Denník N

Politizácia justície – hoax alebo realita?

Nespochybniteľnou pravdou v súvislosti s „tlakom politiky na justíciu“ je len jedno – prípadné zametanie káuz pod koberec políciou alebo prokuratúrou nemá s justíciou absolútne nič spoločné.

Autor je sudcom Špecializovaného trestného súdu
a členom prezídia Združenia za otvorenú justíciu

Niekedy je dobré začať jednoducho. Ešte nikdy sa mi nestalo, aby mi ako sudcovi volal nejaký politik s tým, že by mi naznačil, ako mám rozhodnúť. A nepoznám kolegu sudcu, ktorému by sa to stalo. A vlastne až také jednoduché to zrejme nie je – na jeden telefonát z SIS od relatívne vysokého a zrejme politicky nominovaného funkcionára z roku 1995 si predsa len spomínam a verejnosť vyjadreniam sudcov môže i nemusí veriť.

Je však skutku nespochybniteľné, že sudcovia všeobecných súdov (ústavný si pre potreby tejto glosy dovolím vynechať, rovnako v tomto kontexte niet dôvodu zaoberať sa odobrením politického nominanta Radoslava Procházku Súdnou radou) denno-denne dokazujú, že nemajú problém rozhodnúť inak, ako si to vyžaduje momentálne politické nasmerovanie – či už Radičovej, Fica alebo Žitňanskej. Preukázali to u Lexu, Harabina, Radičovej poradcu…

Spomedzi sudcov rozhodne nie som sám, kto predstavy policajných orgánov i prokuratúry (orgány spojené s politicky organizovanou mocou oveľa viac než súdy), prípadne predstavy s politikou spojených strán v civilných sporoch o spravodlivosti nejedenkrát neschválil. Pozor – nehovorím o tom, že všetky tieto rozhodnutia sú bez akýchkoľvek pochybností správne. Len o tom, že nie sú „spolitizované“.

Ako som už uviedol, nemusíte so mnou súhlasiť, výnimky potvrdzujú pravidlo, ale pes niekde zakopaný byť musí – Slovensko napriek štandardnému (niekedy dokonca v prospech inštitucionálnej nezávislosti súdov nadštandardnému) skóre v rámci „Justice scoreboardu“ Európskej komisie v kategórii „vnímanie nezávislosti súdov a sudcov verejnosťou“ napriek miernemu kroku vpred opätovne skončilo posledné. Prečo? Je prekvapivé, že takmer 45 percent (najviac) voči súdnictvu negatívne orientovaných respondentov výskumu za hlavný dôvod nedôvery považuje „zásahy alebo nátlak zo strany vlády a politikov“?

Čo čakať?

Nuž, odpovedí sa natíska viac. Nie som odborník na sociologické prieskumy, ale čo čakať v krajine s takou nízkou dôverou v štandardnú politiku, ako je Slovensko, ak naštvaným ľuďom dáte na výber len tri možnosti – nedôverujem, lebo „štatút sudcov nedostatočne garantuje ich nezávislosť“ (posledné miesto v prieskume), existuje „zasahovanie alebo tlak ekonomických alebo iných špecifických záujmov“ (druhé miesto) a už spomínané „zasahovanie alebo tlak vlády alebo politikov“ (prvé miesto – viď str. 36 – 38 anglickej verzie výskumu).

Niet sporu, že argumenty typu „lebo Harabin“ majú svoju váhu, ale s politizáciou či nepolitizáciou justície nesúvisia. Navyše, do prieskumu nálad by sa takýto argument ťažko naformuloval a naozaj – pre ľudí zo západnejšej časti nášho kontinentu doslova ťažko uveriť, že my tu máme sudcu, ktorý bez škrupúľ posiela svojich kolegov a kolegyne na psychiatriu a podobne ako niektoré celebritky každú chvíľu vyskakuje z chladničky takého či onakého média.

Podľa môjho názoru však odpoveď „lebopolitici“ nie je správna. Respektíve je realitu skoro až deformujúca. Podobne sú na tom aj odpovede typu „lebo médiá“ a „lebo Bašternák“, i keď nedá mi nepovedať – ak by aj takéto „leboodpovede“ pribudli do prieskumu dôvodov nedôveryhodnosti justície na Slovensku, vyššie uvedené sofistikované odpovede by nemali šancu. Najmä odpoveď „lebo Bašternák“ (nedávno pre tento typ činnosti a nečinnosti štátu pochodovalo niekoľko tisíc mladých ľudí) si však v súvislosti s politicky motivovanou nedôverou v súdy zaslúži väčšiu pozornosť.

Nenáleží mi komentovať prípady, ktoré neriešim, a nevyjadrujem sa k tomu, či sú mladí ľudia naštvaní právom alebo nie. Nespochybniteľnou pravdou v súvislosti s „tlakom politiky na justíciu“ je len jedno – prípadné zametanie káuz pod koberec políciou alebo prokuratúrou s justíciou nemá absolútne nič spoločné. A vo všeobecnosti platí – ak je niekto obžalovaný a my sudcovia ho oslobodíme, takýto prípad v krajinách ovládaných dedičstvom rímskeho práva je práve dôkaz našej nezávislosti, dokladujúci, že sme schopní odolávať tlakom a slobodne na základe vykonaného dokazovania povedať „toto je názor štátu, s ktorým sa nestotožňujem“.

Nedá mi tiež nepovedať, že zo strany médií radostné (ospravedlňujem sa za tento pocit, ale neviem sa ho zbaviť) uverejnenie všeobecne dehonestujúcich slov na adresu sudcov okrem iného od pána bývalého prokurátora Serbina spôsobom „lebo Harabin“ tiež neprospieva objektivizácii názorov verejnosti na justíciu.

Som naozaj posledný v rade, kto sa ohradzuje voči právu kritizovať súdy, ale nie spôsobom „honu na čarodejnice“ z dôvodov mediálnych senzácií. Táto moja kritická výhrada voči médiám sa týka aj dolovania správ o príbuzných sudcov, ktorí uspeli v rôznych výberových konaniach, a automatické vyvodzovanie neférovosti výberového procesu. Opäť – nemusíte veriť a pripúšťam svoju „omylnosť“, ale, milá verejnosť, môžete sa prísť pozrieť, uvidíte vo výberovej komisii aj nesudcov a možno sa stotožníte s názorom, že dcéra, syn či neter sudcu boli fakt najlepší.

Otvorenosť ešte neublížila

Naďalej si myslím, že „prenikanie politiky ako veci verejnej do justície“ prostredníctvom primeranej kontroly a spolurozhodovania v rámci riadenia justície za zachovania majority sudcov v týchto procesoch má svoj zmysel. Nie s týmto má naša verejnosť problém – skôr naopak. Otvorenosť a odkrytie zákulisia ešte nikomu vo verejnom živote neuškodilo. Ak teda niekto tvrdí, že justícia sa politizuje prostredníctvom umožnenia participácie na jej kontrolných a rozhodovacích mechanizmoch zo strany verejnosti (vlády, parlamentu), považujem to za hodnotový hoax.

A argumenty typu „leboHarabin“ a „leboBašternák“ treba verejnosti lepšie odkomunikovať. Nie je to jednoduché, ale dá sa to.

Bude fajn, ak budeme mať verejnosť, ktorá rozlišuje medzi zložkami výkonnej a súdnej moci a rozumie tomu, že odkrytie prípadných zlyhaní je zárukou sily a nie slabosti systému. Verím, že sudcovia to vedia. Sila nespočíva v zakrývaní si očí a v izolácii. Ani v rezignácii.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie