Denník N

Najväčší blud, ako zachrániť ľudský život? Vyťahovať zapadnutý jazyk (mýty o prvej pomoci)

Záchranár Viliam Dobiáš. Foto – TASR
Záchranár Viliam Dobiáš. Foto – TASR

Najčastejšou chybou laikov pri poskytovaní prvej pomoci je to, že ju neposkytnú vôbec, vraví prezident červeného kríža Viliam Dobiáš.

Sú prípady, keď všemožne blízki zachraňujú 90-ročnú babičku, ktorá roky bola na posteli, ale na odpadnutého 35-ročného mladíka sa len pozerajú a čakajú na záchranku. Špecialista na urgentnú medicínu a prezident Slovenského Červeného kríža Viliam Dobiáš vyvracia mýty o prvej pomoci:

  • odpadnutému nedvíhajte nohy a nefackajte ho;
  • nevyťahujte mu jazyk;
  • pri infarkte nenúťte pacienta kašľať;
  • na popáleninu nesypte múku;
  • pri epileptickom záchvate nebráňte kŕčom;
  • krvácanie z nosa nezastavíte studenou vreckovkou na zátylku.

Viac ako 40 rokov zachraňujete ľudí, spomeniete si na svoj prvý prípad?

Na úplne prvý asi nie, ale spomínam si, že v tom čase bývala v Bratislave jedna pani s astmou, ku ktorej sa chodievalo veľmi často. Všetci ju dobre poznali. Na prvý, či druhý deň som sa k nej, síce ako skúsený anesteziológ, ale ako čerstvý doktor v záchranke, dostal aj ja. Už mala veľmi zlé žily. Keď jej bol niektorý doktor sympatický, tak si pre neho šetrila minižilku na prste. Lekárov, ktorí jej neboli sympatickí, nechávala trápiť sa s hľadaním žily na ruke.

A vy ste ako dopadli?

Zrejme tým, že som bol nový a videla ma po prvý raz, tak ma chvíľku nechala hľadať na bežných miestach a až potom mi povedala: „Tam nič nenájdeš.“ A ukázala mi prst. Záchranári mi potom hovorili, ako som zapôsobil, pretože mi ukázala svoju tajnú žilku.

Mám síce kurz prvej pomoci, ale aj tak som bola veľmi nervózna, keď som pomáhala zranenej žene v električke. Pociťuje takú nervozitu aj profesionál?

Asi nie takú ako laik. Ale tréma, pocit zodpovednosti, či hocijako to nazveme, to je prirodzené. Veď laik poskytne prvú pomoc len výnimočne a je jasné, že nervy mu pracujú. Ľudia obyčajne hovoria, že by prvú pomoc nedokázali poskytnúť, lebo by spanikárili. Pokiaľ však človek nemá žiadne znalosti z prvej pomoci a stane sa svedkom situácie, kedy ju treba poskytnúť, tak môže začať panikáriť na plný úväzok. Nič iné v tej hlave nie je. Ak má aspoň aké-také vedomosti, tak môže zapájať aj túto časť mozgu a potom na paniku ostane menej priestoru. Zažil som za tie roky toho dosť, ale keď mám nahlásené dieťa zrazené autobusom, tak tiež nesedím pokojne. Napriek tomu, že presne vieme, čo máme robiť, opakujeme si postup a pripravujeme sa na situáciu. Akonáhle však vyskočíme zo sanitky, tak sa už sústredíme len na zraneného.

Denne máte viac výjazdov. Ostávajú vám niektoré prípady v hlave aj po službe?

Na niektoré adresy zabudnem už pri tej nasledujúcej. Niektoré si však nosím v hlave do konca služby a niektoré po celý život. Bežný štandard však je, že keď prídem domov a je tam manželka, tak sa ma opýta, aká bola služba, a ja sa jej vyrozprávam. Keď máme naozaj ťažkú situáciu, tak to sa rozprávame už v sanitke pri odjazde. Hovoríme o tom, ako to vidím ja a ako záchranári. Čiže, k prvému uvoľneniu emócií dôjde už pri odchode z adresy.

V akých prípadoch sa potrebujete takto rýchlo vyrozprávať?

Psychicky najnáročnejšie sú úmrtia detí, ich resuscitácie, náhla smrť mladých ľudí, či také strašidelnejšie dopravné nehody. Napríklad tie, kde na prvý pohľad nevinný účastník dopadne veľmi zle. To sa stáva ale naozaj raz za čas.

Aké percento ľudí má absolvovaný kurz prvej pomoci?

Zo zákona každý, kto má vodičský preukaz, musel absolvovať kurz. Vieme však, ako to chodí, že kurzy majú rôznu úroveň. Kurz by mal zabrať osem vyučovacích hodín, ale sú také, čo trvajú hodinu alebo dve. Samozrejme, za plnú sumu, ale tí, čo ho absolvovali, nedostanú plnú prípravu. Niekedy ľudia povedia, že 20 eur za kurz prvej pomoci je veľa. No sú aj takí, ktorí položia na stôl päťdesiatku a povedia, že chcú potvrdenie o absolvovaní, lebo nemajú čas ísť na kurz. Každoročne učím aj novoprijatých záchranárov, ale aj medikov. Majú 18 až 20 rokov. Na prvej hodine sa opýtam, koľkí majú vodičský preukaz. Z 30 medikov zdvihne ruku 28. Koľkí absolvovali osemhodinový kurz? Polovica rúk ide dolu. A keď ukážem modely, na ktorých budú prvú pomoc nacvičovať, a opýtam sa, koľkí ich už videli, tak ostanú hore štyri ruky.

Ako často by sme si mali kurz opakovať?

Dobrá otázka, pretože ľudia si myslia, že keď na strednej škole alebo pred desiatimi, dvadsiatimi rokmi absolvovali branné cvičenie, kde bola ukážka prvej pomoci, že majú kurz za sebou. Nie je to tak. Okrem toho, každých päť rokov príde niečo nové. Na kurze sa síce niečo naučia, ale tým, že to nerobia denne, tak to zabúdajú. Praktické zručnosti si treba preto občerstviť. Odporúčanie je opakovať kurz v dvoch- až štvorročných intervaloch, stačí aj v skrátenej občerstvovacej podobe.

V čom je iná záchrana dieťaťa a dospelého?

Odborne je to síce to isté, ale je to o psychike. Pri záchrane sa jednoducho necítime tak komfortne ako pri dospelých. Každý máme deti, niektorí aj vnúčatá. Mal som to šťastie, že som robil na Kramároch, kde som uspával aj polročné trojkilové deti s ťažkými srdcovými chybami, takže keď človek prejde takouto školou, tak to má potom v teréne ľahšie. Ale tiež to veľmi prežívam. Štatistika hovorí, že resuscitácia dieťaťa vychádza záchranárovi tak raz za päť rokov. Sedí to aj v mojej praxi. Zažil som všeličo, resuscitácie detí si však pamätám všetky.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Viliam Dobiáš (1950)

Lekársku fakultu Univerzity Komenského vyštudoval v roku 1974. Začínal ako anestéziológ, od roku 1976 pôsobí ako lekár záchrannej zdravotnej služby. Je špecialistom na urgentnú medicínu. Je prezidentom Slovenskej spoločnosti urgentnej medicíny a medicíny katastrof. Od roku 2013 je aj prezidentom Slovenského Červeného kríža. Zároveň je aj vysokoškolským pedagógom. Je autorom viacerých odborných publikácií, nedávno mu vyšla kniha 5 P – Prvá pomoc pre pokročilých poskytovateľov.

Akú najčastejšiu chybu robia laici pri poskytovaní prvej pomoci?

Najčastejšia chyba je to, že prvú pomoc neposkytnú vôbec. Keď urobí laik čokoľvek, je to lepšie, ako keď neurobí nič. Ak je človek v bezvedomí a nedýcha, tak je mŕtvy. Nezačať oživovanie len preto, že sa bojím, že mu zlomím rebrá, je bohapustá výhovorka. Nie je to dôvod. Na zlomené rebrá ešte nikto nezomrel, ale na zastavenie obehu zomrie každý.

Stále sa s takým odmietaním stretávate? 

