Hovorca prezidenta Krpelan: S Ficom má Kiska pauzu, Kaliňáka neprijal mesiace

Od roku 2001 do roku 2010 sme boli kolegovia v SME. Prečo ste sa chceli stať novinárom?

Študoval som politológiu, ale mal som spolužiakov, ktorí študovali politológiu so žurnalistikou. Rozprávali zaujímavé historky z politického prostredia, ktoré ma od strednej školy zaujímalo, aj preto som išiel na politológiu. Jedného dňa ma jeden spolužiak upozornil na inzerát v SME, kde hľadali novinárov. Poslal som životopis, motivačný list a dostal som pozvanie na konkurz. Tým som prešiel, a tak som sa stal novinárom.

Bavilo vás to?

Bola to veľmi zaujímavá práca. Bavilo ma písať, konfrontovať politikov, ale aj viesť tím redaktorov. To, čo človek vidí v televízii alebo číta v novinách, je len zrnko z toho, čo v skutočnosti novinári vedia alebo zažívajú v teréne. Mnoho z tých vecí sa nedá zverejniť, opísať a natočiť. Politici sa nemýlia, ak hovoria, že médiá často určujú témy, ktoré dominujú a diskutuje o nich spoločnosť. A nejde len o kauzy. Mať možnosť byť priamo pri situáciách, ktoré majú vplyv na milióny ľudí, či pýtať sa zodpovedných politikov a sprostredkovať to ľuďom je niečo, čo sa podarí málokomu a je istým spôsobom privilégiom. Som si istý, že každého novinára práca baví, hoci si často niektorí svoju zodpovednosť neuvedomujú.

Zo SME ste odchádzali ako zástupca šéfredaktora, prečo?

Posledných päť  rokov v SME som bol zástupcom šéfredaktora, vybral si ma ešte šéfredaktor Martin Šimečka. Mal som na starosti domácu politiku, čo v printovom denníku znamená, že ste v práci do pol deviatej večer, keď odchádzajú posledné strany do tlače. Zvažujete všetky slová, titulok, rozmýšľate, či všetko, čo píšete, viete dokázať a či je to zrozumiteľné. Vždy som si uvedomoval obrovskú zodpovednosť, najmä pri kauzách Dzurindovej aj prvej Ficovej vlády, o ktorých sme často písali – financovanie SDKÚ, predaj domu na Medenej ulici, byt od Ikoresu, kauza Hayekovci a podobne. V tom čase to boli obrovské politické škandály. Takmer každý deň som bol v práci do večera a po desiatich rokoch v SME som si nevedel predstaviť, že by som takto fungoval ďalších dvadsať rokov. Obával som sa, že to tak bude navždy a v istom momente som si uvedomil, že vôbec nemám čas na rodinu.

Roman Krpelan (1977)

Narodil sa v Bratislave, vyštudoval politológiu na Univerzite Komenského. V roku 2001 začal pracovať ako redaktor v denníku SME, od roku 2005 bol zástupcom šéfredaktora SME. V rokoch 2010 – 2014 pracoval v PR, posledné dva roky bol riaditeľom AMI Communications Slovakia. V auguste 2014 sa stal poradcom prezidenta Andreja Kisku a o niekoľko mesiacov neskôr aj jeho hovorcom. Je ženatý, má dve deti.

Teraz je to inak?

Je to inak. Pokiaľ má prezident program v Bratislave, tak som v práci zhruba do šiestej. Ak nemáme večerné akcie, čo sa často stáva. Ale aj vtedy sa mi ešte niekedy podarí ísť po deti do škôlky, odviezť ich domov. Je pravda, že som nerátal s toľkým cestovaním po Slovensku a po svete. Pôvodne som totiž nastupoval ako poradca prezidenta pre komunikáciu. Človek, ktorý bude v zákulisí a nebude musieť byť na každej akcii. Pravda je, že Andrej Kiska ma od začiatku presviedčal, aby som robil aj hovorcu, ja som to nikdy nechcel. Mal som dobrú riaditeľskú pozíciu v súkromnom sektore, výborný plat, služobné auto, bol som si sám pánom, majitelia agentúry boli v Prahe. AMI je najväčšia česká PR agentúra. Nakoniec sme sa dohodli. Nastúpil som ako poradca, ale, žiaľ, hovorca Peter Petrus po pár mesiacoch odišiel. S prezidentom sme sa dohodli, že ho budem dočasne zastupovať. Nechceli sme, aby mal prezident v prvom roku troch hovorcov, tak sme si povedali, že zostanem pár mesiacov. Za ten čas si však prezident tak zvykol, že keď som sa ho pýtal, či už niekoho nezoberieme, presvedčil ma, že takto mu to najviac vyhovuje. Tak som sa s tým zmieril. 

