Denník N

Neštruktúrované pohovory sú zbytočné a nemali by sme ich používať

Foto – Fotolia
Foto – Fotolia

Uchádzači o prácu sa v neštruktúrovanom pohovore stávajú obeťou ľubovôle našich aktuálnych pocitov, nálad a dojmov, ktoré si pospájame do akéhokoľvek príbehu o osobe uchádzača, ktorý nám v danej chvíli pripadá vhodný.

Neštruktúrované prijímacie pohovory sú absolútne zbytočné, tvrdí profesor manažmentu a marketingu Jason Dana z Yalovej univerzity v článku, ktorý vyšiel tento mesiac v denníku The New York Times.

Ide o taký typ pohovorov, ktoré majú voľnú formu a otázky nie sú dopredu nachystané.

Dana v článku spomína na prípad priateľky, ktorá prišla na pohovor päť minút vopred. Keď sa dostavila na recepciu, hneď ju poslali za personalistami, ktorí jej po priateľskej komunikácii ponúkli prácu.

Bola alebo nebola neúctivá?

Jeden z ľudí, ktorý bol na pohovore, bol prekvapený, aká bola uchádzačka pokojná, hoci dorazila s 25-minútovým oneskorením. Dana vraví, že jeho známej povedali zlý čas pohovoru.

„Preto bola taká pokojná, lebo nevedela, že prišla neskoro,“ vraví Dana. Ak by vedela, že mešká, určite by bola nervózna.

Personalisti mohli zo správania uchádzačky o prácu usúdiť čokoľvek. Pokoj po oneskorenom príchode na pohovor mohli považovať za pozitívny prejav schopnosti, že sa uchádzačka len tak nezloží, ale rovnako tak aj za ukážku neúctivosti voči potenciálnemu zamestnávateľovi, lebo neprejavila ľútosť, hoci pochybila.

Ak môžeme mať z rovnakého správania úplne odlišné dojmy, ako je vôbec možné, aby sme takéto pohovory považovali za hodnoverné?

Príbehy

Na osobnej historke Dana ukazuje, že trvalou črtou ľudskej mysle je narativita, keď z obmedzeného súboru dát vytvárame zmysluplný príbeh (naratív) o tom, aký je svet.

„Existuje množstvo prípadov, keď je narativita užitočná, ak sa chceme vyznať vo svete. Neustále musíme vymýšľať teórie o tom, čo sa deje okolo nás, aké predstavy majú druhí ľudia a čo sú zač,“ povedal Dana pre Denník N.

Zrejme najznámejším experimentom o narativite ľudskej mysle, keď z malého množstva dát vytvárame celé príbehy o tom, ako funguje svet, je ten od Fritza Heidera a Marianne Simmelovej z roku 1944.

Ženám pustili krátky film, na ktorom sa štyri geometrické útvary – malý a veľký trojuholník, kruh a obdĺžnik – pohybovali rôznymi smermi a rýchlosťou po vymedzenej ploche.

Experiment od Heidera a Simmelovej. Zdroj – YouTube

 

Keď sa žien opýtali, čo videli, neodpovedali, že „veľký trojuholník sa pohyboval za malým“, pretože v scéne videli rôzne príbehy, napríklad ten, ako niekto zlý (veľký trojuholník) prenasleduje svoju obeť (malý trojuholník), ktorá sa ukrývala v dome (obdĺžnik).

Takáto dispozícia mysle predstavuje pre neštruktúrované rozhovory problém, lebo uchádzači o prácu sa stávajú obeťou ľubovôle našich aktuálnych pocitov, nálad a dojmov, ktoré si pospájame do akéhokoľvek príbehu (o osobe uchádzača), ktorý nám v danej chvíli pripadá vhodný.

Robili rozhovor a zlyhali

V roku 2013 spravil Dana s kolegami tento experiment. Študenti mali za úlohu odhadnúť, akú známku (v Spojených štátoch ako GPA, grade point average, na škále od 0 po najlepšiu známku 4) iní študenti dosiahnu v ďalšom semestri.

K dispozícii mali ich rozvrh, známky z minulosti a rozhovor so študentmi. V druhej skupine posudzovali účastníci experimentu študentov bez toho, aby ich osobne stretli a mohli s nimi spraviť rozhovor.

„Ukázalo sa, že predpovede známok boli oveľa presnejšie pri študentoch, ktorých osobne nestretli. Rozhovory boli kontraproduktívne,“ píše Dana pre The New York Times.

Čestné a náhodné odpovede

V druhom experimente sa študenti, ktorí rozhovory viedli, mohli pýtať otvorené otázky alebo len také, na ktoré je odpoveď „áno, nie“. Študentov, ktorí na otázky odpovedali, rozdelili na dve skupiny podľa toho, či ich inštruovali, aby odpovedali čestne, alebo celkom náhodne podľa nasledujúceho kľúča.

Ak začiatočné písmená posledných dvoch slov otázky boli z rovnakej skupiny, „A až M“ a „N až Z“, potom študenti odpovedali áno. Ak boli písmená z odlišných uvedených skupín, odpovedali nie.

Autori zistili, že študenti, ktorí „robili náhodné rozhovory, hodnotili ‚mieru, ako dobre uchádzača spoznali‘, o niečo vyššie ako tí, ktorí robili rozhovory s tými, čo odpovedali poctivo“.

Štruktúrované pohovory

Ľudia majú silné intuície, že ich myseľ im radí dobre, keď je reč o uchádzačoch na pohovoroch. „Ale intuície môžu zlyhať, a niekedy aj veľmi závažne,“ povedal Dana pre Denník N.

Odborník v článku odporúča, aby sa neštruktúrované pohovory vôbec nepoužívali. Na našu otázku, ako by sme pri pohovoroch mali postupovať, Dana odpovedal, že by sme ich mali maximálne štrukturalizovať, aby mali jednotnú formu pre všetkých uchádzačov, takže by sa dali lepšie porovnávať.

Pohovor by sa mal zamerať predovšetkým na zručnosti spojené s prácou. „Ak najímate programátora alebo novinára, pozrite sa na to, čo naprogramovali a napísali,“ hovorí Dana.

Osobný dojem, ktorý z nich môžete mať, môže byť rovnako mylný, ako ten spojený s ne/dochvíľnosťou uchádzačky z úvodu článku.

Dostupné z: Judgment and Decision Making

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Človek

Veda

Teraz najčítanejšie