Keď operátor linky zistí, že volá svedok zastavenia krvného obehu, tak sa ho pýta, či je ochotný začať s oživovaním. Ak súhlasí, tak ho naviguje. Volá sa to telefonická asistovaná resuscitácia. Toto ako-tak funguje. Čo je však paradox, že keď zomrie 90-ročná babička, ktorá už posledných päť rokov leží na posteli a nespoznáva už ani najbližších príbuzných, tak rodina ju o dušu oživuje. A to napriek tomu, že nie je žiadna šanca na záchranu. Na druhej strane, o dve hodiny neskôr náhle zomrie 35-ročný človek a jeho rodina stojí okolo a pozerá na hodinky, kedy príde záchranka. Toto mi zatiaľ nikto nevysvetlil, prečo to tak je. To sú tiež situácie, kedy mi je ťažko. Vtedy si poviem, že by si tí ľudia naozaj zaslúžili riadne prefackať, teda obrazne povedané.

Nedávno vám vyšla o prvej pomoci aj kniha. V nej píšete, že hoci krvácanie z nosa nikdy nie je nebezpečné, vždy vyvolá veľký rozruch. Prečo to tak je?

Naozaj neviem.

Zároveň dodávate, že ochladzovanie zátylku, čo robí asi takmer každý, na zastavenie krvácania z nosa nepomáha. Ako teda tú krv zastaviť?

Krvácanie vo všeobecnosti zastavíme tlakom v rane. Ak sa porežeme, tak si to miesto zatlačíme. I keď mnohí si strčia prst pod tečúcu vodu a fascinovane sa pozerajú do výlevky na ornamenty, ktoré tečúca krv vytvára. Stačí však desať minút riadne stlačiť a krvácanie sa zastaví. Pri nose je to to isté. Stlačiť tesne nad vchodom do nosa a desať minúť bez prerušenia tlačiť.

Zachrániť život je jednoduchšie ako ho splodiť. Prednáška Viliama Dobiáša na TEDexe

Prečo si však všetci dávajú tie studené obklady na zátylok?

Tie studené obklady sú takou polopravdou, pretože platí, že ak si dáme kocku ľadu na ruku, kde nám pekne vidieť žily, tak o dve minúty to miesto zbledne a žily sa stiahnu. Tam to funguje, ale na zátylku nie, pretože cievy, ktoré vedú krv do mozgu, cez neho a potom cez nos späť do srdca, tak sú päť až sedem centimetrov hlboko. Tam teda ten chlad neprenikne. Okrem toho, mozog má vlastnú autoreguláciu prietoku. Mozog si nedovolí kvôli nejakému nosu znížiť prietok krvi a riskovať bezvedomie. Ak by sme krvácanie z nosa nezastavili tlakom, tak za pol, trištvrte hodiny sa zastaví samo. Strata krvi je pritom asi tri polievkové lyžice, čiže asi polovica mesačnej menštruácie, čo je zanedbateľné. Ľudia si však sadnú nad desaťlitrové vedro, ako keby mali stratiť všetku krv v tele.

Prečo je otras mozgu celosvetovo najviac prehliadanou diagnózou?

Ak je človek sám a spadne zo schodov či z bicykla a udrie si hlavu tak, že si spôsobí otras mozgu, tak si to nepamätá, lebo je tam spätná strata pamäti. To je typické. Nepamätá si, že si udrel hlavu. Potom sa ľudia čudujú, že po troch, piatich, pätnástich rokoch im vznikne poúrazová epilepsia. A to už je dosť obmedzujúce ochorenie. Pritom by stačilo mať na bicykli či pri lyžovaní prilbu.

Pády bývajú časté pri deťoch. Treba s nimi hneď utekať do nemocnice?

Lebka dieťaťa vydrží viac ako lebka starého človeka. Ak dieťa začne po páde hneď plakať, tak to je v pohode. Ak bolo chvíľu ticho, dieťa sledujeme. Určite nám samo nepovie, že ho bolí hlava. Ale rodič, ktorý ho pozná, vidí, či sa normálne hrá, pýta si jesť a piť. Potom to otras mozgu nie je. Ak by tam otras mozgu bol, dieťa by po minúte, dvoch prestalo plakať a bolo by tiché. Prípadne by začalo vracať. Nehrá sa, je plačlivé a chce sa len túliť. Na základe takejto zmeny správania rodičia zistia, že to nie je v poriadku a treba ísť na vyšetrenie.