Pre koho ste v PR pracovali?

Mali sme klientov najmä z komerčného prostredia. Od mobilného operátora cez najväčšieho predajcu automobilov na Slovensku, najväčší pivovar na Slovensku, firmy z farmaceutického priemyslu, zdravotnú poisťovňu, predajcu elektroniky. Boli to aj klienti z politického prostredia. Radili sme ministerstvu zdravotníctva v čase štrajku lekárov. Zúčastňoval som sa aj na náročných rokovaniach s odborármi. Počul som šéfa odborov, ktorý do telefónu hovorí ministrovi, že do piatich minút odvolá lekárov z operačných sál v nemocniciach, boli to veľmi ťažké situácie. AMI v Prahe zažilo niečo podobné, mali sme na to know-how. Zadanie na Slovensku bolo, aby minister zdravotníctva zo štrajku nevyšiel ako človek, ktorý nebojuje za pacientov. A to sa podarilo.   

Čo bolo na podnikaní lepšie ako byť v novinách?

V podnikaní ma bavilo, že človek je zodpovedný sám za seba a musí vlastnou prácou, vlastným umením zarobiť peniaze. Keď som šéfoval PR agentúre, musel som zarobiť niekoľko desiatok tisíc eur mesačne na to, aby som mohol dať výplatu zamestnancom. Musel som ísť do tendrov a presvedčiť top manažmenty firiem, že sme lepší ako konkurencia a pomôžeme im budovať dobré meno, naučíme ich, ako komunikovať s médiami, pomôžeme pri krízovej komunikácií. Ak som nevyhral, musel som prepustiť ľudí, ak som vyhral, mohol som zamestnať ďalších. Toto novinár nikdy nezažije.

Ako ste sa zoznámili s Andrejom Kiskom?

Andrej Kiska jedného dňa otvoril dvere v PR agentúre, kde som pracoval. Prišiel aj s Tomášom Lehotským. Povedal: Som Andrej Kiska, dostal som na vás odporúčanie ako na dobrú agentúru, chcel by som byť prezidentom a bol by som rád, keby ste mi k tomu pomohli. Bolo to zhruba dva roky pred prezidentskými voľbami. Priznám sa, že som netušil, kto je Andrej Kiska. Poznal som Dobrého anjela, ale nevedel som, kto za ním stojí. Postupne sme sa zoznamovali.

Čo ste vtedy Kiskovi povedali? 

Pre nás to bol klient. Málokedy sa stane, že za vami príde klient a požiada vás o spoluprácu s tým, že vám chce platiť. Väčšinou je to tak, že agentúry získavajú klientov v tendroch. Toto bola výnimočná situácia, keď prišiel klient sám. Po desiatich, dvanástich rokoch, čo som sa pohyboval okolo politiky, som však nebol veľmi presvedčený o tom, že Andrej Kiska má šancu na úspech. Napriek tomu sme robili maximum, ako sa dalo, bol to klient. Mojou blízkou spolupracovníčkou bola v agentúre Lenka Škorpilová, ktorá predtým robila komunikáciu pre Luciu Žitňanskú. Pozdravujem ju, žiaľ, dnes už do neba. Spolu sme sa snažili pozicionovať Andreja Kisku, ako vyzývateľa Roberta Fica, napriek tomu, že ani neohlásil kandidatúru. Vždy sme hovorili, že on je pre Kisku jediný súper, ostatných sme akoby ani nevnímali. Chceli sme, aby to bolo len o nich dvoch. Asi pol roka pred voľbami sme spoluprácu oficiálne ukončili.

Prečo?

Komerční klienti sa nechceli spájať s politikou. Nemohli sme byť aj ich tvárou, aj tvárou politika pred médiami. Kiska bol pre nás síce klient, ale finančne patril medzi najmenších. Nemali sme na výber, hoci nás to bavilo.  Andrej Kiska sa potom dohodol na spolupráci s Radom Baťom, Sergejom Michaličom,  Adamom Znášikom a Petrom Hajdinom. Pre agentúru už nebol klientom, ale zostali sme v kontakte až do volieb, mnohé veci sme telefonicky alebo na káve konzultovali.

Kedy ste začali tušiť, že Kiska má šancu stať sa prezidentom?

