Denník N

Extrémna osamelosť v ruinách Varšavy

Poľský klavirista a skladateľ Władysław Szpilman prežil vo Varšave celú vojnu. Utiekol z geta, skrýval sa v najrôznejších bytoch i v ruinách vypáleného mesta. A to, čo mu mnohokrát zachránilo život, bola práve hudba.

Sú knihy, ktoré sa nepatrí hodnotiť ako literatúru. Nemôžeme pri nich uvažovať o umeleckých prostriedkoch, o stavbe príbehu, o uveriteľnosti postáv. Nebolo by to spravodlivé, všetky fikčné príbehy by pri nich totiž pôsobili ako vyblednuté a fádne obrázky. Takéto knihy sú v prvom rade dokumentom, vzácnym dokumentom, a jediné, čo sa pri nich dá odmerať, je miera zimomriavok, ktoré nám pri čítaní spôsobia.

Nevyhnutná terapia

Kniha legendárneho poľského klaviristu a skladateľa Władysława Szpilmana patrí azda medzi tie najznámejšie dokumentárne diela zachytávajúce obdobie druhej svetovej vojny. Samozrejme, vďačí za to aj svojmu filmovému spracovaniu, ktoré Szpilmanov dramatický príbeh prenieslo do celosvetového povedomia. Film režiséra Romana Polanského si odniesol Oscara za réžiu i scenár a sošku si prevzal aj predstaviteľ hlavného hrdinu Adrien Brody. Filmové spracovanie Pianistu z roku 2002 je všeobecne známe. Vďaka vydavateľstvu Premedia však teraz konečne môžeme v slovenčine spoznať aj jeho knižnú predlohu vo výbornom preklade Alexandra Horáka.

Knižku Pianista napísal Władysław Szpilman bezprostredne po vojne v roku 1946 a ako to už pri takýchto textoch býva, vôbec nebola zamýšľaná ako literatúra. Išlo skôr o terapiu. O pokus „vypísať sa“ z tých najhorších spomienok, z vlastnej neznesiteľnej samoty uprostred svojich živých zavraždených najbližších. Szpilmanov syn Andrzej to jasne definoval v predslove z roku 2011: „Otec o zážitkoch z vojny takmer vôbec nehovoril. Napriek tomu ma sprevádzali od detstva: vďaka tejto knihe, ktorú som ako trinásťročný vylovil z knižnice svojich rodičov, som sa dozvedel, prečo nemám z otcovej strany starých rodičov a prečo otec nikdy o svojej rodine nerozpráva.“

Slová Szpilmana mladšieho z predslovu ku knihe Pianista sú síce len subtílnym pohľadom na dejiny jednej rodiny, no celkom ľahko ich môžeme aplikovať aj na celú Európu a brať ich pars pro toto dôsledkov druhej svetovej vojny a holokaustu. V mnohých rodinách to totiž bolo presne takto. I v mnohých krajinách. Nehovorilo sa o tom, pretože nie je na svete nič ťažšie. A tak ako bolo nesmierne veľa zavraždených najbližších, zostalo tu aj obrovské množstvo nikdy nenarodených. A zostali aj kati a ich potomkovia. To je trauma, ktorú sa nám zrejme nikdy nepodarí prekonať.

Základný pôdorys

Knihy ako Szpilmanov Pianista majú vždy veľmi podobný pôdorys. Začínajú sa v relatívnom pokoji v mestách a mestečkách celej Európy. Vojna sa už buď začala, alebo vypukne o niekoľko dní či týždňov. Zatiaľ sledujeme tmavý mrak, ktorý pomaly prichádza na oblohu, sme znepokojení, no o to viac sa snažíme veriť v slnko. Hranica medzi životom a smrťou sa však čoraz viac stenčuje, stačí jeden chybný krok: „Na križovatke s ulicou Sosnowou kočiš zastavil koňa a zamyslel sa, ktorým smerom sa vyberie. Po krátkej úvahe si zvolil cestu rovno, cmukol a kôň sa rozbehol. Prešli asi desať metrov, keď zaznel hvizd a výbuch. Oslepil ma silný záblesk, a keď som si znovu zvykol na tmu, drožka tam už nebola. Roztrieskané drevo, zvyšky ojí, časti obloženia a roztrhané telá muža a koňa ležali porozhadzované pri stenách domov. A mohol odbočiť do Sosnowej…“

Prichádzajú prvé bitky, prvé vraždy, označovanie Dávidovými hviezdami, posúvajú sa hranice. Vládne strach, neuveriteľný strach, no vplieta sa doň ako tenká červená nitka aj akýsi sebaklam; tento protižidovský zákon už určite bude posledný, už neprídu žiadne ďalšie nariadenia, títo, čo nastúpili do nákladných vagónov, idú len na robotu, a tí ďalší, tí síce idú na smrť, ale sú to len starí a chorí, naše silné ruky budú ešte potrebné…

A čo ďalej? Prežije ich minimum. Každý príbeh zázračného prežitia celého toho nacistického besnenia je iný a každý z nich prináša nielen silné svedectvo o vôli prežiť navzdory všetkému a všetkým, ale aj o zverstvách, ktoré páchali Nemci, Slováci, Maďari, Ukrajinci… O zverstvách, ktoré páchali ľudia ľuďom.

