Denník N

Trénerskej legendy Hejkovej sa v Rusku bála Ovečkinova mama, pri Fiľovi sa v Ružomberku cítila ako žobráčka

Natália Hejková v roku 2011 ako trénerka slovenskej reprezentácie. Foto - tasr/ap
Natália Hejková v roku 2011 ako trénerka slovenskej reprezentácie. Foto – tasr/ap

Pred pár dňami jej pražský klub nepostúpil do finále Final Four, no vyhral českú ligu. Trénerka Natália Hejková zažila kariéru plnú úspechov a z ponižovania od trénerov-mužov si nerobila ťažkú hlavu.

Basketbalovou trénerkou ste sa stali v roku 1987. Koľko žien vtedy bolo v tejto pozícii?

Na Slovensku žiadna, aspoň vo vrcholových družstvách, možno trénovali detské tímy. V Európe to tiež bolo zriedkavé. Konkurenční tréneri mi často ani nepodali ruku, lebo si mysleli, že som matka alebo masérka. Keď sme začali chodiť do USA, tak sme videli, že na univerzitách je veľmi veľa tréneriek. A teraz som zas čítala, že rapídne poklesol počet tréneriek. Pomaly idú robiť kvóty.

Ako tréneri reagovali, keď zistili, že ste ich kolegyňa?

Spočiatku ma podceňovali. Keď som začala trénovať, postúpili sme do prvej ligy. Za komunizmu boli rôzne obštrukcie. Ako sa schvaľovali texty pesničiek, tak nám aj museli schváliť tréningový plán na rok dopredu. Plán som doniesla na oponovanie veľkému českému trénerovi. Bolo na ňom napísané: trénerka Hejková, manažér Smolek. Chytil to a povedal, že je to snáď žart. Jemu samému to bolo trápne, ako ma podcenil. Potom som už mohla povedať čokoľvek. Naviedlo ma to však k tomu, že ďalšie dva-tri roky som využívala, že ma podceňovali.

Snažili sa vás tým aj rozhodiť?

Nie, nebolo to naschvál. Podceňovali ma len do okamihu, kým nedostali na frak. Raz sa stalo, že sme boli hrať veľký zápas Euroligy v Taliansku a tréner súpera sa spýtal, kde máme trénera. Kolega hovorí, že tu je trénerka. Potom ma pohladkal po hlave ako malé decko. No stálo ho to veľa, prehral finále Euroligy.

Vraj ste sa voči tomu bránili aj iróniou.

Keď chcem niekomu vynadať, som skôr ironická, nie agresívna. To však nie je dobré, niekedy to človeka zdeptá. Potom ma to aj spätne zamrzí. Ja predsa potrebujem, aby boli ľudia v mojom okolí sebavedomí. Ale už si na to dávam pozor, pred 10 – 15 rokmi toho bolo viac.

Foto – TASR

Natália Hejková

Narodila sa 7. apríla 1954 v Žiline. Vyštudovala právo na Univerzite Karlovej v Prahe. Pôsobila v Slavii Praha a Ružomberku. Ružomberok potom 16 rokov viedla ako trénerka, z druhej slovenskej ligy ho dotiahla k dvom triumfom v Eurolige. Po odchode z Ružomberka viedla Šopron, Spartak Moskovská oblasť, Dinamo Moskva a Valenciu. V roku 2012 sa stala trénerkou USK Praha, v ktorom pôsobí dodnes.

Na Slovensku ju vyhlásili za Trénerku storočia. Má 20 titulov majstra krajiny (desať slovenských, tri československé, dva ruské a päť českých). Päťkrát vyhrala Európsku ligu (dvakrát s Ružomberkom, dvakrát so Spartakom Moskovská oblasť a raz s USK Praha). Vo Final Four Euroligy bola 12-krát so štyrmi rôznymi klubmi, raz vo Final Eight. V rokoch 2006 a 2007 viedla „výber sveta“ v All Star game FIBA. S Ruskom získala ako asistentka bronz na olympiáde v Pekingu 2008 a zlato na majstrovstvách Európy 2007. Ako asistentka získala aj striebro so slovenskou reprezentáciou na majstrovstvách Európy 1997.

Je teraz na Slovensku viac basketbalových tréneriek?