Čiže, ak napríklad trvá aj desať sekúnd, kým začne po páde plakať, tak by mali rodičia spozornieť?

Mali by ho sledovať. Ak aj zavolajú nás, tak prídeme do desiatich minút a za ten čas už vedia povedať, či je iné alebo nie. Netreba sa však hneď plašiť.

Platí, že ak padne z výšky, ktorá je menšia, ako je ono samo, tak sa zvyčajne nič vážne nestane?

Áno, je vyššia pravdepodobnosť skrytého poranenia vtedy, keď je to pád z väčšej výšky, ako je výška tela.

Už sme spomenuli mýtus pri krvácaní z nosa. Ako vznikol ten, že pri odpadnutí treba zdvíhať nohy?

Bežná mdloba je po tom, ako niekto málo spal, neraňajkoval, nepil, alebo pri odbere krvi, či po dlhom státí. Vtedy človek odpadne a vlastne sa vystrie do viac-menej vodorovnej polohy. Ak by s ním nikto nič nerobil, o desať, pätnásť sekúnd sa začne preberať, otvorí oči a uvedomí si spätne, že sa začal potiť a bolo mu zle. Uvedomí si príznaky, len rýchlo nezareagoval, napríklad nečupol si, aby neodpadol. Ide vlastne o krátkodobé relatívne nedokrvenie mozgu. Tým, že sa človek vystrie do vodorovnej polohy, tak sa mu vlastne zase vráti krv do mozgu. Takže, ak sa zdvihnú nohy, tak je predstava, že sa krv rýchlejšie dostane do mozgu. Ja však hovorím, že ak je to bežná mdloba, tak sa preberie za pätnásť sekúnd. Ak mu zdvihneme nohy, tak za dvanásť.

Netreba teda pomáhať vôbec, alebo čo robiť, keď niekto odpadne?

V prvom rade zistiť zatrasením alebo oslovením, či je naozaj v bezvedomí. Potom treba zistiť, či dýcha. Mdloba môže byť totiž aj prejavom zastavenia krvného obehu a tam je zdvíhanie nôh naozaj zbytočná strata času. Ak zistím, že je v bezvedomí a dýcha, tak ho stačí pozorovať. Ak však nedýcha, treba okamžite začať oživovať. Ak je to bežná mdloba, tak kým zistím, že je v bezvedomí, tak už sa začne preberať sám. Nehovoriac o tom, že ak začneme dvíhať nohy starej panej, ktorá berie lieky proti vysokému tlaku a ten sa jej zrazu znížil, tak sa nám preberie okamžite z tej hrôzy, že sa jej chce niekto pozrieť pod sukňu.

A čo si myslíte o prefackávaní ľudí v bezvedomí, aby sa prebrali?

Ako hovorieval Július Satinský: „Šľak ma ide trafiť“. Ľudia majú zafixované, že bezvedomie sa dá zisťovať bolestivým podnetom. Bezvedomie je v 80 percentách prípadov spojených s alkoholom. Ak začnem človeka pod vplyvom alkoholu prefackávať, tak si povie, že niekto ho bije. Zrazu sa z tichého a pokojného ležiaceho stane agresívny človek, ktorý sa začne brániť. Keď ho však chytíme za plece a zatrasieme ním, tak pootvorí oko, a to stačí. Facky neznášam, je to nezmysel a nič sa nimi nedosiahne, len sa môže zhoršiť situácia.

Ako zabezpečiť pri epileptickom záchvate, aby si tento človek neublížil? Hovorieva sa, že treba zabrániť tomu, aby si dohrýzol jazyk.

Za štyridsaťtri rokov praxe som nevidel také pohryznutie jazyka, ktoré by bolo potrebné chirurgicky ošetriť. Vyplýva to z anatómie, že ani pri vedomí nedokážeme pri vyplazenom jazyku zavrieť ústa. Každý z nás si pri jedení zahryzol do konca jazyka. Slzy nám vyhŕknu do diaľky desiatich centimetrov, šialene to zabolí, ale nikdy to nekrváca. Takže, dohryzený jazyk je ďalší mýtus.

Ako teda pomôcť?

