho, aj z tých lokálnych drevín chceme využívať skôr rýchlorastúce, napríklad topoľ. Máme však v pláne aj bukové či orechové drevo.

Kam sa váš biznis môže posunúť? Žijeme dobu, keď sa autá spájajú s lietadlami. Nie sú zubné kefky tak trochu obyčajné?

Je pravda, že sme sa tak trochu vrátili v čase, lebo robíme z dreva. No teraz už spolupracujeme so slovenskou spoločnosťou crafting plastics!, tá pracuje na vývoji kompostovateľného plastu. Vieme si s nimi predstaviť spoluprácu v budúcnosti, zapadá to do našich ekologických princípov. Samozrejme, naďalej by sme vyrábali drevené kefky, ale viem si predstaviť, že ak bude k dispozícii rýchlo rozložiteľný ekologický plast, je to cesta. Sú totiž ľudia, ktorým nie je drevo veľmi príjemné na dotyk. Naše portfólio chceme rozšíriť aj o jednozväzkové kefky (na ťažšie prístupné miesta, pozn. redakcie).

Aká je šanca, že vám nič z týchto plánov nevyjde?

Vždy je tu taká možnosť. Crowdfundingový portál funguje tak, že ak sa nevyzbiera potrebná suma, teda 7500 eur, všetky peniaze sa vrátia tým, ktorí ich venovali. Ak sa tých 7500 eur vyzbierať podarí, sme si istí, že to robiť budeme, lebo ich vieme doplniť aj našimi peniazmi.

Prečo takáto kolektívna zbierka? Nehľadali ste normálneho väčšieho investora?

Kedysi áno, bolo to asi v časoch, keď som si myslel, že startupy sú cool. Ale nie sú, často je o tom, že veľa ľudí rozpráva a málo reálne robí. Potom som si to rozmyslel. Prečo by som sa mal o niečo snažiť, vybudovať firmu, a potom ju predať a nemať to, čo som rozbehol? Alebo mať vo firme niekoho, kto sa bude snažiť ovplyvniť moje názory? Ecoheart som si vymyslel ja, ja tú značku budujem podľa princípov, ktorým verím. Keby som to predal, bolo by to, ako keby som predal časť seba. Samozrejme, všetko nestíham sám, mám vo firme spoločníka, je to však človek, ktorý sa pozerá na svet tak ako ja.

Kto si vaše kefky kupuje? Nie je to ten taký urban-marketový produkt, čo si 5,50 eura z rozmaru kúpia ľudia žijúci v bohatšej Bratislave?

Nie je. Napríklad na e-shope prichádzajú objednávky najmä zo zvyšku Slovenska, z Bratislavy minimálne. Veľa ľudí si to dnes kupuje v dm drogériách, ktoré sú tiež po celej krajine.

Je ťažké dostať svoj výrobok do veľkého reťazca, ako je dm drogerie?

Bola to skôr náhoda. Dm drogerie oslovila nás. Zrejme to súvisí s tým, že sa snažia mať v predajni čoraz viac eko a bio vecí. Do novej ponuky sa im hodíme. Chvíľu to však trvalo, v každej takejto veľkej spoločnosti je veľa úrovní, ktoré musia každú zmenu odsúhlasiť. Pre malého podnikateľa, ktorý by sa tam chcel dostať sám a nevenuje sa trvalo udržateľnému a zodpovednému podnikaniu, teda ho reťazec neoslovil priamo, to určite nie je ľahká vec.

Drevené kefky Ecoheart v sklenenom obale. Foto – Ecoheart

Pomáha ešte, keď má značka v názve „eko“? Funguje to na ľudí?

Neviem to posúdiť. Oveľa viac som napríklad riešil obal, ktorý má na ľudí vplyv určite. Na začiatku sme mali veľmi jednoduchý obal, taký biely kartón, kde vlastne kefku nebolo vidieť. Hľadal som však niečo, čo by bolo pútavejšie, lepšie by to prezentovalo samotnú kefku, a navyše by sa to dalo recyklovať, alebo využiť ďalej. Tak sme prišli na skúmavku. Kefku v nej vidieť, človek si do nej môže kefku dať, keď niekam cestuje, alebo využiť na niečo iné – napríklad na koreniny. Reakcie na tento obal sú veľmi dobré.

Nie je pre mladého človeka podnikanie v Bratislave náročnejšie ako normálna robota? Nechceli ste si proste nájsť džob v korporácii, dostávať pravidelný plat, zobrať hypotéku a splácať byť?

Asi nie, myslím, že v korporácii by ma to asi nebavilo. Mojou hypotékou je pôžička na Ecoheart. Bol to nápad, ktorý ma tak nadchol, že som sa rozhodol preň obetovať všetko, čo sa bude dať. Chcel som v živote vybudovať niečo svoje, popri tom trochu pomáhať ľuďom a skrášľovať svoje okolie. Zatiaľ vydržím bez svojho bytu a auta.

Oplatí sa na Slovensku podnikať a žiť?

Určite áno. Na Slovensku je veľa zlého, ja si však myslím, že práve z toho môže vzniknúť aj veľa dobrého. Zlé nám totiž ukazuje, čo by sme robiť nemali. Slovensko je krásna krajina, ktorá v mnohom vlastne len začína svoj príbeh. Dá sa tu vytvoriť čokoľvek, čo budeme chcieť, len sa nemôžeme toľko sťažovať a hľadať chyby v každej maličkosti. Verím, že raz si túto krajinu spoločne skrášlime a naše rodiny, naše deti a naši kamaráti sa tu budú mať oveľa lepšie.

Pekné veci

Teraz najčítanejšie