Fascinujúce bolo odhodlanie Andreja Kisku, že sa mu to môže podariť. To tak namotivuje ľudí okolo neho, že sami tomu začnú veriť a začnú pracovať na 200 percent, aby sa to podarilo. Keď som videl, že nehovorí do vetra, že je ochotný rok pred voľbami spustiť obrovskú bilbordovú kampaň za vlastné peniaze len preto, aby ho ľudia spoznali, tak som pochopil, že to myslí vážne. V rukách sme totiž mali prieskumy, ktoré hovorili o tom, že ho pozná pár percent ľudí na Slovensku. Ak do toho niekto investuje státisíce eur vlastných peňazí, nie je to hra a musí to myslieť vážne. Bonusom bolo, že počúval a nechal si poradiť. Nemyslel som si, že to bude stačiť, ale v nejakom momente som začal veriť tomu, že to bude minimálne tesné. Kľúčovú, poslednú časť kampane som však už sledoval ako priateľ na telefóne.

Čo vás na samotnej kampani prekvapilo?

To, že sa ľuďom páčil nekonfrontačný štýl, ktorý Andrej Kiska zvolil. Ja som si tým nebol úplne istý. Uznávam, že to bola výborná taktika jeho tímu. Vyšlo to však najmä preto, že to nehral, on je naozaj taký. Preto mu to ľudia uverili. Necíti zášť voči nikomu, ani voči ľuďom, ktorí mu chcú zle, politicky. Vie sa s tými ľuďmi stretnúť, porozprávať, vysvetliť si veci. Bolo to vidno aj v debatách, ktoré zohrali kľúčovú úlohu. Na nikoho nikdy neútočil.

Ako ste sa vyrovnávali so scientológiou a úžerníctvom?

Keď Andrej Kiska asi rok pred voľbami dostal otázku, či je scientológ, tak mi poslal návrh odpovede asi na stranu A4. Ja som mu poslal jednu vetu, ktorá znela asi takto: „O scientológii nič neviem, okrem toho, že jej členom je Tom Cruise.“ Tejto vety sa myslím držal až do konca volebnej kampane. Je prirodzené, že ľudia, ktorí nemajú skúsenosť s médiami, majú pocit, že treba všetko detailne vysvetľovať. Ale on sa rýchlo učí a nechá si poradiť. Na „úžerníctvo“ bol Andrej Kiska pripravený. Vedel, že sa bude z každej strany rozoberať jeho životopis a mal veľmi podrobné podklady o tom, že Triangel aj Quatro ponúkali ľuďom elektroniku za ceny, a za úroky, ktoré boli v tom čase na trhu obvyklé. Na koniec sa ukázalo, že klienti týchto spoločností boli v skutočnosti šťastní, že si vďaka nim mohli kúpiť chladničky, televízory a mikrovlnky. Nemali žiadny negatívny pocit, že zaplatili viac ako mali. Toto bola strategická chyba kampane Roberta Fica.

Prečo ste po prezidentskej kampani nastúpili do paláca?

Dlho som to zvažoval. Preto som aj nenastúpil 15. júna, tak, ako ostatní poradcovia, ale až v auguste. Kľúčové bolo to, že sa mi nepotvrdilo, že mimo médií budem menej času tráviť v práci a že ma viac bavilo pracovať na dobrom mene pre politikov ako pre pivá, autá alebo mobily. Po pár mesiacoch v AMI som sa stal jej riaditeľom. Mal som pod sebou mnoho ľudí a finálnu zodpovednosť za veľa projektov. Počas toho sa mi narodili dve deti a chcel som sa im venovať práve, kým sú malé. Povedal som si, že v štátnej správe sa síce pracuje za menej, ale človek tam trávi aj menej času. Naivne som si myslel, že za osem hodín sa dostatočne s prezidentom poradíme a potom budem môcť ísť domov za deťmi. Pravda je, že s prezidentom trávim viac času ako s rodinou.

Hovoríte, že prezident je nekonfliktný. Teraz však máte prvý otvorený konflikt s ministrom vnútra Robertom Kaliňákom. Kedy s ním prezident naposledy hovoril?

Minister Kaliňák bol niekoľkokrát v prezidentskom paláci tak, ako mnoho iných ministrov, ktorí sem chodia na pracovné stretnutia. Neverejne, nie je to v oficiálnom programe. Už niekoľko mesiacov sa však nevideli.

Prezident tvrdí, že minister mu odporučil, aby lietal do Popradu vládnou letkou, Kaliňák zase tvrdí, že prezidentovi odporučil iba pracovné cesty. Boli ste pri ich rozhovore?