Epileptický záchvat vždy začína kŕčom v ústach a až potom postupuje. Odporúča sa zabrániť pádu na zem, ale to je také rýchle, že to ani človek nestihne. Keď už ho začne triasť, treba chytiť hlavu, aby si ju neobúchal o betón. Netreba však brániť kŕčom. Keď rukou udiera do radiátora alebo nejakého nábytku, tak ho o kúsok odtiahnem. Dôležité však je, že keď kŕče prestanú a človek sa začne preberať, treba mu zabrániť, aby napríklad dezorientovaný nevybehol na schody, pod auto, nepomýlil si okno s dverami. Nemusí ležať, môže chodiť, ale treba dávať pozor, nech si neurobí zle.

Samostatnou skupinou zranení sú zlomeniny. Aké najčastejšie chyby pri nich robia laici?

Nestretávam sa často, že by okoloidúci poskytovali vôbec nejakú pomoc. Ak sú to príbuzní, čakajú okolo. Ak cudzí, tak zavolajú na tiesňovú linku a odídu preč. Niekedy sa ani nezastavia, idúcky okolo zatelefonujú. Nevedia potom ani spätne povedať, či je vôbec ešte pri vedomí. Vlastne, niekedy ľudia neposkytnú prvú pomoc a ani nemôžu mať z toho výčitky svedomia, lebo vôbec nevedia, čo sa s tým človekom stalo a či vôbec žije. Možno keby vedeli, že ten, okolo koho prešli, v noci zomrel a nemusel, keby mu pomohli, tak by sa inak správali.

Skúsme však poradiť tomu, kto sa pristaví pri zranenom.

Laik väčšinou nezistí, či ide o zlomeninu. Samozrejme, to neplatí, ak je kosť ohnutá do pravého uhla, ale to nemusí byť vždy. Spoľahlivé známky toho, ako laik urobí diagnózu, však sú: úrazový mechanizmus, teda vedieť, či došlo k pádu, násiliu, úderu, kopnutiu. Náhla bolesť po úraze. A narušenie funkcie tej konkrétnej časti tela. Napríklad niekto nemôže hýbať rukou v lakti alebo ak áno, tak za cenu veľkej bolesti. Treba to brať ako zlomeninu, hoci to môže byť udretý sval, vykĺbenie, podvrátenie. Zlomenina je najhoršia alternatíva, tak ruku znehybním. Až röntgen potom zistí, či je naozaj lakeť zlomený.

Ak je vážne zranenie, hýbať alebo nehýbať pacientom?

Odporúča sa nehýbať, ak je však v bezprostrednom ohrození života alebo sa nachádza v takom priestore, kde mu neviem poskytnúť prvú pomoc, tak hýbať. Tie stavy ohrozenia života sú zastavenie dýchania, krvného obehu, veľké vonkajšie krvácanie, bezvedomie a šok. Pri týchto stavoch musím poskytnúť prvú pomoc v priebehu niekoľkých desiatok sekúnd. Platí to, aj keď môže mať iné zranenia. Ak niekto spadne v malej kúpeľni, odpadne a ostane všelijako pokrčený, nedokážem mu pomôcť. Musím ho vyniesť do haly či kuchyne, kde už môžem okolo neho chodiť. To isté v aute.

Ľudia sa v takýchto prípadoch boja, že poškodia chrbticu či miechu.

Chrbtica sa láme pri páde z výšky desiatich metrov alebo pri náraze auta do pevnej prekážky pri rýchlosti 80 kilometrov za hodinu. Znamená to, že keď budem niekoho vyťahovať z auta, nevyviniem takú silu, aby som mu niečo spravil s chrbticou. Ak niečo má mať s chrbticou a miechou, tak už to má v tom momente. Ak je v bezvedomí, tak nie je ohrozený tým, že má zlomený stavec, ale tým, že mu môže zatiecť žalúdočný obsah a zadusí sa. Samozrejme, že ho nebudem ťahať za nohu. V kurzoch prvej pomoci sa nacvičuje, ako to robiť čo najšetrnejšie.

Keď sme sa doma popálili, stará mama nám hneď dávala na ranu maslo, prípadne múku. Vy píšete, že to nefunguje. Prečo?