Pribudli, je ich veľa v mládežníckych kategóriách. Aj tu v Prahe mám trénerku, ktorá bola mojou hráčkou v Ružomberku. Dnešné tridsiatničky to už považujú za úplne normálne. Je to však limitované tým, že žena má väčšinou rodinu a nemá toľko času. Na Slovensku ešte dlho nebude fungovať rovnoprávnosť, že muž bude sedieť doma a starať sa o deti, keď žena odíde na týždeň preč.

Rozumejú mužskí tréneri hráčkam?

Je to špecifické, žena je citlivejšia ako muž. Pre mňa je to výhoda, pretože chlap niektoré veci vôbec nerieši, jemu ani nenapadne, že niečo môže byť problém napríklad vo vzťahoch medzi hráčkami.

Vo väčšine klubov ste pôsobili viacero rokov, čo medzi trénermi nie je bežné. Ako sa vám to podarilo?

Je to mojou povahou, nie som konfliktný človek. Nepamätám si, že by som mala problémy v realizačnom tíme. S hráčkami problémy vždy boli aj budú, bez toho to nejde. To musí byť, pretože problémové hráčky vám väčšinou prinesú výsledok.

Stále platí, že nie ste feministka?

Nemám rada nič, čo je radikálne, vnucovanie názorov, kvóty a podobne. Život to prinesie a žena sa presadí aj bez toho, aby bola feministka.

Nestretli ste sa s rečami, aby ste radšej išli za plotňu?

Nie. Tam by som šla, rada varím (smiech).

Minulý rok bola výrazná verejná diskusia po tom, ako sa podpredsedníčka parlamentu Lucia Nicholsonová pár dní po pôrode vrátila do práce.

To bolo niečo typické pre túto stredoeurópsku guberniu. Keď nie sú argumenty, použije sa tento mačovský prístup, čo je úplná hlúposť. Nie som feministka, ale mačo prístup mi teda nesedí.

Zažila Majského aj Fiľa

Ružomberok ste prebrali v druhej lige. Už o pár rokov ste hrali finále Euroligy, ktorú ste s ním aj dvakrát vyhrali. Ako je to možné?

Ťažko povedať, aký je recept na úspech. Keby som to vedela, tak si to dám patentovať a zarobím ťažké peniaze. Veľa závisí od intuície a musíte mať aj šťastie. V Ružomberku som natrafila na generáciu, z ktorej boli v roku 1992 na olympiáde v Barcelone tri hráčky a všetky boli z Ružomberka – dve z vedľajších dedín a jedna priamo z mesta. To je zázrak. Vypiplali sme si ich, a preto sa nám podarilo vyhrať Euroligu. Išli sme krok po kroku. V roku 1987 som začala trénovať, o dva roky sme postúpili do prvej ligy. Potom sme boli šieste, tretie a potom sme vyhrali československú ligu.

Bolo by to dnes možné? Ak by sa niekde objavila dobrá generácia, tak sa zrejme rýchlo rozpredá.

Dlhé roky sme s tým bojovali, finančná podpora bola limitovaná. Niektorí takzvaní majitelia klubu nechceli pochopiť, že to niečo stojí a nemôžeme hrať len pre modré oči. Nakoniec nám postupne hráčky vykupovali, nedokázali sme ich zaplatiť. Nebolo to tak, že sme potrebovali veľké peniaze. Dnes by sme ich potrebovali oveľa väčšie, pretože domáce hráčky nestačia, keď chcete vyhrať niečo veľké.

Na akej ekonomickej úrovni bol Ružomberok oproti ostatným klubom?

Neboli sme silnejší, no mali sme najlepší manažment. Snažili sme sa okopírovať dobré veci zo zahraničia, veľa sme cestovali. No stále sme bojovali s ekonomikou. V Eurolige sme vždy boli tí chudobní a ostatní sa čudovali, ako sme mohli dokázať také veci. Keď sme však druhýkrát vyhrali Euroligu, tak nám rozkúpili tím, to sme už nezvládli.

V športe ste zažili socializmus, no aj mečiarovských privatizérov. Majiteľom Ružomberka bol Jozef Majský, klub neskôr prebral Milan Fiľo.

Zažila som si všeličo. Najhoršie bolo, že človek bol v pozícii úplného žobráka. Ponižovalo ma to. Nikdy sme dopredu nevedeli, koľko budeme mať peňazí. Našťastie sme mali takého manažéra, ktorý vždy peniaze zohnal.