Nebol som, ale dôležité sú fakty. Potom, ako bol Andrej Kiska zvolený za prezidenta, ale ešte pred inauguráciou, letel do Bratislavy dvakrát súkromným lietadlom, tak ako bol zvyknutý z čias, keď bol podnikateľ. Leteli s ním aj dvaja ochrankári. Za dvoch členov ochranky vyfakturovala súkromná spoločnosť ministerstvu vnútra 1300 eur. Keď sa to minister vnútra dozvedel, stretol sa s Andrejom Kiskom a povedal mu, že môže využívať vládnu letku, lebo lietadlá ani piloti nemajú nalietaných dostatok hodín. Aby neprišli o licencie, musia lietať. Preto sa stáva, že lietajú nad Slovenskom prázdne. Preto Andrej Kiska ešte predtým ako nastúpil do úradu 15. júna, dvakrát využil vládnu letku. Ministerstvo vnútra mu to riadne vyfakturovalo a za každý let zaplatil 780 eur. Let vládnou letkou tak bol lacnejší ako lietanie súkromnou spoločnosťou, ktorú vlastnil prezident so svojím bratom. Vynásobte si, či vám počet letov, ktoré prezentoval minister vnútra a so sumou 780 eur za jeden let, dá milión eur. Minister hovorí o 319 letoch a sume milión eur. Mne to na základe jeho faktúr z minulosti vychádza 250 000 eur. 

Prečo už prezident neplatil za lety potom?

Minister vnútra nikdy neposlal faktúru ani za benzín, ktorý tankovali jeho autá, ktoré vozia prezidenta, keď išiel domov do Popradu alebo večer na kávu s kamarátom do Šamorína. Aj on vie, že neexistuje súkromná cesta prezidenta. Prezident je v úrade 24 hodín denne, 365 dní v roku, nemá možnosť ísť bez ochranky, ani šoférovať. Nikdy si nevypisuje dovolenku. Ak by minister vnútra poslal faktúru prezidentovi za benzín, musel by to urobiť aj svojim kolegom ministrom za cesty domov, na chatu, k rodičom, ku kamáratom. Je to len politické divadlo.

Predseda SaS Richard Sulík povedal, že prezident sa chytil do Kaliňákovej pasce, lebo bolo jasné, že ho raz oklame a oplieska mu lietanie špeciálom o hlavu a pýta sa, prečo ste s tým nerátali a nedali si pozor.

Od začiatku sme vedeli, že sa to môže stať, ale vždy sme si hovorili, že minister vnútra nemôže klamať.

Žartujete. Minimálne rok, odkedy vypukla kauza Bašternák, vidíme, že minister vnútra vie aj klamať.

Prezident verí v dobro ľudí. Samozrejme, postupne, ako vyplávali na povrch stále nové a nové informácie aj v tejto kauze, sa optika prezidenta mení.

Prečo ste si od ministra jeho odporúčanie nevypýtali písomne?

My sme sa písomne obrátili na ochranu ústavných činiteľov, aby nám povedali, čo je súkromná a čo pracovná cesta prezidenta. Na to nám odpovedali, že prezident nemá súkromnú cestu, lebo je prezidentom 24 hodín denne. Ak ide s kolegami na večeru, je to stále prezident a stále ho tam vezie policajné auto, priestor zabezpečuje viacero ochrankárov. Nemá súkromie. Teda, aj cesta do Popradu je cesta prezidenta.

Minister kultúry Marek Maďarič o lietaní povedal, že všetko je otázkou miery a že lietať každý víkend do Popradu sa mu zdá už priveľa. Nezvažovali ste ani nad tým, že to obmedzíte?

My sme sa vždy držali toho, čo povedal prezidentovi minister vnútra – že lietadlá majú nalietaných málo hodín a že bude rád, ak budeme využívať vládnu letku. My sme nikdy nevideli dôvod spochybňovať to, čo minister povedal a nevideli sme dôvod na zmenu. Ale akonáhle verejne povedal, že to je problém, prezident sa prispôsobil a riadi sa odporúčaniami ministra vnútra. Keby mu minister na začiatku povedal, že nemá lietať, počúval by ho. Pri nástupe do funkcie s lietaním vládnou letkou vôbec nepočítal, netušil, že je to možné. Prezident ministra vnútra počúva, naopak sa to nedeje.

Načo prezident lietal medzi Popradom a Košicami? To už netrvá kratšie autom?

Nepamätám si už presne, kedy to bolo, ale zrejme sa potreboval rýchlo presunúť, pretože mal program v rôznych mestách. Žiaľ, mnoho motoristov z východného Slovenska vie, aká je situácia v Prešove. Je komplikované sa tade predierať aj pre policajné autá s majákmi.

Ak Andrej Kiska vidí v ľuďoch skôr to dobré, nemali ste toto predvídať vy, jeho poradcovia?

