Trumpovi voliči chcú rešpekt. Tak im ho dajme

Po voľbách sa šokovaní oponenti Donalda Trumpa rozdelili na dva tábory. Prvá skupina sa chcela zamerať na porozumenie a pochopenie nespokojných bielych voličov z robotníckej a z nižšej strednej triedy, ktorí dopriali Trumpovi jeho víťazstvo. Druhá skupina sa chcela zamerať na odpor voči Trumpovi a ich riešením toho, že Demokratická strana týchto voličov stratila, v zásade bolo, že treba počkať na to, kým vymrú.

Ako ste si asi tipli, moje sympatie majú skôr ľudia, ktorí chcú týchto voličov osloviť, než tí, ktorí chcú počkať, kým zomrú. O stratégii poraziť oponenta demografickými prostriedkami sa viac hovorí, než by v skutočnosti fungovala, ako vedia ľudia, ktorí sledujú izraelsko-palestínske vyjednávania, politiku v Severnom Írsku, ale vlastne aj posledné americké voľby. Nakoniec, ide o ľudí, ktorí sú naši spoluobčania, a nie je preto zdravé – tak z občianskeho, ako aj z emocionálneho hľadiska – snívať o smrti miliónov Američanov.

Čo chcú tí v zadnom rade?

Lenže debata stále pokračuje a týka sa tých istých skupín ľudí: kozmopolitných absolventov elitných škôl, ktorí sú napojení na centrá moci, ako aj tých, ktorí stoja mimo tohto privilegovaného okruhu. Aj témy sa do veľkej miery opakujú: klesajúce ekonomické možnosti, sociálny úpadok a rešpekt, ktorého sa týmto ľuďom podľa ich vlastných slov od elít nedostáva.

Ale čo vôbec znamená rešpekt? pýta sa Adam Ozimek na stránke forbes.com. Nesúhlasiac s Chrisom Arnadem, ktorý rozlišuje „deti z predného radu“ a „deti zo zadného radu“, píše:„Dlho som tlačil na Chrisa, aby mi povedal, čo presne to chcú deti zo zadného radu od demokratov a od detí z predného radu, ale jediné, čo som z neho dostal, bolo slovo rešpekt. Lenže rešpekt nie je politika… Je to teda rétorika, ktorú chcú deti zo zadného radu? Pretože ospevovanie robotníckej triedy a štátov v oblasti takzvaného hrdzavého pásu je na oboch stranách politického spektra celkom populárne.“

O niekoľko odsekov ďalej Ozimek píše: „Tipujem, že preto vyzerám ako hlupák z predného radu, ale v skutočnosti kladiem dôraz na ekonomický rast v rozvíjajúcich sa krajinách, ktoré značne získali napríklad na tom, že sa u nich vyrábajú iPody. Detí zo zadného radu mi je ľúto, ale možno sa pre svoj tradičný pohľad veľmi nestarajú o blahobyt ľudí v rozvíjajúcich sa krajinách, ktorí sú omnoho chudobnejší ako oni. Ale tak sa to stalo.“

Ale sme úžasní!

Povedala by som, že toto je zhruba základný prístup detí z predného radu. Akí sme to len úžasní a osvietení ľudia, akí odlišní sme od tých rasistických reakcionárov, ktorí sa ani len nezaujímajú o ľudí v zahraničí! Aké šťastie, že sme šikovnejší, múdrejší a morálnejší než tí vidlácki lúzri! Už nás nikto nemôže žiadať, aby sme venovali pozornosť týmto budúcim morlokom, tak ako nikto nemôže žiadať od rodiča, aby nechal rodinný minivan šoférovať päťročné dieťa.

Áno, áno, teraz preháňam a vkladám Ozimekovi do úst niečo, čo nepovedal. Jeho názor preto vyznieva omnoho horšie, než aký v skutočnosti je, a on vyznieva o dosť nechutnejšie, len preto, aby som ja vyzerala lepšie. Lenže to je to, čo Adam robí svojim oponentom.

Zhodou okolností si myslím, že Adam je odborník a úžasný ekonóm, takže to nie je to, čo chcem v skutočnosti povedať. Chcem s ním nesúhlasiť, ale bez toho, aby som mu prejavovala neúctu. Uvidíme, či túto diskusiu môžeme naformátovať tak, aby to ani jednej strane neprišlo neúctivé.

Začnem tým, že preformulujem Adamovo silné tvrdenie. Obchod so zvyškom sveta umožnil americkým konzumentom kupovať si množstvo vecí oveľa lacnejšie než, povedzme v 70. rokoch. Nejde len o elektroniku, ale aj základné veci ako oblečenie či nábytok. Pre konzumentov to predstavuje zásadné zlepšenie kvality života. A tieto zmeny tiež znamenali, že došlo k masívnemu zlepšeniu kvality života v rozvíjajúcom sa svete. Tamojší obyvatelia sú ľudské bytosti a majú morálnu hodnotu. Mali by sme sa starať o veci, ktoré im umožnia lepší život.

Takisto by sme nemali za všetky chyby, ktoré vidíme v Amerike, viniť obchod či imigráciu. Obchod nemôže za epidémiu užívania opiátov a imigrácia nenesie primárnu zodpovednosť za ekonomické straty, pre ktoré trpia bývalí pracovníci v priemysle. Veď úpadok hrdzavého pásu začal tým, že sa fabriky sťahovali na juh USA a nie do Číny.

Tento úpadok zrýchlila technológia a automatizácia dnes v obchode robí to, čo predtým urobila vo výrobe. Kritici voľného obchodu a imigrácie príliš rýchlo prišili všetku vinu cudzincom, i keď tieto vplyvy tvoria len relatívne malú časť problémov, čo ich kvária. Lenže obchod a imigračná politika vyzerajú ako niečo, čo sa dá napraviť, kým obviňovať internet za to, že robí zle tradičným predajcom, ide o dosť ťažšie.

Niekoho to stojí viac

Ale teraz sa pozrime na druhú stranu a použime pri tom rovnako láskavý jazyk. Druhá strana sa tak môže spýtať Adama: Nakoľko sa vlastne staráš o tých ľudí v rozvíjajúcich sa krajinách? Dal si im svoje veci a príjem tak, aby si bol na rovnakej úrovni ako africkí roľníci? Nie? Samozrejme, že nie, pretože tak, ako takmer každý iný, sa o vzdialených ľudí, ktorých si nikdy nestretol, nestaráš toľko ako o ľudí, ktorí sú ti blízki. Áno, staráš sa, ale tvoja starosť je obmedzená. A kým nedáš veľkú časť svojho platu charite, ktorá pôsobí v rozvíjajúcom sa svete (pokiaľ ho poznám, Adam to možno robí, ale väčšina ľudí určite nie), tak je jasné, že tvoja starosť je obmedzená na veci, z ktorých nízkych cien zhodou okolností profituješ. Alebo ťa prinajmenšom táto starosť stojí veľmi málo. Veď každý je šťastný, keď pomáha iným a osobne ho to veľa nestojí.

Ale obchod a imigrácia nevyjde každého tak lacno. z týchto vecí najviac profitujú kozmopolitní ľudia, ktorí si užívajú cestovanie po celom svete (a majú profesné či osobné prostriedky robiť tak vo veľkom), ktorí si môžu dovoliť najať deťom opatrovateľky a záhradníkov, ktorí robia veci, čo si všetci ostatní robia sami. Sú to ľudia, ktorí ochutnávajú zvláštne cudzokrajné jedlá, ktorí s imigrantmi priamo nesúťažia o pracovné miesta, pretože ich práca je skôr intelektuálna alebo je závislá od sociálneho kapitálu a je ju ťažké presunúť inam alebo nahradiť automatom. Imigrácia a obchod sú horšie pre ľudí, ktorí súťažia s prisťahovalcami, majú skôr manuálnu prácu a ktorí dávajú prednosť svojej komunite a miestu pred novinkami.

Skôr práca ako konzum

Elity sú pre svoju pozíciu náchylné zaujímať morálne nadradené pózy a prehliadajú fakt, že je vždy ľahšie byť na strane zvyšovania blahobytu tých, ktorí nemajú, keď vás toto zvyšovanie nič nestojí. Myslím si však, že to nie je jediná vec, ktorú prehliadajú.

Často sa totiž zdá, že nevenujú pozornosť faktu, že ľudia sa viac starajú o svoju rolu človeka, ktorý niečo robí, než o rolu konzumenta. Ak sa vám stane, že sa váš relatívne vysoký status a istota pracovného miesta zmenia na nižší status a menej platenú a neistejšiu prácu, psychologický stres, ktorý máte z obáv o budúcnosť a z pocitu, že ste stratili pôdu pod nohami, môže ľahko prebiť psychologický prínos lacnejších tovarov.

Ale elity tiež podceňujú hodnotu špecifických miest a komunít, aspoň tých miest a komunít, ktoré ležia v ich vlastnej krajine. (Veľa ľudí, hoci nie všetci globalisti, sa vysmieva tvrdému lokalizmu vo svojej krajine, kým v rozvíjajúcom sa svete ho ospravedlňujú, či dokonca vyzdvihujú.)

Keď opomeniete tieto dôvody, čo ide ľahko, keď im nemusíte čeliť, tak vám ako vysvetlenie zostanú len rasizmus a veta, že sa títo ľudia „jednoducho nestarajú o ľudí, ktorí žijú na iných miestach“. Niekedy sú to správne vysvetlenia, ale nie sú to všetky vysvetlenia. Sú neobyčajne splošťujúce.

Úcta k blížnemu

Takže prečo si ľudia vyžadujú rešpekt a ako vlastne vyzerá? Vyzerá ako úcta k blížnemu. Nemusí nevyhnutne znamenať súhlas, ale jednoducho to, že sa správam k iným tak, že sú hodní toho, aby som ich brala vážne, nekarikovala ich a nevylučovala ich zo spoločnosti.

Bude to stačiť na to, aby sa vyriešili hlboké rozpory, ktoré Ameriku rozdeľujú, alebo sa bude politická atmosféra v krajine ešte viac zhoršovať? Asi nič z toho, ale dôvod, prečo niekomu ukázať rešpekt, nie je, že je to najefektívnejšie politické riešenie, ale to, že je najlacnejšie. Nestojí to nič, s výnimkou toho, že človeku ubudne z pocitu nadradenosti. Ale dáva mu to dôveryhodnosť, s ktorou sa lepšie argumentuje v prospech komplexnejších a drahých riešení, ktoré nás čakajú.

© Bloomberg

Autorka je komentátorka Bloomberg View