Ak sa dotknem prstom žehličky, po sekunde ho stiahnem. Špička prsta sa mi teda neohreje na 250 stupňov, ako má žehlička, ale len na 80. Aj to je však trikrát viac, ako je teplota okolitých tkanív. Náš povrch tela má totiž len okolo 26-27 stupňov. Tá popálená časť teda ohrieva aj okolité tkanivá, popálenina sa šíri do šírky aj do hĺbky, a to až kým sa tie teploty nevyrovnajú. To môže trvať aj dvadsať minút. Keď to však ihneď ochladím pod vodou, tak sa to prestane šíriť po dvoch minútach. Rozsah toho popálenia bude teda menší. Maslo, múka, olej, vajcia, mlieko, smotana čo všetko ľudia zvyknú dávať, neochladí tak efektívne ako studená voda z vodovodu. Môžem si to posypávať hladkou, polohrubou aj hrubou múkou, ale popálenina sa bude šíriť ďalej.

Stretli ste sa už s tým, že aj pri väčších popáleninách by takto ľudia zasahovali? Napríklad, že by na zápästie ruky sypali múku?

Ale to nie je veľká popálenina. Veľká popálenina je na polovici tela. Takže to už nesypú múku, ale ani neochladzujú vodou, lebo sa boja.

Ako je to s infarktom? Pomôže kašľanie, čo je tiež známa rada laikov?

Je to tiež polopravda. Pri oživovaní stláčaním hrudníka zvyšujem tlak v hrudníku a ten tlak stláča srdce a z neho ide krv do krvného obehu. Pri silnom kašľaní tiež zvyšujem tlak v hrudníku. Takže teoreticky, ak sa mi zastaví srdce a ja budem silno kašľať asi jedenapolkrát za sekundu, tak by som sa sám resuscitoval. Nejaký čas by to asi fungovalo. Problém však je, že ak mám bolesť na hrudníku a ďalšie typické príznaky infarktu, tak čo? Začnem kašľať? A ako dlho to vydržím? Sú prípady, keď sa ani srdce nezastaví. Ako mám teda vedieť, že mám kašľať? Okrem toho, keď sa srdce zastaví, tak ja to necítim, lebo to nebolí. O desať až pätnásť sekúnd však upadnem do bezvedomia. Nestihnem teda vôbec začať kašľať. Pomohlo by to teda, ak by bol pacient monitorovaný a on by vedel, ako silno má kašľať, a niekto by mu povedal, kedy má začať.

Aký ďalší najväčší blud ste ešte počuli v súvislosti so záchranou života?

Klasikou je vyťahovanie zapadnutého jazyka. Zapadnutie jazyka je len terminologická skratka na nepriechodné cesty pri ochabnutí svalstva. Správny postup teda nie je vyťahovať jazyk, ale zakloniť hlavu, čím sa napnú svaly a spriechodnia dýchacie cesty. Vyťahovanie jazyka nemá žiaden zmysel. Pokiaľ je to bežná mdloba, tak sa človek začne preberať na to, že mu strkáme prsty do úst. Keď je zastavenie krvného obehu, tak vyťahovanie jazyka je strata času, treba začať stláčať hrudník.

Ľahký trik, ako zakloniť hlavu a spriechodniť dýchacie cesty. Foto N – Vladimír Šimíček

Naopak, aké staré rady fungujú a možno aj vy ich využívate?

V akútnej medicíne sa o nich asi nedá vôbec hovoriť. Ale napríklad cibuľa priložená na uštipnutie včelou či osou. Nerieši to alergickú reakciu, lebo akonáhle ma včela pichne, tak sa tomu nedá zabrániť. Ale cibuľa, obklad z vína, či octu môže zmierniť lokálnu reakciu. To začervenanie bude napríklad menšie. Rovnako aj rôzne bylinky a čaje z nich pomáhajú. Nenahradia však klasickú liečbu. Ak sa vrátim k deťom, tak keď padne, mama mu to pofúka a hladí. Nezdá sa to, ale je to liečba proti bolesti.

V akom zmysle?