Mali sme na túto tému mnoho diskusií. Prezident vedel, že raz príde deň, keď sa to bude snažiť niekto politicky zneužiť. Asi pred rokom sa to začalo, bolo neformálne stretnutie premiéra a ministra vnútra s približne 20 novinármi, kde im vyčítali, že nepíšu o lietaní prezidenta. Takýchto situácií, že chceli prezidenta do niečoho vlákať, bolo viac. Hneď po nástupe do funkcie dostal prezident z ministerstva vnútra otázku, aké by chcel auto. Najnovšia limuzína zostala prezidentovi Gašparovičovi. Od prezidenta chceli, aby špecifikoval parametre, či má mať vyhrievané sedadlá, volant a podobne. Tušili sme pascu, preto sme odpovedali, že prezident bude využívať auto, ktoré mu bude pridelené. Tak mu boli pridelené autá, ktoré mali najazdených 300- až 400-tisíc kilometrov a viac ako desať rokov. Niekoľkokrát sa počas jázd pokazili, aj ja som bol raz s prezidentom v aute, ktoré zastalo na diaľnici a museli sme prestupovať do policajných áut na diaľnici. Pravda je, že dnes už prezidentovi vozidlá vymenili. Trvalo to viac ako dva roky.

Prečo ste hneď vedeli, že je to pasca, keď ste si na začiatku mysleli, že minister vnútra je čestný a neklame?

Takmer každý z nás poradcov má žurnalistickú minulosť a pamätáme si kauzy okolo nákupov áut pre starostov, primátorov, štátnych úradníkov alebo ministrov. Vedeli sme, že to je dobrá téma pre médiá. Rovnako ako lietadlo.

Nelietal prezident tak často aj preto, že bol ako podnikateľ zvyknutý na určité pohodlie a nechcel sa ho vzdať?

Keď prezident podnikal, najazdil stotisíc kilometrov ročne po celom Slovensku, aj po Európe. Hovorí, že to nemalo dobrý vplyv na jeho zdravie, preto sa s bratom dohodli, že si kúpia lietadlo a budú ho využívať na cesty dlhšie, ako sú dve hodiny. Bol pripravený lietať súkromným lietadlom aj po zvolení, ale minister vnútra mu odporúčil vládnu letku, ktorá je pre štát výhodnejšia, ako platiť za letenku ochranke súkromnej firme.

Stretáva sa ešte prezident raz do mesiaca s premiérom?

Momentálne majú pauzu.

Takže majú teraz napäté vzťahy?

Nemám pocit, že z prezidentovej strany sú vzťahy ku komukoľvek napäté v osobnej rovine. V posledných týždňoch sa nepodarilo nájsť vhodný čas.

Boli ste vy alebo prezident niekedy u premiéra v Bonaparte? On hovorí, že tam prijíma aj štátnické návštevy.

Nikdy.

Čo si myslíte o tom, že Robert Kaliňák je stále ministrom a premiér býva v Bašternákovom byte v Bonaparte?

Myslím si, že obaja už prepásli čas, keď mohli so cťou z politiky odísť. Momentálne sa obaja cítia pod tlakom a politici pod tlakom veľmi neradi robia kroky, ktoré by vyzerali, že dali za pravdu niekomu inému.

Kaliňákovi po kauze Bašternák klesla dôveryhodnosť, ale Smeru preferencie ani nie. Ako si to vysvetľujete?

Bežná verejnosť vôbec nerozumie kauzám, ktoré sa týkajú DPH. Bežná verejnosť netuší, ako sa robia podvody s vratkami DPH. Viac na nich zapôsobia kauzy ako nezaplatená pokuta policajtovi.

Bolo ťažké prezidenta presvedčiť, aby vyhlásil, že Kaliňák by mal odísť z funkcie, keď je nekonfliktný typ?

Vôbec to nebolo ťažké. Vždy je to len o tom, ako nájsť vhodné slová. Prezident sa ku kauze Bašternák prvýkrát vyjadril v správe o stave republiky, keď povedal, že v slušnej spoločnosti by minister zvážil svoj odchod. Tvrdšie slová padli až potom, ako vyplávali na povrch ďalšie informácie spojené s pánom Bašternákom a to, že minister zamlčal nejaké fakty. Názor prezidenta na ministra vnútra sa vyvíja.

Prezident vyhlásil, že v najbližších voľbách nebude kandidovať do parlamentu a teda sa ani uchádzať o funkciu premiéra. Povedal to potom, čo oznámil, že s manželkou čakajú tretie dieťa. Ovplyvnila rodina jeho rozhodnutie?