V roku 2003 prišlo k zmene koncepcie klubu. O čo išlo?

Pán Fiľo nechcel pána Smoleka, ktorý bol manažérom, a bolo po zábave. Celú sezónu sme hrali bez peňazí, ani sme ju nedohrali. Absolvovali sme len Euroligu, a keď sme nepostúpili ďalej, gro hráčok odišlo vrátane mňa a Smoleka. Zostali tam mladé hráčky a moja asistentka, aj to stačilo na to, aby vyhrali slovenskú ligu. Keď sme odišli, tak chýbajúce peniaze dostali len tí, ktorí zostali.

Pán Smolek mal osobné problémy aj na basketbalovom zväze, ktorý ho odvolal z pozície manažéra ženskej reprezentácie tesne pred olympiádou v Sydney. Nakoniec vyhral súdy, no zväz sa mu doteraz neospravedlnil. Vy ste sa ho zastali a odmietli ste ísť do Austrálie.

Súdy vám pomôžu akurát v tom, že po rokoch je to satisfakcia, ale nikdy to nevráti roky. Keď niekto o manažérovi vyhlási hlúposť, každý si prečíta to prvé, čo bolo napísané. V kariére bol hrozne poškodený. Dnes väčšina z aktérov ani nevie, kto bol vtedy prezidentom zväzu. Bol taký bezvýznamný pre basketbal, že keby nemal slávneho otca, nikto by o ňom ani nevedel. Veľká škoda, Slovensko vtedy bolo poslednýkrát na olympiáde. (Pozn. redakcie: Prezidentom basketbalovej asociácie bol v tom čase Igor Antal.)

Z toho mi vyplýva, že pán Smolek bol konfliktnejší typ ako vy.

Bol radikálnejší, keď sa rozhodol, že niečo dosiahne, šiel za tým drasticky. Preto bol úspešný.

Rok 1999, SCP Ružomberok. Natália Hejková a kapitánka Iveta Bieliková s pohárom víaza ligy.
Foto: TASR

Ako sa spätne pozeráte na to, že ste si napokon neviedli slovenskú reprezentáciu na olympiáde?

Bolí to. Dostala som sa na olympiádu, ale nie za svoju krajinu a to ma bude bolieť navždy. Bol to taký idiotský konflikt. Keď vidím niektoré hráčky, ktoré vtedy podpísali nejaké papiere, tak si len hovorím, kde si sa dostala ty a kde som ja. Pravda sa ukázala. (Pozn. redakcie: Hejková bola asistentkou pri ruskom tíme, ktorý získal bronz v Pekingu 2008.)

S pánom Smolkom ste spolupracovali 15 rokov, ako sa dá s niekým vydržať bez väčšieho konfliktu tak dlho?

A ešte v tom neboli zapletené žiadne city, čo si vždy všetci mysleli.

Možno práve pre to.

Presne! Vždy som jeho žene hovorila, že o ňom viem viac ako ona. Fakt to bol nadmieru dobrý vzťah. Rozumeli sme si, no neboli tam žiadne city. Keď išiel niečo vybavovať, tak mi niekedy povedal, aby som išla s ním, že chlapci sa budú predo mnou naparovať. A podobné finty. To ešte bolo zamlada. Dnes sa už nikto nenaparuje.

Nechcela protekciu. Na právo aj do klubu sa dostala sama

Dvakrát ste viedli slovenskú reprezentáciu. Nechceli by ste to skúsiť do tretice?

Nechcem už počuť o ponukách. Pokiaľ ide o kluby, všetci vedia, že mám zmluvu a je ticho, nikto ma teraz nechce vykúpiť. Do Ruska už nechcem ísť, cestovanie by na mňa už bolo náročné. Ak prídu ponuky na reprezentáciu, tak som v lete voľná. Ale nechcem ani to, hlava to už neberie. Je veľmi náročné trénovať klub aj reprezentáciu. Leto potrebujem mať úplne voľné a oddýchnuť si, aby som zvládala stres v sezóne.

A keby ste viedli len reprezentáciu po konci zmluvy v USK?

Nie, už budem stará (smiech).

V basketbale je, zdá sa, bežné, že tréner zároveň vedie klub aj reprezentáciu.