Bola za to udelená aj Nobelova cena v 60. rokoch minulého storočia. Je to takzvaná bránková teória bolesti. Keď máme silný bolestivý podnet, tak to ide z miesta bolesti cez miechu až do mozgu. Keď sa to tam dostane, tak vnímame bolesť. Táto teória hovorí, že sú ako keby dvierka v mieche. Keď prichádza veľa drobných impulzov, ktoré nie sú bolestivé, ale je ich veľa, tak obsadia tie dvierka, lebo všetky sa na ne tlačia. Ten silný bolestivý podnet nemôže prejsť, pretože dvierka sú upchaté tými menšími. Vyzerá to smiešne, ale vlastne to fúkanie a hladkanie pôsobí analgeticky.

Zaujalo ma, že v knihe sa venujete situáciám aj po bombových útokoch. Čo bolo dôvodom tejto pasáže? Útoky v neďalekom zahraničí?

Zatiaľ to vyzerá odtrhnuté od reality, ale nie je to až také nereálne. Ľudia chodia na dovolenky aj do oblastí, kde už sa stali aj bombové útoky. Spomínam v knihe aj, čo robiť, ak sa vyskytne nejaký šialený strelec. Ani ten u nás dlho nebol a už sme ho zažili.

Aké prípady z praxe nemáte rád?

Osobne ma veľmi zaťažujú pacienti, ktorým dohromady vlastne nič nie je.

Prečo si volajú potom záchranku?

Väčšinou majú nejaké chronické ochorenie ako vysoký tlak, cukrovku či ischemickú chorobu srdca, čo má vlastne každý po päťdesiatke, len nie všetci o tom vedia. S týmito ochoreniami sú spojené isté obmedzenia, ale pri ich dodržiavaní sa dá dožiť vysokého veku. Mnohí ľudia, dokonca mám pocit, že väčšina, si nechcú pripustiť, že majú nejaké doživotné ochorenie. Na 80 percent si ho pritom často spôsobili sami nesprávnym prístupom k životu. A potom sú ako malé deti, pre ktoré je prirodzené, že keď spadnú, tak utekajú za mamou, aby im to pofúkala a pohladkala. Každú boliestku, ktorá je však prirodzená pre ich typ ochorenia, musia odkomunikovať a mnohí tak, že si zavolajú nás.

Čo potom s nimi?

Žiadajú, aby som im pomohol. Pokiaľ nebudú ochotní akceptovať tie malé obmedzenia a zmenu spôsobu života, aby oddialili zhoršovanie príznakov svojej choroby, tak sa im pomôcť nedá. Viem im pomôcť na hodinu či dve, keď im dám liek na zníženie tlaku alebo upokojenie, aby problémy znášali lepšie. Je to však len na chvíľku. Rád by som bol zázračný doktor, zdvihol ruky, pokropil ich svätenou vodou a oni by boli zdraví, tak to však nie je. Na jednej strane ma to frustruje, ale na druhej si uvedomujem, že si oni sami musia pomôcť. A keď je ich aj niekoľko za službu, tak sú to pre mňa také opakované ministresy.

„Vrčíte“ na takých pacientov?

Pri príchode určite nie. Hoci väčšinou vieme, o akého pacienta ide, od začiatku sa snažím pristupovať nezaujato, pretože nie je nič horšie, ako dopredu odsúdiť niekoho preto, že si vymýšľa. On si síce môže stokrát vymýšľať, ale práve na ten stoprvý raz to môže byť vážne a môže sa stať, že niečo prehliadnem. Ak som u nejakého pacienta aj po tretí raz v týždni, tak k nemu pristupujem, ako keby som ho videl po prvýkrát. Pri odchode jemu alebo príbuzným však poviem, že toto nie je prípad na záchranku. Poradím mu, že ak sa to nabudúce stane, nech vyženie z bytu všetkých, čo ho iritujú a minimálne na hodinu nech si sadne do zatemnenej miestnosti bez zapnutého televízora či rádia a nech oddychuje. Snažím sa teda robiť osvetu, je to však ako hádzať hrach na stenu.

Ak už hovoríte o tej osvete, tak sa mi zdá, že u nás chýbajú napríklad videá s hrozivým obsahom, ktoré reálne ukazujú napríklad dôsledky esemeskovania či telefonovania v aute. Prečo ich nemáme?