Andrej Kiska sa netají tým, že jeho manželka nebola najšťastnejšia už v čase, keď sa rozhodol kandidovať za prezidenta. Napriek tomu kandidoval a aj sa stal prezidentom. Ukazuje to, že sa rozhoduje sám, ale samozrejme vypočuje si aj názor najbližších a aj svojich poradcov. Ale aj v tomto prípade – pri oznámení, že nebude zakladať politickú stranu, ide o jeho vlastné osobné rozhodnutie. Nás v paláci to nijako neprekvapilo. Nikdy v minulosti nepovedal, že stranu založí, bude jej predsedom a chcel by byť premiérom. To, že sa stretáva s mnohými ľuďmi, ktorí chcú ísť do politiky, je len preto, že chce, aby tam išli noví ľudia. Zaručené informácie o zakladaní novej strany sú len fantázie novinárov a politikov, ktorí chcú zaujať alebo im to z rôznych dôvodov vyhovuje, aby to šírili.

Vy by ste chceli, aby sa uchádzal o funkciu premiéra?

Myslím si, že by bola veľká škoda, keby nezostal prítomný vo verejnom živote spôsobom, že bude mať naozaj reálny vplyv na to, ako to na Slovensku vyzerá. Je to výnimočný človek v tom, že nikdy neustupuje zo svojich hodnôt. Netúži po moci preto, aby zbohatol, ale preto, aby pomáhal.

Keď chcel premiér Fico kritizovať prezidenta, hovoril o tom, že mu vy poradcovia zle radíte. Aký je váš vplyv na prezidenta?

Keď v Smere pochopili, že nevedia oslabiť dôveru v prezidenta spôsobom, že budú kritizovať jeho, rozhodli sa, že na to pôjdu obkľukou a budú spochybňovať ľudí v jeho okolí. Snažia sa ukázať, že je len bábka a sám sa nevie rozhodovať. Je to úplný nezmysel, ktorému neveria ani ľudia. Prezidenta stretávajú po celom Slovensku, komunikuje s nimi cez sociálne siete, cez médiá. Vidia, že takto bábka nevyzerá. Ľudí netreba podceňovať. Prezidenta to nijako nevyrušuje, má poradcov rovnako ako premiér, ale vždy sa nakoniec rozhodne sám. Nikdy by nepovedal niečo, s čím nesúhlasí a čo ide proti jeho hodnotám.

Baví prezidenta politika?

Myslím, že ho to baví, ale je aj znechutený hrami v zákulisí. Čo človeka z mimo politického prostredia prekvapí a nevie si to úplne vysvetliť je, že po Slovensku stretáva schopných expertov v rôznych oblastiach, ktorí  mu hovoria, ako lepšie by to mohli veci fungovať, ale v praxi sa to nedá presadiť. A potom, keď si prezident zavolá do paláca ministrov, vždy mu hovoria tisíc dôvodov, prečo to dlho trvá alebo to nie je možné. Toto ho do istej miery frustruje.

Vydýchli si podľa vás v Smere, keď prezident oznámil, že nejde kandidovať do parlamentu?

Myslím, že tomu úplne neveria. Sú to ľudia, ktorí toľkokrát v politike zmenili názor a otočili, že si myslia, že sú všetci takí. Ich skúsenosť im hovorí, že veci sa nedejú tak, ako boli povedané. Je to smutné, ale je to tak.  

Je prezidentovo rozhodnutie konečné? Čo ak kotlebovcom vyskočia preferencie a zrazu bude treba nájsť nového lídra opozície?

Platí, čo prezident povedal:  či bude kandidovať za prezidenta, povie do septembra budúceho roku. Nebude zakladať politickú stranu a kandidovať do parlamentu.

Mal by Andrej Kiska podľa vás znovu kandidovať za prezidenta?

Bola by to škoda pre túto krajinu, keby nekandidoval, ale bude to jeho osobné rozhodnutie.

Prezident má spor s koalíciou o vymenovaní ústavných sudcov. Prezident povedal, že to nechá na Benátsku komisiu a tá teraz povedala, že by si mal vybrať. Načo ešte prezident čaká?

Benátska komisia povedala, že si má vybrať, ale aj to, že Ústavný súd mu má povedať, koľko kandidátov je ešte v hre. Prezident čaká na odpoveď Ústavného súdu, z koľkých kandidátov má vyberať a potom sudcov vymenuje.

Ako vznikajú prezidentove prejavy?