Väčšinou to tak je, aj ja som to tak mala. Po skončení klubovej sezóny sa hneď išlo do reprezentácie, no je to veľmi náročné. No po určitom čase som si uvedomila, že si potrebujem oddýchnuť.

Aký je súčasný stav slovenského basketbalu. Mali sme vtedy len šťastie na silnú generáciu?

Mali sme silnú generáciu, dnes je to slabšie. Ale nie je to problém len Slovenska, individuality akoby chýbali v celom európskom basketbale. Ak nejaké sú, tak má národný tím okamžite úspech, stačia jedna-dve hráčky, tie urobia medailu. Podobný problém majú teraz aj v Česku.

Je to chyba systému alebo len nemáme šťastie na generáciu?

Výber je veľmi malý, ochota športovať u detí je malá, dieťa si nevyberie basketbal. Aj keď ženský basketbal je stále najúspešnejší slovenský ženský kolektívny šport. Hádzaná či volejbal majú problém dostať sa na majstrovstvá Európy. My sme tam s menšou prestávkou stále.

Aká je vaša úloha v BK Petržalka?

Už žiadna. Keď som skončila vo Valencii, tak aby som sa nenudila, bola som kvázi prezidentka klubu, pomohla som len svojím menom. Trénovala som dvanásťročné deti.

Aké to bolo?

Super. Keď som začínala trénovať, viedla som práve deti. Je to skvelé, pretože hneď vidíte, čo ich naučíte. U žien niekedy nevidíte nič.

V Slavii Praha ste vstúpili do veľkého basketbalu ako hráčka, teraz ako trénerka vediete USK Praha, čo je nasledovnícky klub. Plánujete tu aj ukončiť kariéru?

Je úžasné mať takýto osud. Tu som začala s veľkým basketbalom, dokonca v tejto hale, keď som mala 19 a získala som tu československý titul. V roku 1991 sme v tejto hale získali titul s Ružomberkom. Hrali sme proti Sparte, ktorú trénoval jeden z kolegov. Plánujem to tu aj ukončiť.

Kedy?

Zmluvu mám do konca sezóny 2018/2019. Potom by som už asi nechcela nič.

V Prahe vás prijali na právo a do Slavie ste sa vraj dostali tak, že ste prišli a zaklopali na dvere, či vás nechcú. Je táto historka až priveľmi zjednodušená?

Je to dosť verný opis. Bola som v juniorskej reprezentácii Československa a už som bola prijatá na právo. Jeden z vedúcich družstva bol vedúci vo VŠK. Prišla som za ním, či ma teda nechcú do klubu. Povedal, že dobre.

Je teraz možné, aby hráčka popri vrcholovom basketbale študovala právo?

Dievčatá študujú, no väčšinou na súkromných školách, na ktorých im vychádzajú v ústrety, aby mohli aj športovať.

Lenže právo na UK…

To by asi nešlo. Ale v Plzni by to išlo.

A je teraz možné, že sa hráčka len tak príde spýtať, či by ste ju nechceli?

To vôbec nie. Aj vtedy to bola rarita, reprezentantky boli väčšinou už všetkým známe. Ja som však bola hrdinka, verila som si, že ma zoberú do školy. Bola som hrdá, že nebudem chcieť protekciu, aby ma zobrali už ako hráčku Slavie. Povedala som si, že sa na vysokú školu dostanem sama a sama aj do klubu.

Starý otec sa bol cára pýtať na Československo

Nemali ste problém dostať sa na vysokú školu pre kádrový profil vašich starých rodičov?

Nie.

Nevedeli o nich?

Myslím si, že nie. Otec sa odsťahoval na Slovensko, až tak ďaleko to nikto nesledoval.

Vysvetlíte, prečo mohol byť váš starý otec zámienkou pre to, aby vás neprijali?

Narodil sa v Prahe. Bol riaditeľ českej banky na Kryme, ktorý vtedy ešte patril Rusku. Našiel si tam manželku, narodili sa im tri deti. Stále pracoval pre českú banku a ešte počas prvej svetovej vojny sa politicky angažoval. Napríklad bol u cára v delegácii, ktorá bola zisťovať, ako sa bude Rusko po vojne pozerať na vznik Československa.