Česi pri dopravných nehodách vysielajú naozaj až krváky. U nás máme aj takéto videá, nie sú však také známe. Ako keby boli naši ľudia k sebe falošne dobrí. Na jednej strane, všetci na seba nadávajú a nikoho si nevážia, a to sa týka od suseda až po vrcholovú politiku, no na druhej strane chcú byť veľmi ohľaduplní. Hovoria, že nemôžu byť takí drsní a ukazovať také videá. Zároveň si večer pustia vraždy a krváky v televízii. Ak zbadajú bezdomovca sedieť na lavičke, ktorému nič nechýba, zavolajú k nemu záchranku, pretože sa môže podchladiť. Keby sa ho však ten okoloidúci opýtal, tak zistí, že žiadnu pomoc nepotrebuje. Ak zavolá záchranku, tak ho to nič nestojí. Ak by tomu bezdomovcovi kúpil bagetu či liter vína, pomohol by omnoho viac.

Vo svojej novej knihe píšete, že často si volajú záchranku aj ľudia, ktorí si pichnú triesku do prsta. S akými inými banalitami ste sa stretli?

Áno, to je prípad, keď by si dokázali ľudia hravo pomôcť aj sami. Neuvedomujú si, že raz sa im to vráti. Dnes obsadia záchranku nejakou banalitou, ktorú vôbec nemusí lekár vidieť, no k vážnejšiemu prípadu potom musí ísť vzdialenejšia sanitka. Ak s banalitou zaťažujem na urgentnom príjme, tak sebecky mám síce dobrý pocit, ale ľudia vážnejšie chorí sa potom dostanú dnu o polhodinu, či hodinu neskôr. A o rok sa mi môže stať, že ja budem v bolestiach čakať na ošetrenie, zatiaľ čo vnútri v ambulancii bude niekto so zapichnutou trieskou.

Volajú častejšie ľudia kvôli takýmto banalitám alebo prevažujú vážne prípady?

Vážnych je asi jeden z desiatich až dvadsiatich. Tým, že nefungujú urgentné príjmy tak, ako fungujú v zahraničí, tak často si ľudia volajú záchranku aj kvôli doprave. Nevedia sa jednoducho inak dopraviť na urgentný príjem. Asi 20 percent volaní je pre zvýšený tlak, no 90 percent z toho sú len psychické problémy. Pomohlo by im, keby ostali v byte sami v tichu a oddýchli si. Alebo zavolá pani, že má zvýšený tlak a bolí ju hlava. Keď sa jej opýtam, či je to po prvý raz, tak povie, že ju bolieva asi trikrát do týždňa. Vtedy jej pomáha Ibalgin. Prečo si ho dnes nedala? Zabudla. A toto je výjazd záchranky. Potom mávame často sťažené dýchanie. To môže byť pri zlyhávaní srdca, keď treba okamžite pomôcť. Môže to byť ale aj 18-ročná dievčina, ktorá sa rozišla s priateľom. Je jej smutno a stíska ju v hrdle a má pocit, že sa nemôže dobre nadýchnuť.

To sú naozaj reálne prípady, ktoré ste zažili?

Nie že som zažil. To zažívame v každej službe. Ráno nás zavolajú kvôli 80-ročnému pánovi, ktorého našla manželka v bezvedomí. Je osem hodín, ja však viem, že on zomrel pred štyrmi hodinami, takže jej všetko vysvetlím. O dve hodiny ideme na tú istú adresu. Stará pani obklopená rodinou vyzerá tak, že vôbec nevníma. Jeden cez druhého nám vysvetľujú, že mama je veľmi smutná. Hovorím, že je to logické, keď jej ráno zomrel manžel. „Čo ale máme robiť?“ Vysvetlím, že bude smutná už do konca života, pretože prišla o muža, a poradím, že ak bude veľmi zle, nech idú za obvodným lekárom, aby jej predpísal nejaké lieky na upokojenie. A v tom rodina povie, že jej dali Lexaurin. Pochválim ich, ale napriek tomu sa opýtajú, čo s ňou ešte majú robiť. To naozaj nevedia ľudia pochopiť, že je normálne, že ak niekomu zomrie po 50 rokoch spoločného života manžel, tak je smutný? Ak ideme niekde skonštatovať úmrtie, tak už nám je jasné, že v každom druhom či treťom prípade pôjdeme do tej rodiny čoskoro znova k príbuzným. A nemusia to byť len starí ľudia.

Teraz najčítanejšie