Prezident má do týždňa niekoľko verejných vystúpení – na školách, podnikateľských fórach, pred lekármi, učiteľmi. Nemá toľko času, aby si každý prejav napísal sám. Je to úplne bežné, žiadny politik vo vrcholovej funkcii nemá šancu si písať prejavy, okrem tých kľúčových – v prípade prezidenta ide o správu o stave republiky alebo napríklad novoročný prejav, či prejav pred vojenskou generalitou. Kľúčové prejavy vznikajú tak, že prebehne séria porád, na ktorých sa prediskutujú základné tézy, ktoré má prejav obsahovať. Prezident povie svoju predstavu a veci, na ktoré treba klásť dôraz. Následne dostanú časti prejavu na starosti viacerí ľudia, potom to dá jeden z nich dokopy a finálnu verziu si upravuje prezident sám. Kľúčové časti prejavov píše Sergej Michalič.

Kto píše prezidentovi Facebook?

Je to osobný profil prezidenta, mnohé statusy si píše sám, ale samozrejme nie vždy má na to čas. Stáva sa, že mu s tým pomáham.  S kolegami sledujeme nové trendy vo svete a možnosti, ktoré ponúkajú sociálne siete a snažíme sa prichádzať s vecami, ktoré nikto pred nami na Slovensku neskúšal.  Prezident je novým nápadom vždy naklonený.

Prezident mal jeden live prenos cez Facebook, kde odpovedal na otázky ľudí z diskusie. Avizovali ste, že to bude pravidlo, ale už sa to nikdy nezopakovalo. Prečo?

Nehovorili sme, že to bude pravidlo, ale že sa to zopakuje. Pravda je, že to má dva problémy. Jedným je nabitý pracovný program prezidenta a druhým je to, že otázok prišlo počas live prenosu strašne veľa, stovky. Musí existovať niekto, kto ich selektuje. Mnoho ľudí bolo sklamaných a nešťastných, že sa na ich otázky nedostalo. Nie je možné behom hodiny odpovedať na všetky otázky. V realite ich nie je viac ako 25. Určite tento formát zopakujeme, ale nebudeme to robiť často.

Ak zverejníte status, analyzujete aj komentáre pod ním?

Sledujeme komentáre a odstraňujeme tie, ktoré sú nenávistné a urážajúce. Ale nevyhodnocujeme ich spôsobom, či status podobného typu zopakujeme.

Viete, ktorý bol najúspešnejší status prezidenta v histórii?

Máme rebríčky na základe zásahu, teda koľko ľudí si status prečítalo, ale aj podľa počtu likeov či shareov. Niektoré naše statusy si bežne pozrie viac ako 200-tisíc ľudí, ale výnimkou nie je ani pol milióna až milión ľudí, čo je viac ako má spravodajstvo najúspešnejších komerčných staníc. To je pre nás viac ako počet „lajkov“. Napríklad poďakovanie prezidenta v šatni po prehratom zápase hokejistom Slovenska do 18 rokov malo zásah cez 700-tisíc ľudí. Politické statusy sa všade vo svete nelajkujú až tak často, lebo ľudia neradi odhaľujú svoje politické preferencie. Napriek tomu je počet priateľov aj lajkov prezidenta v stredoeurópskom priestore unikátny. Dokonca keď sme boli v Spojených štátoch v sídle Facebooku, tak boli prekvapení z toho, koľko priateľov má Andrej Kiska na 5-miliónovom Slovensku. V tom čase nemal ani Barack Obama v prepočte na počet obyvateľov a po anglicky hovoriacich ľudí toľko priateľov. Len na ilustráciu, Andrej Kiska má 248-tisíc followerov, Andrej Babiš najpopulárnejší politik v Česku, ktoré je dvakrát také veľké, ich má 100-tisíc. Najväčší zásah mal status o vyjadrení úprimnej sústrasti po páde vrtuľníka záchranárov.Videlo ho 1,34 milióna ľudí.

Prezident nedávno zverejnil status, ako lyžuje v tatranskej doline. Časť ľudí mu napríklad v diskusii vyčítala, že oni si to nemôžu dovoliť. Ozvali sa tam aj ochranári, že to je chránená oblasť, kde by sa lyžovať nemalo. Vyhodnocujete aj takéto veci?

Nie, pretože lajk je pozitívnym vyjadrením. Je ich oveľa viac ako pár negatívnych komentárov pod statusmi. Ľudia, ktorí chcú niečo pochváliť, nenapíšu komentár, dajú lajk. Nie je tam priama úmera. Prezident vtedy lyžoval s horskou službou, dôveruje im, že ho zoberú len tam, kde sa to môže.

Ako vznikla situácia, kde prezident na návšteve Brezna hovorí s kotlebovcami a vy ste to potom zavesili na Facebook? Mali ste to dopredu pripravené?