Rok 2002, SCP Ružomberok vyhral ligu už 10. krát.
Foto – TASR

Takže bol v kontakte aj s Masarykom či Benešom?

To neviem, lebo keď sa skončila vojna, veľmi veľa Čechov bolo po zajateckých táboroch. On sa ich odtiaľ snažil dostať, no nakazil sa týfusom a zomrel. Mal vtedy 43 rokov. Nepoznám teda žiadne podrobnosti, otec bol v tom čase malý chlapec. Po vojne počas hladomoru otec náhodou videl český konzulát, tak rodina požiadala o české pasy a po trojmesačnej ceste sa vrátili domov do Prahy.

Ako sa potom váš otec dostal do Žiliny?

Keď skončil vysokú školu, dostal umiestnenku na Oravu.

Za trest?

Neviem, ale tak to bolo. Mama bola učiteľka a tiež ju tam poslali, zoznámili sa v Oravskej Lesnej. A kto bol vtedy dôležitý na dedine? Farár, učiteľ, inžinier a colníci. Až potom prišli do Žiliny.

V ktorom meste sa vy cítite doma?

Mám byt v Bratislave, stala sa zo mňa Bratislavčanka. Ale až veľmi neskoro, až do smrti mamy som sa vždy cítila byť Žilinčankou, aj keď najdlhšie som bývala v Ružomberku.

Ako ste sa ocitli v Bratislave? Tam ste predsa nikdy nepôsobili ani netrénovali.

Keď som skončila v Ružomberku, predala som tam byt a myslela som si, že si niečo kúpim v Bratislave. No nekúpila som nič, za tie peniaze sa to nedalo. Potom som však išla na tri roky do Maďarska, tak mi vôbec neprekážalo, že nevlastním byt. Keď zomrela mama, tak som si povedala, že načo budem mať v Ružomberku alebo v Žiline byt, keď sestra s rodinou sú v Bratislave. Teraz tam trávim leto.

U Rusov sa zlepšuje kritické myslenie

Starých rodičov ste vo svojom živote nenasledovali len do Prahy, ale aj do Ruska. Ako sa vám tam žilo?

Som šťastný človek, že mi osud doprial takéto veci, cítila som sa tam dobre. Keď som videla chyby, tak som vedela, prečo sa dejú. Človek je zhovievavejší, určite tam bolo volanie krvi. Keď som bola malá, tak som hovorila tromi jazykmi, jedným z nich bola ruština, veľmi rýchlo mi to naskakovalo, čo bola moja výhoda.

Vašou nadriadenou v Diname Moskva bola Tatiana Ovečkinová, vraj chodila do haly v kožuchu a s cigaretou.

Bola tam len rok, dva roky tam boli Šabtaj von Kalmanovič, ešte väčšia basketbalová manažérska osobnosť ako ona. Ona bola predtým trénerka, no mňa sa bála, chodila za asistentom a hovorila mu, ako máme hrať. Vždy prišla do rohu v kožuchu a s cigaretou. Mohla si to dovoliť ako osobnosť klubu.

Stretli ste sa aj s jej synom Alexandrom, hviezdou NHL?

Chalan s jedným zubom, stretli sme sa na olympiáde v Pekingu 2008. Hovorím mu, že tvoja mama je moja šéfka. Urobili sme si fotku.

S akými stereotypmi o Rusku sa u nás stretávate?

Sú dva: červené a čierne, nič iné neexistuje. Ľudia buď Rusko nenávidia, alebo ho nekriticky obdivujú. Keď poviem, že mám rada Rusov, tak sa to hneď zvrhne na politiku. Ale pokiaľ ide o politiku, tak ich neznášam.

Akí sú bežní Rusi, ktorých máte rada?

Stále na nich  cítiť vplyv 70 rokov organizovaného života. Podpora Putina, jednej strany. Boja sa prejaviť názor, myslia si, že tým ublížia svojim deťom. Sú naučení povedať pravdu len doma. U nás je to oveľa lepšie, stačili dve generácie, oni potrebujú viac. Ruskú televíziu nemám, ale ani by som ju nesledovala, je to teraz niečo príšerné, propaganda za propagandou. Sledujem, čo píšu moji priatelia na Facebooku. Zlepšuje sa kritické myslenie, nie je to tak, že sú všetci ovce. Tí, ktorých sledujem, reagujú na spoločenské dianie rôzne. A to tam predtým nebolo.