Vďaka za tieto knihy a vďaka za tieto svedectvá. Je ich dosť a stále je ich veľmi málo. Aj vďaka nim môžeme byť už o čosi ďalej ako naši starí rodičia. Ale nie sme. Usmievavý fašistický grobian v roku 2017 bez okolkov podaruje sociálne slabším rodinám šeky s nacistickými symbolmi, a potom si sadne do svojej parlamentnej lavice. Niečo tu nie je v poriadku.

Odsúdení na prežitie

Władysław Szpilman prežil celú vojnu vo Varšave. Tých „Varšáv“ však bolo hneď niekoľko. Najskôr tá, ktorú bombardovali Nemci a po kapitulácii do nej napochodovali ako noví páni. Potom to bola Varšava, ktorá vo svojom srdci nosila židovské geto. Nepredstaviteľné veci sa v ňom stávali každodennou realitou – vraždy, zomieranie od hladu, totálne šialenstvo. Potom začali z Umschlagsplatzu odchádzať preplnené nákladné vlaky, a hoci sa tvrdilo, že jeho cestujúci idú za prácou, tí, ktorí v gete zostali, veľmi dobre vedeli, čo znamená Treblinka. Aj keď rakvy svojich najbližších nevideli, mohli s úplnou istotou začať s odriekaním kadišu. Władysława Szpil­mana zachránil jeden z členov židovskej polície, ktorý ho tesne pred nastúpením do vlaku spoznal a nasilu vytrhol zo zástupu „odsúdených“.

Szpilman sa po krátkom čase so šťastím dostal z geta a niekoľko obetavých ľudí mu pomohlo prežiť v najrôznejších utajených bytoch po celej Varšave. Až kým v auguste 1944 nevypuklo Varšavské povstanie, po potlačení ktorého sa začalo so systematickým likvidovaním mesta. Władysław Szpilman bol odsúdený na osamelosť v ruinách svojho mesta.

Boli to chvíle hladu a premýšľania nad smrťou, neúspešného pokusu o samovraždu i ojedinelých šťastných zázrakov, ktoré ho navzdory všetkému držali pri živote. Mohlo by sa zdať, že tento človek zostal v celej Varšave sám. Že z človeka sa zmenil na akýsi ticho a nenápadne sa pohybujúci hmyz. Nie je to však pravda. Práve to, že zostal človekom, mu umožnilo prežiť.

Svedectvo i žaloba

Každý, kto pozná Polanského film, si určite spomenie na stretnutie Szpilmana s nacistickým dôstojníkom Wilhelmom Hosenfeldom, ktorému v ruinách starej varšavskej vily Szpilman zahrá Chopinovo Nocturno cis-moll. Dôstojník po skladbe zúfalo skríkne: „Áno. Bohužiaľ som Nemec. Dobre viem, čo sa tu v Poľsku dialo, a veľmi sa za svoj národ hanbím“, a následne ho niekoľko týždňov ukrýva a kŕmi na povale vily, v ktorej sa medzičasom zriadil nemecký štáb.

Nemecký nacistický dôstojník a židovský klavirista odhodlaní jeden druhému pomôcť – to je obraz konca vojny tak, ako ho zažil Szpilman v ruinách Varšavy. Aktuálne vydanie knihy Pianista ponúka okrem Szpilmanovho príbehu aj úryvky z denníka nemeckého dôstojníka Wilhelma Hosenfelda, ktorý padol do ruského zajatia a zahynul na začiatku päťdesiatych rokov kdesi ďaleko na Sibíri.

Z jeho denníkových zápiskov je zrejmých niekoľko vecí, a to, že nie každý Nemec bol fanatický vrah a nacista, ale aj to, že o zverstvách, ktoré sa diali v nacistických koncentračných táboroch, sa všeobecne vedelo už veľmi skoro po začiatku systematického vyvražďovania Židov a iných nacistom nepohodlných „untermenschov“.

Dvadsiateho piateho júla 1942 si Wilhelm Hosenfeld píše do denníka: „V tomto týždni z geta odviezli tridsaťtisíc Židov niekam na východ. Čo s nimi robia, už vieme, aj napriek snahám udržať to prísne tajné. Niekde v blízkosti Lublina postavili budovy, ktoré sú podobne ako krematóriá vybavené elektrickými pecami. Do týchto pecí zaháňajú nešťastných ľudí a zaživa ich spaľujú.“

Władysław Szpilman zomrel v roku 2000 vo veku 89 rokov. Jeho kniha Pianista, to je kniha-svedectvo a je to aj kniha-žaloba. Je to kniha, v ktorej je na každej jednej strane obrovská túžba prežiť, zostať človekom a ďalej sa venovať hudbe. Aj na strane 14. Aj na strane 88.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie