štvrtok

Najväčší blud ako zachrániť ľudský život? Vyťahovať zapadnutý jazyk (mýty o prvej pomoci)

Najčastejšou chybou laikov pri poskytovaní prvej pomoci je to, že ju neposkytnú vôbec, vraví prezident červeného kríža Viliam Dobiáš.

Záchranár Viliam Dobiáš. Foto – TASR

Sú prípady, keď všemožne blízki zachraňujú 90-ročnú babičku, ktorá roky bola na posteli, ale na odpadnutého 35-ročného mladíka sa len pozerajú a čakajú na záchranku. Špecialista na urgentnú medicínu a prezident Slovenského Červeného kríža Viliam Dobiáš vyvracia mýty o prvej pomoci:

  • odpadnutému nedvíhajte nohy a nefackajte ho;
  • nevyťahujte mu jazyk;
  • pri infarkte nenúťte pacienta kašľať;
  • na popáleninu nesypte múku;
  • pri epileptickom záchvate nebráňte kŕčom;
  • krvácanie z nosa nezastavíte studenou vreckovkou na zátylku.

Viac ako 40 rokov zachraňujete ľudí, spomeniete si na svoj prvý prípad?

Na úplne prvý asi nie, ale spomínam si, že v tom čase bývala v Bratislave jedna pani s astmou, ku ktorej sa chodievalo veľmi často. Všetci ju dobre poznali. Na prvý, či druhý deň som sa k nej, síce ako skúsený anesteziológ, ale ako čerstvý doktor v záchranke, dostal aj ja. Už mala veľmi zlé žily. Keď jej bol niektorý doktor sympatický, tak si pre neho šetrila minižilku na prste. Lekárov, ktorí jej neboli sympatickí, nechávala trápiť sa s hľadaním žily na ruke.

A vy ste ako dopadli?

Zrejme tým, že som bol nový a videla ma po prvý raz, tak ma chvíľku nechala hľadať na bežných miestach a až potom mi povedala: „Tam nič nenájdeš.“ A ukázala mi prst. Záchranári mi potom hovorili, ako som zapôsobil, pretože mi ukázala svoju tajnú žilku.

Mám síce kurz prvej pomoci, ale aj tak som bola veľmi nervózna, keď som pomáhala zranenej žene v električke. Pociťuje takú nervozitu aj profesionál?

Asi nie takú ako laik. Ale tréma, pocit zodpovednosti, či hocijako to nazveme, to je prirodzené. Veď laik poskytne prvú pomoc len výnimočne a je jasné, že nervy mu pracujú. Ľudia obyčajne hovoria, že by prvú pomoc nedokázali poskytnúť, lebo by spanikárili. Pokiaľ však človek nemá žiadne znalosti z prvej pomoci a stane sa svedkom situácie, kedy ju treba poskytnúť, tak môže začať panikáriť na plný úväzok. Nič iné v tej hlave nie je. Ak má aspoň aké-také vedomosti, tak môže zapájať aj túto časť mozgu a potom na paniku ostane menej priestoru. Zažil som za tie roky toho dosť, ale keď mám nahlásené dieťa zrazené autobusom, tak tiež nesedím pokojne. Napriek tomu, že presne vieme, čo máme robiť, opakujeme si postup a pripravujeme sa na situáciu. Akonáhle však vyskočíme zo sanitky, tak sa už sústredíme len na zraneného.

Denne máte viac výjazdov. Ostávajú vám niektoré prípady v hlave aj po službe?

Na niektoré adresy zabudnem už pri tej nasledujúcej. Niektoré si však nosím v hlave do konca služby a niektoré po celý život. Bežný štandard však je, že keď prídem domov a je tam manželka, tak sa ma opýta, aká bola služba, a ja sa jej vyrozprávam. Keď máme naozaj ťažkú situáciu, tak to sa rozprávame už v sanitke pri odjazde. Hovoríme o tom, ako to vidím ja a ako záchranári. Čiže, k prvému uvoľneniu emócií dôjde už pri odchode z adresy.

V akých prípadoch sa potrebujete takto rýchlo vyrozprávať?

Psychicky najnáročnejšie sú úmrtia detí, ich resuscitácie, náhla smrť mladých ľudí, či také strašidelnejšie dopravné nehody. Napríklad tie, kde na prvý pohľad nevinný účastník dopadne veľmi zle. To sa stáva ale naozaj raz za čas.

Aké percento ľudí má absolvovaný kurz prvej pomoci?

Zo zákona každý, kto má vodičský preukaz, musel absolvovať kurz. Vieme však, ako to chodí, že kurzy majú rôznu úroveň. Kurz by mal zabrať osem vyučovacích hodín, ale sú také, čo trvajú hodinu alebo dve. Samozrejme, za plnú sumu, ale tí, čo ho absolvovali, nedostanú plnú prípravu. Niekedy ľudia povedia, že 20 eur za kurz prvej pomoci je veľa. No sú aj takí, ktorí položia na stôl päťdesiatku a povedia, že chcú potvrdenie o absolvovaní, lebo nemajú čas ísť na kurz. Každoročne učím aj novoprijatých záchranárov, ale aj medikov. Majú 18 až 20 rokov. Na prvej hodine sa opýtam, koľkí majú vodičský preukaz. Z 30 medikov zdvihne ruku 28. Koľkí absolvovali osemhodinový kurz? Polovica rúk ide dolu. A keď ukážem modely, na ktorých budú prvú pomoc nacvičovať, a opýtam sa, koľkí ich už videli, tak ostanú hore štyri ruky.

Ako často by sme si mali kurz opakovať?

Dobrá otázka, pretože ľudia si myslia, že keď na strednej škole alebo pred desiatimi, dvadsiatimi rokmi absolvovali branné cvičenie, kde bola ukážka prvej pomoci, že majú kurz za sebou. Nie je to tak. Okrem toho, každých päť rokov príde niečo nové. Na kurze sa síce niečo naučia, ale tým, že to nerobia denne, tak to zabúdajú. Praktické zručnosti si treba preto občerstviť. Odporúčanie je opakovať kurz v dvoch- až štvorročných intervaloch, stačí aj v skrátenej občerstvovacej podobe.

V čom je iná záchrana dieťaťa a dospelého?

Odborne

Dnes je váš šťastný deň!

Tento článok je normálne zamknutý, ale vy si ho môžete prečítať zadarmo po overení vášho emailu. Nebojte sa, váš email nikdy nepredáme inej firme.

Alebo môžete

Dnes na DenníkN.sk

Prémiový článok e-mailom
raz týždenne zadarmo!

Najčítanejšie

| |

Už viac ako 88714 z vás dostáva správy e-mailom