V Brezne sme mali niekoľko bodov programu. Kotlebovci boli na každom, ale boli ticho, iba sa pozerali. Potom sme mali rokovanie na gymnáziu a oni sa zhromaždili rovno pod oknami školy pred synagógou, kde mal prezident diskutovať so študentmi. Vedeli sme, že okolo ich skupinky musíme prejsť. Bol to spontánny nápad prezidenta, zastaviť sa pri nich. Povedal, že keď už okolo nich musí prejsť, tak sa nebude skrývať, pôjde rovno k nim a spýta sa ich, čo by urobili pre túto krajinu. Výsledok ste videli na Facebooku.

Neodhovárali ste ho od toho?

Debata medzi nami prebehla, bola rýchla, trvala asi tridsať sekúnd. Povedal som mu pozitíva a negatíva a nakoniec sme sa zhodli, že nie je dôvod nechať po sebe kričať alebo pískať. Nevedeli sme, čo majú v pláne, ale vedeli sme, že toto je posledný bod programu, kde sa môžu prejaviť. Myslím, že to bol prezidentov výborný nápad a zaskočil ich.

Nakoniec, keby to nevyšlo, nedali by ste to video na Facebook.

Áno (smiech). Ale treba povedať, že oni mali tiež v rukách mobily a my sme zverejnili časť debaty medzi prezidentom a kotlebovcami. Chvíľu trvalo, kým sa mi naštartoval mobil. Pár sekúnd v úvode chýba.

Čo sa tam dialo?

Diskusia. Poslanec Mazurek nebol na začiatku úplne ticho, ale potom stíchol.  

Prezident počas tohto vystúpenia hovoril o policajtoch ako o niekom, kto iba vyberá pokuty na každom rohu. Nebola to chyba?

Prezident si veľmi váži prácu policajtov, ale netreba pred vecami, ktoré sa naozaj dejú, zatvárať oči a treba ich reálne pomenovávať.

Číta prezident noviny? Pozerá správy alebo len ráno dostane monitor?

Televízne noviny pozerá minimálne. Prezident ráno číta monitoring, potom si prelistuje dennú tlač v printovej podobe a v priebehu dňa si sem-tam pozrie aktuálne správy na webe. Nepozerá ich veľmi cez mobil, len keď sa mu podarí mať pár minút v kancelárii za počítačom. Často sa však v priebehu dňa pýta, čo sa deje. Či si nemá niečo pozrieť.

V Česku mávali prezidenti rozhlasovú reláciu Hovory z Lán, Miloš Zeman má takú v súkromnom médiu dodnes. Premiér Fico tiež chodí raz do mesiaca do rozhlasu. Nemá prezident záujem o takýto pravidelný formát?

Prezident sa rozhodol ísť inou cestou, a to sú sociálne siete. To, čo platilo za prezidenta Havla alebo to, čo robí prezident Zeman, je minulosť. To, čo robí prezident Kiska, je budúcnosť – takmer každý deň komunikuje o svojej práci na sociálnych sieťach. Mám pocit, že ani verejnosť, ani novinári nemajú otázky, na ktoré by nepoznali odpoveď a nevedeli by, čo prezident robí.

Prezident dáva veľmi málo rozhovorov, prečo?

Mám pocit, že na všetky otázky novinári poznajú odpovede skôr ako ich položia v tom zmysle, že už sa k nim prezident vyjadril na sociálnych sieťach alebo počas výjazdov pred médiami, ktoré ho vždy sprevádzajú. Nikdy pred médiami neuteká. Veľmi zriedka sa stane, že veľký rozhovor prinesie otázky, na ktoré prezident ešte neodpovedal.

Nie je to vo všeobecnosti tak, že pre politika nie je príjemná konfrontácia s novinárom, je to zbytočné riziko a čokoľvek chce povedať, môže urobiť cez Facebook?

Facebook veľmi zmenil to, ako sa ľudia dozvedajú informácie. Politici si to uvedomujú, vidia to a je pre nich oveľa pohodlnejšie komentovať dianie bez otázok. Ale prezident nie je človek, ktorý by sa bál médií alebo otázok, no nemá exekutívne právomoci. Nie je to človek, ktorý môže jedným rozhodnutím niekoho odvolať alebo niečo zmeniť.

Chceli by ste ísť niekedy do politiky?

Politika je veľká strata súkromia. Keď vidím prezidenta, ktorý nemá šancu sa prejsť po ulici bez toho, aby sa s ním každých dvadsať metrov niekto nechcel odfotografovať, všetci ho sledujú, aké si vyberie jedlo z jedálneho lístka, tak si nie som istý, že by som to chcel zažívať. Byť v pozadí sa mi zatiaľ zdá znesiteľnejšie.