Hokejový tréner Miloš Říha tvrdí, že bežní Rusi stále žijú v tom, že majú cára a vyžadujú si tvrdú ruku vodcu.

Je to najjednoduchšie, povedia vám, ako máte rozmýšľať. To im vyhovuje. Je v nich akosi zažité, že baťuška to za nás vyrieši a my to nejako doklepeme.

Vy ste pôsobili v Moskve, čo však nie je pravé Rusko.

Keď ideme niekam inam, tak hovorím hráčkam, že teraz vidia reálne Rusko. Je to obrovská krajina, sú v nej veľké rozdiely. Naposledy sa nám v Orenburgu stalo, že hráčky boli hladné, pretože niektoré veci sa fakt nedali jesť. Na druhýkrát to už bolo o čosi lepšie.

Zažili ste také niečo v Moskve?

To je veľkomesto, v ktorom je všetko. Je tam veľmi veľa bohatých ľudí, čo si my ani nevieme predstaviť. No nie je tam všetko dobré. Keď som chodila do samoobsluhy, tak som si od babušky kupovala mrkvu, ktorú som ani nepotrebovala. No nechcela som, aby mala pocit, že žobre.

Česká homosexuálna hokejista Anna Pokorná mi povedala, že posmešky vzhľadom na svoju sexuálnu orientáciu nezažíva, pretože v kolektívnych ženských športoch je to úplne bežná vec.

Mám s tým skúsenosti, v poslednom čase je toho viac a viac. Je to presne ako u väčšinovej populácie. Keď má ona problém s priateľkou doma, v tíme sa to prejaví rovnako, ako keď ide o heterosexuálny pár. Zdalo sa mi úplne smiešne, keď jedna tenistka nechcela chodiť do šatne. To som ešte nepočula. Boli to bludy.

Dôvod bol ten, že na okruhu je nejaká lesbička?

Áno, čo sa mi zdá úplne smiešne. Vychádzajú spolu úplne dobre, nemajú s tým problém. Keď som sem prišla, v družstve som mala pár. Bolo to strašné, keď sa doma pohádali, na tréning prišli ofučané (smiech).

Prihrávali si?

Nehralo to úlohu, ale ovplyvňovalo to náladu v tíme. No zdá sa mi, že v tejto dobe je to viac otvorené, priznajú to, nemajú s tým problém.

Ste v Prahe, čo je veľké mesto, dá sa povedať, že západné, Česko povolilo registrované partnerstvá. Ako to však bolo v Rusku, tam je proti homosexuálom zákon.

Keď som tam bola, vôbec sa to neriešilo, ani som sa o tom s nikým nebavila. No vedelo sa, kto je taký, ale nešlo sa s tým von. No neviem, ktorá z Rusiek to bola, väčšinou išlo o zahraničné.

Reakcia spoločnosti Eco-invest, a.s.

Pozn.: Uvádzame bez redakčných úprav.

Spoločnosť ECO-INVEST, a. s., ktorej vlastníkom je p. Milan Fiľo, prispievala v rokoch 1999 – 2002 na ružomberský basketbal každoročne sumou vyššou ako 60 miliónov SKK. Vzhľadom na ďalšie potrebné investície do rozvoja nášho podnikania a zvyšovania zamestnanosti, na ktoré sme sa museli zamerať, pokračoval náš príspevok v nasledujúcom období sumu vyššiu ako 40 miliónov SKK ročne.

Najmä vďaka finančnej podpore od našej spoločnosti, sa ružomberské basketbalistky prebojovali dvakrát do Final Four, jedenásťkrát boli majsterkami Slovenska a dosiahli ďalšie úspechy, za ktoré sme pani Hejkovej my a aj celé Slovensko dodnes vďační.

V súlade s dlhodobou stratégiou podpory rozvoja aktivít v Ružomberku a v regióne Dolného Liptova aj v súčasnosti pravidelne finančne prispievame do športu, kultúry, zdravotníctva a vzdelanosti v regióne sumou v miliónoch EUR, vrátane pretrvávajúcej podpory ružomberského basketbalového klubu, ktorý by bez nášho príspevku nebol schopný ďalšej existencie.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Šport a pohyb

Teraz najčítanejšie